V Bohu sú tri božské osoby

Poukázať na toho, ktorý v dejinách ľudstva ponúkol vykúpenie, ale žiada od ľudí spoluprácu na ich spáse

AI
V letných mesiacoch roku 2003 televízia uviedla film Spartakus, ktorý je spracovaný podľa historických udalostí z prostredia starého Ríma. História hovorí o Spartakovi ako o otrokovi, ktorý zorganizoval povstanie seberovných otrokov proti vtedajšej forme útlaku ľudskosti. Spartakus chcel poukázať na správny postoj voči ľudskému zotročovaniu a dôstojnosti človeka. Do určitej miery sa mu to podarilo formou sily. Avšak v tomto filme bola zároveň aj vyslovená myšlienka o záchrane človeka, ale inou formou, ako je forma sily. Bola vyslovená myšlienka: „Musí prísť niekto na tento svet, kto nás vyslobodí z tejto biedy – otroctva.“ Človek vnímal svoju situáciu a možnosti svojej záchrany pred zneužívaním, ale nedokázal to spraviť vlastnými silami. Úlohu záchrancu plní niekto iný.

KE
Ten, kto v meste Jerichu sa stretá a navštevuje mýtnika Zacheja. Na tohto Záchrancu všetci prítomní šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale on Zachejovi aj všetkým povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19, 1-10).

DI
O tomto mužovi, Synovi človeka, píše autor prorockej knihy Izaiáš už v šiestom storočí pred Kristom:
„Hľa... vyvolený môj... Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy... utvoril som ťa... svetlom pohanov, aby si slepým otvoril oči a väzňov vyviedol zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách“ (Iz 42, 1-4).
Služobník dostáva dar Ducha - výzbroj, ktorá je ako vietor. Vietor naznačuje silu, ktorá všetko mení, prevracia, nastoľuje. Aj Duch tohto služobníka mení, prevracia, nastoľuje zmeny, aké človek nezažil. Zmeny vykonané iným spôsobom, než na aké je človek zvyknutý. Prináša právo a pomoc pre utláčaných. Ukazuje nádej hľadajúcim, blúdiacim. Prichádza bez hluku, zbraní a kriku, na rozdiel od svetských vladárov. V tichosti a pokore. A predsa je to príchod s veľkou mocou, ktorú použije na záchranu nalomených v nádeji, zdraví, túžbach a dohorievajúcich vo viere v záchranu človeka.
Jeho právo je podložené spravodlivosťou a jedinou Pravdou s veľkým P. Prináša svetlo Pravdy nielen pre Bohom vyvolený izraelský národ, ale pre všetky národy na zemi. Prichádza otvoriť oči a vyviesť z tmy na svetlo. Služobník je poslaný Bohom vidiacim, počujúcim a hovoriacim, ktorý nestrpí slepých, hluchých a nemých bohov. Tento živý Boh sa nemieni deliť o česť a úctu s drevenými, kamennými, železnými, zlatými, elektronickými, ekonomickými, politickými bohmi.
Dnes zažíva hriešny Zachej v Ježišovi služobníka, o ktorom hovorí kniha Izaiáš. Dnes zažíva spásnu prítomnosť Mesiáša. A Ježiš ako Služobník živého Boha cíti a vníma, že musí zostať u tohto človeka. Taká je vôľa Boha v oblasti spásy. Ježiš zostáva, čím naznačuje a označuje Božie spoločenstvo s veriacimi hriešnikmi. Zachej to prijíma s radosťou, prejavuje ľútosť a potvrdzuje to svojím obrátením tak, že všetko vráti. Tu sa jasne potvrdzujú slová: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí...“

PAR
Meno Ježiš v hebrejčine znamená Boh spasí. To vyjadruje jeho totožnosť a poslanie. Ježiša v takomto ponímaní možno v slovníku dnešnej doby nazvať misionárom. Misionárom, lebo prináša zvesť o Bohu. Priniesť zvesť o Bohu je výsadnou úlohou pre toho, kto je s Bohom podstatne zjednotený. Boh posiela toho, kto vie o ňom najviac, kto vie o ňom všetko. Posiela svojho Syna – Bohočloveka. Nemôže poslať na záchranu všetkých človeka, lebo človek nie je schopný zachrániť niekedy ani sám seba. A zároveň človek už Boha raz sklamal, a to v raji.
Ježiš však prináša záchranu nielen pre telesnú stránku človeka, v oblasti chorôb či väzenia. Podstatou jeho záchrany je spása ľudskej duše. Lebo keď trpí duša, trpí aj telo. Ale keď trpí telo, duši je to len na osoh. A tak Boh prichádza zachrániť hodnotu s trvaním večnosti. Hodnotu, ktorej obsahom sme my sami, a hlavne naše nesmrteľné duše.
Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že aj keď nás Boh Ježiš Kristus vykúpil bez nás, bez nášho pričinenia, nás samotných bez nás nespasí. Na vlastnej spáse musíme pracovať aj my sami.

