Oheň som prišiel vrhnúť na zem...

Milí snúbenci, príbuzní, bratia a sestry! Viete, že jedine na Slovensku je dovolené používať vlastnú vsuvku v originálnom texte do sv. omše? Ak ste už boli na latinskej alebo na omši v inej reči, možno ste postrehli, že po výzve kňaza „Dajte si znak pokoja!“ si ľudia mlčky podajú ruky a sv. omša pokračuje ďalej zvolaniami „Baránok Boží,..." Len pre Slovensko Vatikán schválil výnimku, že ľudia si hovoria počas podávania rúk: „Pokoj a bratská láska nech je medzi nami!“ Azda táto hlasitá prosba po pokoji a bratskej láske pramení už kdesi v našej vzdialenej minulosti, ba možno až u Svätopluka, o ktorom sa traduje legenda, že keď zomieral, zavolal si svojich troch synov a dal im do rúk tri prúty a oni sa pokúšali ich zlomiť, no neúspešne. Len keď ich rozdelili, po jednom ich bravo zlomili budúci vládcovia Čiech, Moravy a Slovenska…

Moja generácia sa to ešte učila v škole, dnešní učitelia túto legendu asi už deťom nerozprávajú. Možno preto, že so zväčšujúcou sa biedou po rozpade Československa si až príliš živo uvedomujeme to, aká veľká pravda bola ukrytá v tejto legende. Ale nie o tom, alebo práve o tom nám rozpráva dnešné evanjelium?

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem, a čo chcem? Len aby už vzplanul! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie“ (Lk 12, 49-51)!
Priznám sa vám, že dnešné evanjelium je veľmi ťažké na pochopenie. A zvlášť vám, milí snúbenci, ktorí ste sem prišli, aby ste sviatostne spojili svoje životy, iste vám znejú divne slová Ježišovej túžby po skorom vzplanutí ohňa, ktorý spôsobí rozdelenie. Možno tieto Ježišove slová lepšie pochopíme, ak sa zamyslíme nad slovom oheň.
Izraeliti asi prijali teóriu okolitých národov o štyroch základných živloch sveta, ktorá pramení už v starej gréckej filozofii. Ale oheň, ako jeden zo základných živlov, nikdy nestotožňovali s predstavou Boha – Jahveho. Oheň je iba znamením, či upozornením. Tak je oslovený Mojžiš na vrchu Horeb horiacim krom (Ex 3,2 n.). Podobne je hora Sinaj zahalená dymom a ohňom (Ex 19,18), ktorý očistenému a omilostenému Mojžišovi nijako neubližuje. Podobnú skúsenosť mal na tej istej hore aj prorok Eliáš, ktorý hľadal Boha a po zemetrasení, uragáne a ohni ho našiel vo vánku, ktorý je akoby protikladom ničiaceho ohňa (Sir 48, 1). Ten istý prorok je vzatý do neba na ohnivom voze. U izraelitov bol oheň jedným zo symbolov Božej prítomnosti. Ďalšou súvislosťou, v ktorej sa oheň objavuje, je obeta. Izraeliti ohňom obetujú Bohu, a tak v stúpajúcom dyme a nevratnosti procesu horenia symbolicky odovzdávajú Bohu svoj dar. Na oltári v chráme trvalo horel oheň (Lv 6, 2-6), ale aj Boh zapaľuje zázračne oheň na oltári Eliáša (1 Kr 18, 38), či inak obdivuhodne zakročuje pri obetách Abraháma (Gn 15, 17), Gedeóna (Sdc 6, 21), Dávida (1Krn 21, 26) či Šalamúna (2 Krn 7, 1 n.). Skrze oheň prijíma Boh obetu človeka, ktorý s ním uzatvára v bohoslužbe konkrétnu zmluvu.

Náš pohľad na oheň je zúžený dobou, v ktorej žijeme. Používanie elektrospotrebičov úplne vytlačilo z našich domácností oheň. Miesto pochodní či petrolejok nám svietia elektrické svietidlá, dávno si domy nevykurujeme otvoreným ohňom a slovo krb má skôr romanticko-melancholický nádych, než by vyjadrovalo nevyhnutnú súčasť kultúry bývania ani nie spred sto rokov. Elektrina nám ukradla predstavu ohňa ako dobrého sluhu, ale prvá časť slovenského príslovia, kde sa oheň spomína aj ako zlý pán, tá ostala. Ba v dnešnej modernej dobe preplnenej rôznymi umelými látkami je oheň omnoho nebezpečnejšia hrozba, ako býval kedysi. Veď predstava horiaceho mrakodrapu s tisíckami obyvateľov bez jedinej nádeje na záchranu, či horiace ropné polia kdesi v Kuvajte, naháňajú husiu kožu nejednému požiarnikovi. V ľuďoch dnešnej doby je oheň symbolom skazy a smrti. Možno preto akosi nerozumieme Ježišovým slovám z dnešného evanjelia. My všetci, s výnimkou vás, milí snúbenci, sme pozabudli, že oheň je aj symbolom lásky. Veď práve oheň, ktorý zaplápolal nad hlavami prekvapených učeníkov vo večeradle na Turíce (Sk 2, 3), symbolizoval prítomnosť Svätého Ducha, Boha, ktorého apoštol Ján zadefinoval ako Lásku. Láska je, a to vám milí snúbenci potvrdí väčšina tých, ktorí stáli tu na tomto mieste pred pár rokmi, predovšetkým obeta. Oheň lásky spaľuje všetky zvyšky egoizmu a sebectva. A ako to bolí! Láska je ako oheň: buď je, alebo nie. Oheň i láska neznesú polovičatosť a nesú v sebe istú radikálnosť. A radikálnosť očisťuje a narúša zahnívajúci pokoj. Takýto pokoj naozaj nechce Ježiš priniesť na svet. Ježiš je radikálnym ohňom, pred ktorým buď utečieme, alebo sa necháme zapáliť.

