Ostaňte v mojej láske

Miroslav Žbirka v jednej zo svojich piesní spieva: Láska je len omyl - slová klasika. On tú vetu stvoril, nás sa netýka. Drahí snúbenci, Radovan a Silvia, táto veta sa vás vôbec nemusí týkať. Nemusí sa vás týkať, ak budete svoju lásku prežívať opravdivo. Opravdivá láska, ako veľmi dobre viete, spočíva v sebadarovaní a v obete. Ostaňte teda v takejto pravej vzájomnej láske!

Podobnú výzvu v dnešnom evanjeliu adresuje Ježiš svojim učeníkom, keď hovorí: „Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9)!

Tieto slová odzneli pri Poslednej večeri. Bola to mimoriadna situácia. Ježiš vedel, že prichádza jeho hodina. Vlastne pre túto hodinu prišiel na svet. A tak slová, ktoré hovorí, majú mimoriadnu váhu. Ak vyzýva svojich učeníkov, aby ostali v jeho láske, iste to má pre nich veľmi veľký význam. A nielen pre nich, ale aj pre nás. Veď ak neostaneme v jeho láske, ako môžeme prinášať dobré ovocie? A v jeho láske ostaneme len tak, že budeme zachovávať jeho prikázania. V podstate stačí jedno, v ktorom sú obsiahnuté všetky ostatné: Milovať sa navzájom, ako Ježiš miloval nás (porov. Jn 15, 12).
Sprievodným javom plnenia Ježišovho príkazu lásky je aj radosť. Ježiš sám hovorí: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Že plnenie prikázaní spôsobuje radosť, určite nie je rozšíreným názorom. Je však Ježišovou výslovnou vôľou a prisľúbením, že jeho radosť bude vo veriacich a že ich radosť bude dokonalá. Pravých Ježišových učeníkov musí každý poznať nielen podľa lásky, ale i podľa radosti. Obe hodnoty sú podľa Ježišovho presvedčenia navzájom nerozlučne spojené. Na to sa, bohužiaľ, často zabúdalo. Táto radosť je prirodzene čosi iné než povrchné potešenie. Je to radosť, ktorá človeka napĺňa v najhlbšom vnútri, je to Ježišov dar.
Vidíme, ako veľmi dôležité je ostať v Božej láske. Božia láska je prameňom každej lásky. Aj tej medzi vami, drahí snúbenci. Ostaňte preto stále vo vzájomnej láske!

Ostaňte vo vzájomnej láske a navzájom si pomáhajte dozrievať! Vaše cesty sa už stretli, ale od dnešného dňa to už nebudú dve cesty, ale iba jedna - spoločná. Čo všetko vás v živote stretne, to vie iba Boh. Vašou úlohou je však jeden druhému pomáhať. O malú chvíľu si navzájom budete sľubovať vernosť a lásku po všetky dni vášho života: či už v šťastí, alebo v nešťastí, či v zdraví, alebo v chorobe. Je to náročné, ale aj krásne. Odteraz na všetky radosti i bolesti budete dvaja. Lepšie povedané - vy dvaja a Boh.
Boh vás nikdy neopustí, len vy sa ho držte! On vám najlepšie rozumie, veď on tak stvoril ľudí, že „muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Tak veľkú silu má láska a tak úžasnú jednotu vytvára manželstvo.
Boh chce vašu lásku požehnať. Otvorte sa pre jeho požehnanie a milosti, ktoré má pre vás pripravené ako svoj svadobný dar. Iste ste už dostali mnoho pekných svadobných darov, ale tomu Božiemu sa nevyrovnajú. To, čo vám chce dať Boh, je úžasné aj tým, že to nie je jednorazová záležitosť. Boh má dosť milostí pre každý deň vášho manželstva. Je potrebné len otvoriť sa pre tieto milosti a ostať v jeho láske.

Keď ostanete v Božej láske a vo vzájomnej láske, budete v živote šťastní. Aby sa vám to podarilo, nesmiete zabudnúť na jednu dôležitú vec: stále si navzájom pripomínajte, že sa máte radi.

Bruno Ferrero vo svojej knižočke Štyridsať príbehov z púšte píše aj takýto príbeh:
On bol silný. Chlap s hromovým hlasom a prudkými spôsobmi. Ona bola útle a nežné žieňa. Zobrali sa. On sa snažil, aby jej nič nechýbalo, ona sa starala o domácnosť a vychovávala deti. Príbeh ako mnoho iných...
Keď už boli všetky deti zaopatrené, žene akosi zmizol úsmev z tváre, slabla a stávala sa čoraz priesvitnejšou. Nechutilo jej jesť a čoskoro zaľahla do postele. Ustarostený manžel ju zaviezol do nemocnice.
Prišli lekári, neskôr špecialisti. Nikomu sa nepodarilo zistiť, akú má chorobu. Potriasali hlavami a čudovali sa. Posledný odborník však oznámil mužovi: „Povedal by som, jednoducho..., že vašej manželke sa už nechce žiť.“
Len čo to muž počul, vošiel do izby, kde ležala jeho manželka. Bez slova si sadol k jej posteli a chytil ju za ruku. Útla rúčka sa stratila v mužovej veľkej dlani. Potom jej svojím hlbokým hlasom dôrazne povedal: „Nezomrieš!“
„Prečo?“ spýtala sa potichu svojím tenkým hlasom.
„Lebo ťa potrebujem.“
„A prečo si mi to nepovedal skôr?“
Po tejto udalosti sa jej stav začal zlepšovať. Cítila sa čoraz lepšie, vrátil sa jej úsmev, mocnela, až celkom vyzdravela...
Aká to bola choroba? Aký liek ju tak rýchlo vyliečil?
Bolo by chybou myslieť si, že tí druhí to jednoducho vedia, že ich máme radi, že sme im vďační, že nám na nich záleží. Bolo by chybou myslieť si, že im to už netreba vravieť a pripomínať, či už slovom, alebo iným spôsobom. Potrebujú to. Rovnako to potrebujeme i my.
Keď si spomenieme na dnešné evanjelium, slová, ktorými začínalo, zneli: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9)! Ježiš veľmi dobre vie, čo potrebujeme, preto nám prízvukuje svoju lásku a vyzýva nás, aby sme v nej ostali.

Drahí snúbenci, Radovan a Silvia! Ježiš nás svojimi slovami, ale aj celým životom učí, ako máme opravdivo milovať. Vy ste sa rozhodli kráčať životom bok po boku. Rozvíjajte vašu spoločnú lásku, ostávajúc v Božej láske! A skrze čoraz plnšie prežívanie svojej vzájomnej lásky prenikajte do tajomstva lásky Boha, ktorom má základ aj vaša láska.

Amen.

*Sobášna homília Petra Zimmermanna