Ovocím prežívanej lásky je radosť

Drahí jubilujúci manželia, bratia a sestry! Keď sa niekto dožije päťdesiatich rokov života, zíde sa celá rodina, oslávenca zaplavia kyticami kvetov a množstvom srdečných blahoprianí k tak významnému sviatku. Jubileum, ktoré si dnes v kruhu farského spoločenstva a najbližších, milí naši oslávenci, pripomínate, je pre nás všetkých dvojnásobnou radosťou. Dvojnásobnou preto, lebo to nie je to len päťdesiat rokov, čo kráčate vedľa seba v dobrom i zlom. Dnešná slávnosť chce byť predovšetkým oslavou ľudskej lásky, ktorá má svoj zdroj v Ježišovi Kristovi.

Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí svojim učeníkom: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske... Toto som vám povedal, aby moja radosť bola aj vašou a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 10-11).

O akej radosti to hovorí Ježiš? Keby sme si vo Svätom písme nalistovali dnešné evanjelium, zistili by sme, že predtým, než Ježiš hovoril o láske a radosti, prirovnal seba k viniču a nás ku zeleným ratolestiam, ktoré z toho viniča vyrastajú. Kristus je vinič, my sme jeho ratolesti. Jednota s týmto kmeňom je nevyhnutná k prinášaniu ovocia. A ako Ježiš hovorí na inom mieste, Ježišových učeníkov poznáme podľa dobrého ovocia. Tým dobrým ovocím je, ako hovorí svätý apoštol Pavol, na prvom mieste láska. Láska je tak ovocím nášho spoločenstva s Kristom. Nie je však len ovocím. Je zároveň jediným prikázaním, ktoré nám Kristus zanechal a podľa ktorého možno spoznať Ježišových učeníkov, tých, čo veria v Krista. Ako sme však počuli z Ježišových úst: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske.“ Láska teda nie je len hlboký cit, nejaký povznášajúci pocit alebo len vyslovené slovo. Láska je prikázanie. Len ten, kto je napojený na Krista, dokáže žiť podľa Ježišovho prikázania lásky. Toto prikázanie lásky je nám dobre známe: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

Kto sa odhodlá zakúsiť život takejto lásky k blížnemu, jeho srdce sa bude radovať. Pocíti radosť z vykonaného dobra, radosť z toho, že mohol niekoho urobiť šťastným. Ježišova radosť z nášho života v láske, v službe bratom a sestrám, sa stane aj našou radosťou. A hoci život človeka na zemi neraz naplní žiaľ a smútok, bolesti a problémy, Ježiš nám dáva prisľúbenie, že táto radosť bude úplnou radosťou. Nikde nenájdeme väčšie potešenie ako v Ježišovi a v jeho prikázaní lásky.

Denne sme odkázaní na službu našich bratov a sestier. Manžel alebo manželka nám pomôžu pri domácich prácach, v obchode nás obslúži predavačka, v úrade nám tlačivo pomôže vyplniť úradník. Podobne je to aj v manželstve. Je ťažké si predstaviť manželov, ktorí by si navzájom nepomáhali. Všetci dobre vieme, aké je dôležité, aby sa obaja rodičia podieľali na výchove detí. Aké je dôležité, aby pred deťmi vyznávali tie isté životné hodnoty. Vzájomná služba v manželstve však nie je vždy samozrejmosťou.
Iste by ste si aj vy, milí jubilanti, spomenuli na chvíle, kedy vám nebolo ľahko. Čas, v ktorom ste museli prekonávať krízy a prekážky, ktoré vám priniesol život. Možno si teraz spomeniete na to, ako ste sa poznali pred sobášom a ako ste v manželstve museli opravovať predstavy o svojom partnerovi. Lebo keď máme niekoho radi, často ho vidíme lepšie, než aký v skutočnosti je. V čase každodenných povinností ste sa lepšie spoznávali. Vtedy, v neľahkom čase, ste museli znova hľadať zdroj svojej lásky k partnerovi. Neraz ste prosili Pána Boha, aby ste ho dokázali prijať takého, aký je. Možno aj s chybami a nedostatkami. Lebo, čo Boh spojil, človek nemá rozlučovať.
Život v manželstve však popri chvíľach ťažkých a zložitých ponúka aj radosť. Keby som sa vás teraz, milí jubilanti, opýtal, akú najväčšiu radosť ste za tých päťdesiat rokov spoločného života prežili, asi by ste sa zhodli v tom, že tou najväčšou radosťou boli a sú pre vás vaše deti a vnúčatá. Keďže ste v živote veľmi ochotne nasledovali Ježiša v jeho prikázaniach lásky, teraz po päťdesiatich rokoch spoločného života môžete lepšie vidieť, ako sa vo vašom živote splnilo dnešné evanjelium.
Za vašu vernosť Bohu a Cirkvi vás Boh obdaroval veľkou radosťou. Veď čo môže byť pre rodiča väčšou radosťou, ak nie vlastné, v duchu Desatora dobre vychované deti?

