Obžerstvo

Poučiť veriacich o hriechu obžerstva a ponúknuť spôsob jeho prekonania

AI
Opát Mojžiš, jeden z veľkých púštnych otcov, raz povedal: „Pre štyri veci sa človeka zmocní vášeň: pre hojnosť jedla a nápoja, pre sýtosť spánkom, pre záhaľku a zábavu a pre pestrosť šiat.“

Témou dnešného príhovoru je ďalší zo série hlavných hriechov: obžerstvo. Bolo by veľmi zaujímavé dozvedieť sa, aké myšlienky a asociácie máte už pri samotnom počutí tohto slova. Väčšinou je to predstava o človeku, ktorý sa nevie kontrolovať v jedle, jednoducho nepozná mieru a prestane jesť len vtedy, keď sám cíti nevoľnosť. Možno aj preto sa nám zdá, akoby sa nás obžerstvo vôbec netýkalo. Skúsme sa hlbšie zamyslieť. Stále však majme na pamäti veľkú pravdu mníšstva: „Každá námaha je bez pokory márna.“

KE
Pre naše spoločné zamyslenie nech nám poslúžia samotné Ježišove slová, ktoré raz svojim učeníkom povedal: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil“ (Lk 21, 34).

DI
Pán Ježiš tu hovorí o hriechu oťaženia srdca, čo je vlastne najvnútornejšie vnútro človeka, kde sa stretáva so svojím trojjediným Bohom. Takto sa môže obžerstvo chápať ako neochota zriecť sa seba, ba priam problém zriecť sa nejakej vonkajšej veci. Vôbec tu Pán nehovorí o prehnanom stolovaní či bezduchom pôste. Všetko máme robiť tak, aby nám srdce neoťaželo. Vonkajšok nie je až tak podstatný ako vnútro, srdce človeka.
Je pravdou, čo učí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „... opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla“ (KKC 1865). Nebezpečenstvo obžerstva je preto v tom, že neviem krotiť svoje pnutia, svoje náklonnosti. Patrí do skupiny hlavných hriechov, lebo je podhubím a živnou pôdou, z ktorej vyrastajú a plodia sa ďalšie hriechy a neresti ( KKC 1866).
Moralisti pri poúčaní o obžerstve ako hlavnom hriechu hovoria o nezriadenej túžbe po jedle a nápoji. Nezriadená túžba sa prejavuje aj v konštatovaní sv. apoštola Pavla v liste Filipanom: „... ich bohom je brucho...“ (Flp 3, 18). Je to už ťažký hriech, keď sa konzumuje potrava kvôli nej samej, a nie kvôli posile tela či načerpaniu nových síl. Tak sa jedlo stáva posledným cieľom človeka. Ale vieme, že naším posledným cieľom je sám Boh v troch osobách.
Medzi prejavy obžerstva sa najvýraznejšie zaraďuje opilstvo, čo je „ dobrovoľné prestúpenie miernosti v pití alkoholických nápojov pre rozkoš až do pozbavenia rozumu.“ Dôležitým bodom tu je pozbavenie rozumu. Lebo Pán Boh nás stvoril na svoj obraz, a tým nám dal rozum na správne užívanie a slobodnú vôľu, aby sme ho slobodne milovali a klaňali sa mu. Opilstvom strácame túto slobodu, lebo sa znižujeme na úroveň živočíšnu a konáme pudovo. Je to zapríčinené pozbavením správneho užívania rozumu nadmierou alkoholu v ľudskom tele. Opitý je duchovne zmrzačený, lebo je zbavený jedinečnej vlastnosti, ktorou sa podobá svojmu Stvoriteľovi. Je pozbavený úsudku.
Autorom duchovnej literatúry, mystiky a askézy ide pri upozorňovaní na túto neresť skôr o duševné a vnútorné škody. Upozorňujú na dobrovoľné pôsty a umŕtvovania pre duchovný rast a napredovanie v čnostiach. Nestriedmosťou sa prejavuje slabá vôľa a nezáujem o vyššie hodnoty. Kto sa nedokáže ovládať v takých malých veciach, ako je odrieknutie si jedla a nápoja, ten skoro, ako sa obrazne hovorí, predá za šošovicu prvorodenstvo v Božom kráľovstve. Nestriedmosť nazývajú „matkou smilstva“, lebo opití a prejedení prejavujú tuposť mysle, neviazanú veselosť prejavovanú vrieskaním a oplzlými rečami, táraním až šašovstvom, ba dokonca aj zmyselnosťou. Teda niekomu požitie alkoholu zbúra hranicu slušnosti, a tak smeruje k úpadku aj múdry. Silná strava, pochopiteľne, živí telesné pudy a silné nápoje pritom zmenšujú pocit zodpovednosti. Sv. Ján Klimak píše: „Presýtenosť jedlom je príčinou zmyselnosti, umŕtvovanie žalúdka vedie k čistote.“