MY
Predstavme si športovca, ktorý chce získať medailu bez toho, aby tvrdo trénoval. Povedal by si: ,,Veď nejaké tie svaly, šikovnosť a telo vlastním, tak nech sa postará, aby som zvíťazil.“ Dokázal by takýto športovec získať medailu? Asi ťažko. I on sám musí svojou vôľou pracovať na víťazstve.

Človek, ktorého volá Boh ku spolupráci, je taktiež povinný vynaložiť všetko úsilie k dosiahnutiu vlastnej spásy. Áno, Ježiš nám otvoril bránu a ukázal cestu, ale nie je v jeho moci, aby nás prinútil prejsť cez túto bránu a kráčať po jeho ceste. To môžeme spraviť iba my sami. Áno, Boh nás bude zahŕňať svojou milosťou a pomocou. O koľko ľahšie sa nám musí kráčať po ceste, ktorou kráčal sám Boh – Spasiteľ. Aj my sme oslovení kráčať po ceste, ktorou šli mnohí ľudia pred nami. Ľudia, ktorí sa nebáli prijať výzvu k jeho nasledovaniu.
Môžeme sa pýtať: „Ako mám veriť, že tento Boh, o ktorom toľko počujem, je živý a pravý? Bolo už toľko rôznych náboženských vodcov, každý hlásal čosi iné, že radšej nebudem nikomu veriť, veď aj tak nikto nežije to, čo hlása.“
Ježiš nielen hlásal, ale aj zomrel. Zomrel, lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Kto z nás sa vzdá všetkého, len aby potvrdil svoju pravdu? Veľký antický filozof Sokrates sa k tomuto ideálu priblížil. Priblížil sa i napriek tomu, že o Bohu pravdepodobne nič, alebo len málo, mohol počuť od neďalekého izraelského národa. Jeho prvoradou skutočnosťou v živote bolo odhaľovať pravdu postupným objasňovaním, poznať seba samého, svoju nevedomosť a prisudzovať poznaniu a morálnym zákonom absolútnu, objektívnu a univerzálnu platnosť. Zároveň sa rozhodol nepodporiť trest smrti pre tých, ktorým ho chceli udeliť len preto, že prehrali vojnu. Sokrata sa rozhodli pre tieto hodnoty odsúdiť na trest smrti.
Áno, Sokrates nebol boh. Bol len človekom, ktorý sa nebál položiť život za pravdu a za priateľov. A Ježiš – pravý Boh a pravý človek, o ktorom hovoril Boh prostredníctvom svojich ľudí už takmer dvetisíc rokov pred jeho narodením - obetoval svoj život nielen za pravdu, ale aj za každého jedného z nás. Obetoval sa, aby sme poznali pravdu nielen na zemi, ale žili v plnej pravde s ním vo večnosti a po celú večnosť.

ADE
Veľký muž menom sv. Pavol, ktorý ohlasoval tohto Ježiša, píše v rokoch 49 až 57, čiže 16 až 24 rokov po Ježišovej smrti, svojim priateľom do Galácie: „No vtedy, keď ste nepoznali Boha, slúžili ste tým, čo v skutočnosti nie sú bohmi. Ale teraz, keď ste poznali Boha..., ako to, že sa znova vraciate k slabým a úbohým živlom a chcete im zasa slúžiť ako predtým?!“ (Gal 4, 8-9) Nevracaj sa do otroctva, lebo „už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič“ (Gal 4, 7). Veď „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy..., aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4-5).
Boh nás čaká! Prosme ho, aby sme sa mu dokázali otvoriť a prijať jeho ponuku. Ponuku skrze jeho Syna Bohočloveka, ktorého poslal, aby nás vykúpil.

Amen.