Na spoločnej ceste s dialógom

Drahí snúbenci, milá rodina, bratia a sestry! V živote človeka prichádzajú aj veľmi dôležité dni, v ktorých robí veľmi závažné rozhodnutia. Jedným z takýchto dní je pre vás práve tento, v ktorom ste sa vy dvaja rozhodli spojiť svoje dva životy v jeden. Dve bytia, ktorých súčasťou je kraj, v ktorom sa narodili, v ktorom vyrástli, dom, v ktorom ste sa učili chodiť, hry, ktoré ste sa ako deti hrávali, rozprávky starej mamy, ktoré ste počúvali, jedlo, ktoré ste jedli, školy, do ktorých ste chodili, športy, ktoré ste sledovali, básne, ktoré ste čítali a Boh, v ktorého veríte napriek všetkým týmto odlišnostiam, predsa ste prišli naplniť slová dnešného evanjelia, ktoré hovorí:

„Preto muž opustí otca i matku a priľne k svojej manželke a stanú sa obidvaja jedným telom“ (Mt 19, 6).

V dobe, v ktorej žil Pán Ježiš, sa spojenie muža a ženy chápalo vo svetle textu Knihy Genezis 2, 18, kde Boh povedal: „ Nie je dobré, aby človek bol sám. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude rovná.“ Žena je darom pre muža, preto platí: „Kto našiel ženu, našiel dobro a u Pána našiel zaľúbenie“ (Prís 19, 14). Ale nielen žena je pomocou a oporou muža, ale malo by to byť aj naopak. Muž je zodpovedný za blaho svojej ženy. Muž a žena patria k sebe v dobrom aj zlom, v radosti i v súžení. Majú si navzájom pomáhať. Pôvodný Boží plán, aby ľudská láska v manželskom páre bola úplná, radikálna a aby bola ovocím úplného darovania sa, ktorým sa dvaja stanú jedným telom (porov. Gn 2, 24).

Je Božou stvoriteľskou vôľou, že Boh stvoril len jedného muža a jednu ženu, a že v manželstve sa stávajú dvaja ľudia jedným človekom. Ježiš zdôrazňuje slová: „A tak už nie sú dvaja, ale len jedno telo.“ Telo však podľa rečového úzu celej biblie znamená toľko ako "človek". Ježišove slová teda znamenajú: dvaja sa stanú jedným človekom. Zjednotenie pohlaví znamená stať sa jedným človekom. Nie je náhodné, že všade tam, kde sa prekrúti táto platforma vo vzťahu medzi ja a ty, neúprosne sa to vypomstí. Človek, ktorý vstupuje do manželstva, musí opustiť všetko: je tu požiadavka na opustenie aj tých najbližších, na opustenie svojich rodičov. Tým sa nechce povedať, že musí na nich zabudnúť, naopak, ale má pamätať, že už bude žiť s tým človekom, s ktorým dobrovoľne vstupuje do manželstva. Často je to veľmi smutné, keď človek počuje od nejakej ženy, že jej muž si ju vzal, ale naďalej sa neodtrhol od matkinej sukne. A niekedy to býva aj opačne, keď sa žena nevie odtrhnúť od svojich rodičov, priateliek a zamestnania. Vtedy títo dvaja mladí začínajú prežívať svoju prvú krízu, ktorú by mali, ba dokonca musia, ak im ide o ich manželstvo, riešiť vzájomnými rozhovormi, ktoré by mali byť čo najúprimnejšie.

Dnešný deň si zapíšte hlboko do svojich sŕdc. Je to deň, keď si navždy sľúbite vzájomnú vernosť na celý život. Je to deň, keď spojíte svoje životy v jeden a stanete sa jedným telom. To neznamená, že máte zabudnúť na svojich rodičov, ale kvôli rodičom nezabúdajte na svojho partnera. Pamätajte na jedno staré pravidlo, ktoré rozpráva, že najlepšia je stredná cesta. Cesta, ktorá sa nevychyľuje ani doprava, ani doľava. Ide rovno a človek, ktorý ide po nej, hľadí aj na jednu stranu, aj na druhú. Vy, drahí rodičia, hľaďte naďalej na svoje deti s pohľadom plným lásky a prijmite ich vždy, keď to budú potrebovať. Snažte sa ich čo najviac povzbudzovať na ich spoločnej ceste životom. Pomôžte chrániť si im ich lásku, ktorú majú. Avšak najdôležitejším ochrancom tejto lásky musíte byť vy sami. Pamätajte, že si sľúbite v dobrom i v zlom vernosť. Všetci vieme, že v tom dobrom by to ešte šlo. Ale čo v tom zlom?

Na to nám môže poslúžiť aj tento príklad od amerického jezuitu pátra Johna Powella:
Spomína na manželský pár, ktorý prišiel za ním s tým, že ako jediné východisko z ich problémov vidia rozvod. Manžel bol zatknutý a ona sa cítila taká ponížená, že nemohla žiť ďalej s predstavou, že by sa to mohlo zopakovať. Oboch pozval na posedenie a urobil s nimi jeden experiment. Mali mu povedať, aké sú ich pocity o ich neznášanlivosti, ktorú prežívali. Len pocity, nijaké obvinenia, nijaký zoznam neúspechov z minulosti, nijaké súdy, mali mu povedať iba pocity. Začala žena. Jej ústredným pocitom bola neistota. Nevedela, na koho a kam sa môže obrátiť, no keď pomyslela na útek z tejto situácie, čiže rozvod, začala sa cítiť vinnou. Vo svojom rozprávaní prišla na to, že sa cíti byť svojmu manželovi matkou a manželkou zároveň, čo však pociťovala ako veľké bremeno. Hoci sa zdalo, že je na manžela nahnevaná, v skutočnosti jej ho bolo veľmi ľúto, o čom však svojmu manželovi nepovedala. U manžela bol ústredným pocitom pocit hanby. Cítil sa veľmi sám a bál sa, že tým nakazí aj svoje deti. Cítil sa ako malý chlapec, ktorý však potrebuje počuť, aby mu niekto povedal: Len si poplač, ešte vždy zastaneš mužom. Vtedy ho manželka objala so slovami: „Len si poplač, ja ťa budem vždy milovať. Aj on ju objal so slovami: „Ďakujem, myslím, že toto som potreboval.“
Na tomto príklade páter Powell poukazuje na to, aké dôležité je zdieľanie svojich pocitov, aké dôležité je vedieť, čo ten druhý cíti.

Drahí snúbenci, dnes ste prišli opustiť svojich rodičov, preto, aby ste sa aj vy stali rodičmi. Pamätajte, že hoci ich fyzicky opúšťate, oni predsa stále zostávajú vo vás, a to v spomienkach, v konaní, v jednaní. V dnešný deň sa berú dvaja mladí ľudia, ktorí nepadli z neba, ale vyšli z rodín s určitým dedičným potenciálom. Nemali by nikdy zabúdať, že dostali od Boha dar reči, ktorou by sa mali spolu rozprávať, a najmä zlo spolu zdieľať.
Veľa chuti do reči na spoločnej ceste životom im vyprosujme aj pri dnešnej svätej omši.

Amen.

*Sobášna homília Daniela Šaláta