PAR
Ak viem, že tento kúsok torty mi spôsobí zdravotné problémy, tak ho radšej nezjem a pekne poďakujem. Ak viem, že z troch pív budem nevládny, dám si len jedno. Lebo keď nepoznám mieru, ľahko sa môže stať, že pohorším niekoho, že mu ublížim alebo vykonám niečo, čo potom budem ľutovať. Príkladov na to máme mnoho na stránkach Starého zákona. Napríklad Noe, ktorý v opitosti odkryl svoju nahotu a spal v stane. Tým pohoršil svojich synov po potope sveta (Gn 9, 20–23). Či hriech Lótových dcér, ktoré opili svojho otca, aby s nimi obcoval a mali potomka (Gn 19, 30–38).
V istej stredovekej knihe pre mníchov cisterciánskeho rádu je znázornený veľký boj medzi hlavnými hriechmi a najvyššími čnosťami. Je to vlastne pomôcka pre stredoveké vyučovanie katechizmu a usmerňovanie veriacich v ich viere pre rehoľu kazateľov, ktorej členovia nemohli mať veľa vlastného majetku a vlastných kníh. Konkrétne túto knihu napísal opát pre svojich bratov, aby im uľahčil prípravu na nedele a sviatky. Cyklus boja je doplnený citátmi zo Sv. písma a dôležitými obrázkami. Znázornenia sa dali ľahko pochopiť a vyučoval aj obraz. Tak je na jednej strane znázornená neresť s jej vlastnými atribútmi a kratučký text. Oproti nej je zasa postavená čnosť v plnej výzbroji Božskej milosti a lásky. Už tradíciou sú vytvorené dvojice zápasu: proti pýche stojí pokora; proti lakomstvu štedrosť; proti smilstvu mravná čistota; proti závisti láska; proti hnevu poníženosť, trpezlivosť; proti lenivosti obetovanie a, nakoniec, proti obžerstvu miernosť.
Tým je naznačený aj spôsob boja proti neresti obžerstva či opilstva v našom živote. „Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi, udržiava túžby v medziach počestnosti. Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a nechodí za tým, po čom srdce túži“ (KKC 1809). V katechizme je tak jasne naznačené podporovanie dobra a umenšovanie seba a svojich žiadostí pre nebeské kráľovstvo. Aby sme nestratili Boží obraz v nás a aby nám azda srdcia neoťaželi prílišnou starostlivosťou o tento svet, žime počestne. Aj Pán Ježiš svojím povzbudením nám dáva usmernenie.

MY
Veľkými učiteľmi v otázke miernosti a pôstu sú otcovia púšte. Prví mnísi, pustovníci, žili na pustatine ďaleko od ľudí a celkom sa venovali modlitbe a rozjímaniu o Božej láske. Existuje aj zopár zbierok ich výrokov a príbehov. Veľmi často sa dotýkajú pôstu a umŕtvovania. Dávajú príklad obety a zriekania sa.

