Mystérium lásky – opravdivá láska je viac ako život

Milí snúbenci, svadobní hostia, bratia a sestry! Biele šaty nevesty, nádherný oblek ženícha svedčia, že sa deje niečo výnimočné. Niečo mimoriadne vo vašom živote. Zišli sme sa tu, aby sme sa stali svedkami spečatenia lásky týchto mladých ľudí. Dnes si tu pre nami všetkými poviete svoje "áno", a to "áno" je na celý život. Sami dobre viete, že život je krásny, ale aj ťažký, príjemný a niekedy aj smutný. Všetci si uvedomujeme vážnosť chvíle, kedy sa vo vašej knihe života otvára nová kapitola a zlatými písmenami sa vám tam zapíše vaše ÁNO a NAVŽDY SPOLU.

Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: „Muž opustí otca i matku a prilipne k svojej manželke a stanú sa obidvaja jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale iba jedno telo. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (porov. Mt 19, 5-6)!
Je to strašné, ako bola žena v čase pred Ježišom Kristom ponižovaná, ako bola vydaná napospas pohŕdaniu farizejov! Bola to akási krutá neláskavosť a neslýchaná pýcha voči ženskému pohlaviu. Ježiš prináša však žene niečo celkom iné. Niečo nové, čo tu ešte nebolo, a to vzťah a postoj. Ježiš zavrhuje žiadostivý pohľad na ženu, nie ženu ako takú. Žena nemala v dejinách nikdy popredné miesto, ale zastávala vždy čestné miesto v rodine a po boku svojho manžela. Lebo ona nielenže chce byť milovaná, ale aj ona milovať musí. Ak chceme hľadať vo Sv. písme podklady manželstva a rodiny, musíme ich hľadať už na počiatku dejín ľudstva. Kniha pôvodu, Genezis, podáva správu o stvorení. Ako posledné stvorenie uzrel svetlo sveta človek. „Nie je dobré byť človeku samému, urobím mu pomoc, a urobil Boh ženu“ (porov. Gn 2, 18).

Ako vidíme, Božie dielo pre človeka vrcholí ženou, jej privedením si človek uvedomuje, že je obdarovaný bytosťou. Darom je tu žena, a v nej nie len ako dar vrcholí celé tvorstvo, ale i tvorba človeka najbližšia, vlastné telo. Sv. Otec hovorí, že telo je dar - svedok Božej lásky, ktorá je prameňom každého daru. V týchto správach je ukrytý pôvod manželstva a rodiny. Tým, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, zároveň s ním stvoril aj tento nerozlučný zväzok. Adam bol sám a bolo mu smutno. Preto Boh naň dopustil spánok a z jeho tela utvoril mu spoločníčku, ženu Evu. Človek túži po spoločenstve. Naplnením tejto túžby je manželstvo. Sú to Bohom stvorené ustanovizne, a preto sú pekné. Správy o stvorení muža a jeho ženy jasne nasvedčujú, že človek je spoločenský, preto nemôže byť sám, môže existovať iba ako "jednota dvoch", a teda vo vzťahu k inej ľudskej osobe. Muž a žena sú povolaní k tomu, aby žili zjednotení v láske. Najvyšší príkaz k vzájomnej láske nachádza opodstatnenie v tom, že človek je stvorený na obraz Boha - Lásky, a je povolaný k tomu, aby sa staval stále viac podobný k tomu, aby existoval pre iných, aby sa stal darom; pretože on sa realizuje a nachádza seba samého iba vtedy, ak sa stane naozaj darom pre iných. Človek je sám sebou iba vtedy, ak sa otvorí pre druhého. Už nie "ja", ale "my'. "My", ktorí dovolíme prenik dvoch osôb, pritom nezrušíme ich osobnú identitu. "Jedno telo" – ide o obojstranný dar, ktorý spočíva nielen v užívaní sexu, ale v úplnom odovzdávaní sa, ale tiež v úplnom prijatí daru druhého.

