Odpustenie

Bratia a sestry, milí snúbenci! Prežívame obdobie pôstu, cez ktoré máme pripraviť na slávenie Veľkej noci, sviatkov Kristovho zmŕtvychvstania. Najlepšie sa pripravíme vtedy, keď odpustíme svojim blížnym ich chyby a poklesky, keď sa budeme snažiť zmeniť hriešny spôsob života a konať pokánie.

Najlepší návod nám dáva Pán Ježiš: „Žena, nik ťa neodsúdil?... Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš“ (Jn 8, 10-11)!

Toto rozprávanie patrí bezpochyby medzi najznámejšie a najpôsobivejšie texty Jánovho evanjelia. Farizeji sa prísne riadili všetkými zákonmi a dodržiavali mnoho obradných predpisov, a preto si mysleli, že sú najspravodlivejší zo všetkých ľudí. Nazdávali sa, že keď ukameňujú cudzoložnicu, teda keď striktne dodržia Mojžišov zákon, urobia najsprávnejšiu vec.
Lenže Ježiš ich uvádza na správnu mieru: súdiť môže len ten, kto je bez hriechu, a to je jedine Boh. No on, hoci je Bohom, nesúdi ženu, ale dáva jej ďalšiu možnosť: „Choď a viac nehreš!“ Teraz stojí pred Ježišom cudzoložnica a počuje z jeho úst oslobodzujúce slová odpustenia. Ani jediné odsudzujúce slovo, ani kázanie o morálke, ani zmienka o hriešnej minulosti. Ježiš otvára novú cestu do budúcnosti. Žena dostáva možnosť nového začiatku.
Z bezvýhradnej podpory a odpustenia žena získa silu začať nový život. Tu vidíme Ježišovu bezhraničnú lásku ku všetkým, ale hlavne k hriešnikom.

Bratia a sestry, stretli sme sa tu dnes, aby sme prosili Nebeského Otca o milosti pre týchto dvoch mladých ľudí, ktorí sa rozhodli pre spoločný život v manželstve. Iste mi dáte za pravdu, že nie je každý deň taký krásny ako tento. Každý deň prináša svoje radosti, ale aj ťažkosti. Každý z nás má svoje chyby a nedostatky. Zisťujeme, že ten náš partner nie je taký dokonalý, ako som si ho predstavoval, či predstavovala. Že má takú a takú chybu, zlozvyk. Mnohokrát sa dostávajú manželstvá do krízy práve preto, že sa manželia navzájom odsudzujú, že si nevedia odpustiť.
Odpustiť je svedectvom lásky. Je to pre oboch povzbudením, aby pokračovali vo vzájomnej láske a v priebehu rokov toto svedectvo povzbudzuje ostatných, aby vytrvali v láske.
Často je odpustenie, či ho už žiadame alebo dávame, jediný spôsob lásky. Keď láska zovšednie, je nutné začať odtiaľ. Odpustenie je skúšobným kameňom každej opravdivej lásky. Bez neho by sa všetko mohlo zablokovať. Človek by sa chcel inštinktívne zaobísť bez vzájomného odpustenia.
Pokiaľ manžel neodpustí svojej manželke, oddeľuje sa od Boha!
Pokiaľ manželka neodpustí manželovi, oddeľuje sa od Boha!
Uzatvárajú sa vo svojom hriechu a nemôžu dosiahnuť pokoj srdca.
Bratia a sestry, tieto slová nepatria len týmto snúbencom, ale nám všetkým. Všetci si musíme navzájom odpustiť, aby sme dosiahli pokoj srdca. No my nepoznáme hlboké zátišia našej duše, preto musíme prosiť Boha o svetlo, aby nám odhalil dávne nevraživosti, ktoré máme bratom a sestrám odpustiť.
Istý mladík rozprával svoju skúsenosť s odpustením:
Mali sme mládenecký večierok, lebo sa mi ženil jeden z mojich priateľov. Vybrali sme sa na chatu ku jazeru. Priateľ sa spýtal môjho otca, či náhodou nemá nejaký nôž. Otec sa chvíľu prehrabával v krabici s náradím a vybral nožík s hnedou rukoväťou: „Tento ti vyhovuje?" Pravdaže mu vyhovoval. Ústa sa mi však stiahli od hrôzy. Pozorne si ho prezeral. Ja som hneď vedel, prečo ho tak pozorne skúma. Ten nôž kedysi patril jemu. Pred rokmi, keď sme boli chalani, som mu ho ukradol. Spýtal som sa ho, či spoznáva ten nôž. Odpovedal, že si naň nespomína. Povedal som mu: „Ale mal by si vedieť. Bol to tvoj nôž. Ukradol som ti ho, keď sme boli ešte deti.“
V miestnosti ostalo ticho. Priateľ sa na mňa nepozeral, ale cítil som na sebe užasnuté pohľady všetkých ostatných.
Pokračoval som: „Mrzí ma to. Bolo to nesprávne. Vezmi si ten nôž."
On mávol rukou: „To je v poriadku. Kvôli tomu si nerob starosti.“ Potom dodal: „Človeče, si priveľmi čestný!“ Chcel som niečo namietnuť, ale on ma predbehol: „To je skvelé. Aj ja by som chcel byt' taký ako ty.“
Neskôr som si uvedomil, že vďaka odpusteniu som sa stal slobodným a prestal som mať strach z odhalenia. Dokázal som sa vyrovnať so svojím hriechom a povedal som si: „Áno, zhrešil som. No verím, že Boh mi odpustil.“
Bratia a sestry, všetci sme už určite prešli trpkou skúsenosťou obvinenia, a možno práve pred človekom, na ktorého úcte a náklonnosti nám zvlášť záležalo. A poznali sme, ako to na naše srdce pôsobí. Dennodenne konštatujeme, koľko úsilia nás stojí otvorene priznať vinu, hoci i maličkú. A v tomto pôstnom období si zvlášť pripomíname, že Ježiš sa pred Otcom sám obvinil zo všetkých hriechov sveta, hoci nespáchal ani jediný. A my všetci sme hriešni. Preto sa nebojme uznať si vinu, oľutovať ju. Nemajme strach poprosiť o odpustenie Boha i blížnych. Odhodlajme sa odpustiť blížnym, aby aj nám Pán odpustil, aby sme sa s ním stretli počas blížiacich sa veľkonočných sviatkov i vo večnosti.

Amen.

*Sobášna homília Františka Plučinského