Tak žil aj istý otec púšte a pustovník, abba Zénón. O ňom sa traduje takáto príhoda. Keď raz prechádzal Palestínou, posadil sa, celý vyčerpaný, neďaleko políčka s uhorkami, aby sa tam najedol. Zrazu ho začala zvádzať jeho myseľ:
„Odtrhni si uhorku a najedz sa. Na tom predsa nič nie je.“
On tej myšlienke odpovedal: „Zlodeji budú potrestaní.“
„Vyskúšaj sa, či si schopný za taký skutok zniesť trest ihneď.“
Postavil sa teda a stál päť dní na slnku. Následkom toho sa spálil od slnečnej žiary a povedal si: „Nie som schopný zniesť za to trest.“
Otočil sa a povedal tej zlej myšlienke: „Keďže nie si schopný niesť následky, nekradni a nenapchávaj sa!“

Tak sa zahľaďme do seba. Každý konkrétne do svojho svedomia – ja, kňaz, ty, otec rodiny, matka, syn, dcéra. Pýtajme sa sami seba a dajme si odpoveď. Dokážem v sebe živiť ducha obety a utrpenia? Skúsme aj my použiť tento tradíciou osvedčený prostriedok. Nie preto, aby sme dokázali, že nám to nerobí žiadny problém. Skúsme to skôr z vnútornej pohnútky. Prosme Boha, aby očistil naše srdce. Ja, kňaz, iste mám čo vylepšovať v čnosti miernosti, veď aj ja som len človek. Má to naozaj niečo do seba, keď sa ty, otec rodiny, v skrytosti dobrovoľne postíš, zriekaš sa hoci aj dovolených vecí, lebo chceš byť lepším otcom pre svoje deti a zároveň aj lepším synom nebeského otca. Rovnako je pekné, keď to robíš ty, mama. Nie nadarmo sa hovorí, že práve tvoje materské srdce by malo byť zo všetkých sŕdc najčistejšie a slobodné. Samozrejme aj ty, syn, dcéra, si pozvaný do školy sebazapierania. Nemusíš mať každý deň niečo sladké, nemusíš hneď zjesť celú čokoládu.
Učme sa všetci miernosti a skromnosti. Veď moja sloboda končí tam, kde začína právo druhého. K premáhaniu hriechu obžerstva nám v prvom rade pomôže pokora ako matka všetkých čností, ďalej miernosť a zdržanlivosť, no a potom ochota znášať aj obetu, znášať aj utrpenie, znášať a radovať sa z toho, čo máme, aj z toho mála. Využívať to pre správny cieľ, aby nám neoťaželo srdce.

ADE
Povzbudení výzvou Ježiša Krista oddajme mu svoje srdcia a pozdvihnime myseľ. Nebojme sa obetovať a trpieť v maličkostiach, akými sú nielen jedlo a pitie, ale aj ochota zrieknuť sa a poslúžiť, nehundrať a neodvrávať, ale ochotne pomôcť. Aby nám azda srdcia neoťaželi a neboli by sme pripravení na príchod Pána slávy. On je náš Pán a my sa máme umenšovať, aby on rástol a šíril sa do všetkých končín sveta.
Pozdvihnime svoje srdcia. Obetujme ich trojjedinému, tak pokornému a milujúcemu Bohu. Nech ich formuje a pobáda k pokore. A zanechajme už vlastný egoizmus a pýchu. Nasledujme pokoru a poníženosť, poslušnosť a miernosť.
Pane, zasväcujem ti seba, svoje telo i dušu so všetkým, čo mám a čím som. Pretvor moje srdce a urob ho poslušným tebe. Nech som pokorný a oddaný tvojmu dielu spásy. Nech ti neprekážam svojimi hriechmi, obzvlášť obžerstvom.

Amen.