Na čom chcete stavať, milí snúbenci, vy svoj život? Na pevnom základe, alebo na rozbitných hodnotách? Oslavy máme všetci radi, tým skôr svadby. Chceme vidieť nevestu, aké má šaty, či je sympatický ženích. Naozaj je to vo všeobecnosti: jedni preto, že sa znova ako rodina stretnú po rokoch odlúčenia, ďalší pre možnosť ukázať šaty podľa najnovšej módy, iní pre zábavu, deti pre sladkosti. To všetko sú len sprievodné znaky toho hlavného. M. a M. si navzájom vyslúžia sviatosť, skrze ktorú ich Ježiš bude posväcovať celý život. Ak budete stavať svoj život na tejto Ježišovej láske, aj váš život bude o to radostnejší a príjemnejší. Život je naozaj veľkou skúškou nielen pre vás, ale zároveň aj pre nás. V ťažkých chvíľach si buďte na pomoci, navzájom sa utešujte, buďte k sebe láskaví a znášajte sa navzájom. Uvedomte si, že budete jedným telom a nerozlučne sviatostne spojení. Život stojí na pevných základoch, na hodnotách, ktorými je pre vás, rovnako ako pre nás všetkých, Kristus.

O opravdivej láske nám hovorí nasledovný príbeh:
Profesorova dcéra Tatiana sa raz vyjadrila: „Zatancujem si s tým na plese, kto mi prinesie červenú ružu.“ Ruže totiž veľmi milovala. Mladý študent bol nešťastný a zaplakal: „Ach, na takých maličkostiach závisí šťastie!“
Na blízkom dube to počul slávik a povedal si: „Konečne muž, ktorý chce opravdivo milovať. Noc čo noc o ňom spievam a ešte som takého nestretol.“
„Zajtra usporiada princ ples,“ šepkal si mladý študent, „a príde tam i moja milovaná. Keď jej prinesiem ružu, bude so mnou tancovať až do svitania. Budem ju držať v náručí a ona mi skloní hlavu na rameno a jej ruka sa schúli do mojej,“ pomyslel si, „ale, veď na okolí nikde červenej ruže niet, a tak si ma vôbec nevšimne a mne z toho pukne srdce.“
„Vskutku, opravdivá láska! O čom ja spievam, tým on trpí; čo mne pôsobí radosť, jemu pôsobí bolesť. Tá láska je niečo úžasné! Je vzácnejšia ako smaragdy a drahocennejšie ako skvostné perly. Nedostaneš ju na tržnici a nedá sa vyvážiť zlatom,“ hovorí si slávik. Študent si zaboril tvár do dlaní a žalostne plakal. Slávik dobre rozumel tajomstvu študentovho žiaľu, sedel na dube a mlčky premýšľal o mystériu lásky. Náhle zatrepal krídlami a vyletel do vzduchu hľadať krík s červenou ružou. Krík našiel a prosil ho: „Daj mi červenú ružu a ja ti zaspievam svoju najmilšiu pesničku.“