Drahí bratia sestry. Ešte ako malý chlapec sa pamätám, ako som sa na Štedrý deň ráno zobudil a v obývačke už stál postavený vianočný stromček so sviečkami. Celá izba bola v slávnostnom šate. Rodičia neskôr často spomínali, akú úprimnú radosť som mal spolu s bratom z tejto, len raz v roku sa vyskytujúcej udalosti. Každý z nás zažil takúto radosť.
Aj my teraz hľadíme na päťdesiatročnicu vášho manželstva s takou radosťou ako deti ráno v Štedrý deň na vyzdobený vianočný stromček. Keď Boh poslal Syna Ježiša na tento svet, tak to urobil preto, aby „nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.“ Poslal nám Ježiša ako dar. Tento dar si každoročne pripomíname na vianočné sviatky, ktorých symbolom je vianočný stromček.
Aj týchto našich jubilantov nám i našej farnosti posiela Ježiš ako nezaslúžený dar. Oni sú pre nás svedkami Kristovej lásky, ktorá sa v ich manželskej láske rozmenila na drobné. Nech je ich vzájomná láska pre nás povzbudením. Zvlášť v dnešnej dobe, v ktorej rodina prežíva krízu, je päťdesiat prežitých rokov našich jubilantov svedectvom Ježišovej prítomnosti v ich manželskom zväzku. Lebo len Kristus je pravým zdrojom manželskej vernosti a lásky. Modlitba a spoločenstvo s Kristom dávajú silu k prekonávaniu životných prekážok. Takáto láska prináša napriek ťažkostiam radosť. Radosť z toho, že nás Boh učil vzájomne sa milovať a pomáhať si. Radosť i z malých darov, ktoré sa ako kvietky objavovali vo vašom živote.

Milí jubilanti, na začiatku tohto príhovoru som povedal, že dnes všetci prežívame dvojnásobnú radosť. Boh vám daroval týchto päťdesiat rokov, aby sa na vás zjavilo Písmo, kde sa píše: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“ A my pri pohľade na váš život dosvedčujeme, že je to pravda.

Dnes a v najbližších dňoch budete počuť nejednu gratuláciu. Aj toto farské spoločenstvo sa chce pripojiť ku vašim gratulantom. Chcem vám v mene Cirkvi, v mene tohto farského spoločenstva poďakovať za päťdesiat spoločne prežitých rokov, ktoré sú pre nás svedectvom vašej viery v Krista a dôvery v neho. Vďaka za deti, ktoré ste vychovali, za vaše modlitby v tomto spoločenstve.
Želáme vám ešte veľa pokojných dní v jeseni vášho života. Tu končia ľudské slová. My však veríme, že tou pravou odmenou za život prežitý vo vernosti Kristovi bude spoločenstvo s Bohom v nebi, kde sa raz stretneme.

Amen.

*Sobášna homília Antona Ziolkovského