Tak ako vy, keď medzi vami prvýkrát prebleskli iskry vzájomnosti, náklonnosti a lásky. Mohli ste utiecť, alebo sa nechať zapáliť. Nedalo sa aj ostať aj utiecť. Pretvárka vo veciach srdca prináša falošný pokoj. A tento pokoj nám chce Ježiš vziať. Pokoj plynúci z kompromisov. Ale prenesme sa z roviny medziľudských vzťahov do úrovne nášho osobného vzťahu k Bohu. Dá sa symbolizovať pojmom oheň? Horí a osvecuje náš každodenný život? Vieme, že oheň, do ktorého sa prestane prikladať palivo, skoro zhasne. Vieme do ohňa našej viery prikladať dennodenne tie tisícoraké polienka drobných modlitieb a obiet? Alebo naša viera tlie v popole stránok detského katechizmu? Všetci sme sa tu zišli, aby sme si tak trochu ohriali skrehnuté ruky našich vzájomných vzťahov pri ohni lásky blčiacom v srdciach vás, milí snúbenci. Sv. Jakub vo svojom liste píše: „Pozrite, aký malý plamienok a akú horu dokáže zapáliť!“
Odpáľme si tohoto vzácneho ohňa lásky a rozdúchajme v našich srdciach znova ten očisťujúci oheň lásky k ľuďom i k Bohu, nahádžme doň všetko to, čo nám bráni byť ozajstnými kresťanmi, spáľme týmto ohňom všetok falošný pokoj brániaci nám byť radikálnymi učeníkmi Krista! A prijmime Ježišove slová o rozdelení. Oddeľme sa od všetkého, čo nám bráni v duševnom rozlete. Zamyslime sa nad šokujúcim obrazom rozdelenia rodiny, ktorým nám chcel Ježiš povedať, že náš vzťah k Bohu je najdôležitejší, že pre spásu duše máme ochotne zrieknuť sa i toho najdrahšieho a najvznešenejšieho, čo na zemi jestvuje: totiž vzťahov v rodine, ak nás budú odlučovať od Krista. Spojme oheň vzájomnej lásky s ohňom lásky k Bohu a o to mocnejšie nám bude tento oheň svietiť na krivolakých a ťažkých cestách spoločného života a o to príjemnejšie zohreje skrehnuté srdcia, keď na ne dýchne ľadový dych jednotvárnosti, egoizmu, stereotypu, závisti, neprajnosti iných či vzájomných slabostí.

Moja babička, rozvážna a láskavá žena, dobrá ako kúsok chleba, u ktorej som býval štyri roky počas gymnaziálnych štúdií, mi často rozprávala krížovú cestu jej životnej lásky. S mojím dedom to bola láska na prvý pohľad. Keď mala 18 rokov, začali spolu chodiť. Ona, dcéra bohatého gazdu a on –syn privandrovalcov kdesi spoza hranice, bez kúska zeme, bez domu len s robotnými rukami a smelým srdcom. Keď ich lásku odhalili, začalo sa domáce väzenie, najťažšie roboty, vyhnanie z domu ku vzdialeným príbuzným, ale, vari, dá sa tým všetkým zahasiť mocný plameň lásky? Horel on hojne živený slzami trápeného srdca. Keď i po piatich rokoch nebolo vyhliadky na sobáš, z lásky chcela babička uvoľniť svojho milého inej a odísť radšej do kláštora, ale láska je nad všetko mocnejšia, veru, mocnejšia je i ako smrť. Vari môže človek za to, že srdce nehľadí očami rozumu a kalkulácií spájania susedných rolí? A tak sa vzbúrilo proti nanucovanej láske ku synovi susedného gazdu, odolalo i vzdorovitej túžbe po kláštore a po siedmich rokoch spoločného chodenia bola chudobná svadba v dedinke pod Tatrami. Šťastných a vydedených manželov obdaril Pán siedmimi deťmi i všetkým, čo bolo ku skromnému životu potrebné. A ja som potajomky utekal zo seminára, aby som sa ohrial pri tejto vzácnej žene, pri plameni lásky jej srdca, ktorý neutíchajúco blčal i v jej vekom zvráskavenej tvári. A zakaždým, keď som večer nenápadne prechádzal okolo vrátnice, v ktorej sedel prefekt, podvedome som prižmúril oči, aby ma azda neprezradila žiara, ktorá ma odkiaľsi znútra celého prežarovala ohňom, nanovo znovuzapáleným v chalúpke kdesi pod Tatrami.

Kiežby sa takto chodili k vám ohrievať, drahí snúbenci, aj vaše vnúčatá. My všetci, nevynímajúc ani mňa, vám chceme popriať nikdy nehasnúci oheň vzájomnej lásky. Dúfam, že vám nikdy nezhasne, veď na podkladanie ste dvaja! A pevnosť vašej lásky, kresťanskej nádeje a vzájomnej viery i viery v Boha nech je podobná tým trom prútom v Svätoplukových rukách, ktoré nech svet nikdy nezlomí! To vám vyprosujem a z celého srdca prajem.

Amen.

*Sobášna homília Andreja Legutkého