„Rád by som ti dal, ale ja mám biele, biele ako morská pena a belšie ako sneh na horách,“ odpovedal. „Ale zaleť k môjmu bratovi ku slnečným hodinám.“ A tak letel a prosil: „Ja mám žlté, ale zaleť k môjmu bratovi ku študentovmu oknu.“ A ten odpovedá: „Mám červenú ružu, ale zima mi zmrazila cievy, búrka mi zlámala vetvy, takže tohto roku nezakvitnem.“
„A vari nie je žiadna možnosť?“ „Je, ale je taká hrozná, že nemám odvahu ti ju prezradiť.“ „Len ju prezraď, ja sa nebojím.“
„Musíš ju sám vytvoriť za mesačnej noci z hudby, a zafarbiť ju krvou vlastného srdca. Celú noc musíš spievať a tŕň ti musí preniknúť až do srdca a tvoja krv musí prúdiť do mojich ciev.“
„Smrť je vysoká cena za jednu ružu,“ zašepkal si slávik. „Život je každému veľmi drahý. Ako je príjemne sedieť v zelenom hájiku a pozorovať slnko, cítiť ľúbeznú vôňu kvitnúcich kvetín na kopcoch, pozorovať trblietajúci sa mesiac, ale láska je viac než život, a čo je vtáčie srdce so srdcom človeka?“
Slávik odletel, a všetko to vyrozprával študentovi, ale študent mu to vôbec nerozumel. Rozumel to iba dub a zosmutnel, lebo slávika mal veľmi rád.
A keď na oblohe zasvietil mesiac, priletel slávik a napichol svoju hruď na tŕň. Spieval horlivo celú noc, až sa mesiac sklonil nižšie, aby lepšie počul. A tŕň mu vnikal hlbšie a hlbšie, a bolesť bola väčšia a neznesiteľnejšia.
Najskôr spieval o zrodení lásky v srdci mladých. Potom o zrode vášne. A ruža rástla do krásy.
„Pritisni sa ešte viac, slávičku,“ volal krík, „lebo príde deň, a ruža nebude hotová.“
A prit1ačil sa slávik na tŕň a tŕň sa dotkal jeho srdca a telom mu prešiel divý záchvev bolesti. Krutá to bola bolesť a búrlivejšie znela aj pieseň o láske zocelenej smrťou, o láske, ktorá neumiera ani v hrobe.
Slávik však spieval čoraz tichšie, a pieseň slabla. Počul to i mesiac a zabudol na úsvit a omeškal sa na oblohe.
„Pozri sa, slávičku, ruža je hotová!“ Ale to už slávik nepočul. Ležal mŕtvy vo vysokej tráve s tŕňom v srdci.
Ráno študent otvoril okno a vykríkol: „Toľké šťastie! Takú krásnu ružu som ešte nevide1!“
Poobede vzal ružu a utekal ku profesorovej dcére. Tatiana sedela pred domom na terase, pri nohách jej ležal psíček.
„Hovorili ste, že by ste si so mnou zatancovala, keď vám prinesiem červenú ružu. Tu máte tú najčervenšiu ružu na svete. Pripnite si ju večer ku srdcu, a ona vám povie, až spolu budeme tancovať, ako vás milujem.“ Tatiana sa zamračila.
„Nehodí sa mi žiar k šatám,“ odpovedala. „A tiež synovec komorníka mi poslal náhrdelník s pravých šperkov a šperky, ako je všetkým známe, majú omnoho väčšiu cenu ako nejaká vaša kytica.“ „Vy ste nevďačná!“ povedal nahnevane študent a odhodil ružu na ulicu.
„A kto vôbec ste? Obyčajný študent,“ a zdvihla sa zo stoličky a odišla do domu.
„To je ale hlúposť tá láska!“ hovoril si študent, keď išiel odtiaľ. „Nie je mi ani len spolovice tak užitočná ako logika, pretože nič nedokazuje a stále len niečo sľubuje, čo sa neuskutoční, a núti nás veriť tomu, čo nie je pravda. Je jednoducho nepraktická, a pretože v tejto dobe byť praktický znamená všetko, oddám sa zase filozofii a začnem študovať metafyziku.“
A vrátil sa do svojej izby, vybral velikánsku zaprášenú knihu a pustil sa do štúdia.

Milí snúbenci, bratia a sestry, prosme, aby Boh obdaril týchto budúcich manželov svojou Božou láskou. Prosme, aby nám všetkým daroval ducha obety a porozumenia, ako bolo v príbehu o opravdivej láske. Niečo musí zaniknúť, aby vzniklo niečo nové. Láska sa rodí z obiet.

Amen.

*Sobášna homília Milana Ferenčíka