Poďakovanie za jednotu v láske

Pred päťdesiatimi rokmi ste si vy, milí jubilanti, dali vzájomne svoj manželský súhlas pred týmto oltárom. Dnes prichádzate poďakovať trojjedinému Bohu za čas, ktorí ste spolu v manželstve prežili.

V tejto ďakovnej svätej omši zaznievajú slová z Ježišovej modlitby, ktoré môžu byť mottom tejto vzácnej chvíle: „A ja som im dal slávu, ktorú si mi dal, aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 20-22).
Tieto slová, ktorými sa Ježiš obracia na svojho Otca vyslovil niekoľko hodín pred svojou smrťou. Vieme, že človek pred smrťou, o ktorej vie, že sa už neodvratne blíži, vyslovuje myšlienky, ktorým prikladá veľkú dôležitosť, vyjadruje svoje túžby, o ktorých je presvedčený, že sú potrebné v živote. Boží Syn hovorí o dvojakej jednote. Modlí sa: „...aby boli jedno“ a myslí na jednotu apoštolov, jednotu Cirkvi, ako aj na jednotu manželskej dvojice, jednotu všetkých ľudí, lebo všetci sú stvorení na obraz večného Boha. V nasledujúcich slovách spomenutej modlitby sa Ježiš odvoláva na jednotu, ktorú má on sám s Nebeským Otcom: „... aby boli jedno, ako sme my jedno.“ Základom tejto božskej jednoty je láska. Vieme z evanjelia, že Ježiš hovorí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30). „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Sú to všetko tvrdenia, ktoré svedčia o tom, že v osobe Ježiša Krista sa zjavuje Boh Otec so svojou láskou.
Pri uvažovaní o Božej jednote, ktorá je večná a o ľudskej jednote môžeme hovoriť aj o tom, čo jednota nie je. Určite mi dáte za pravdu, že každá nejednota medzi manželmi, súrodencami, príslušníkmi toho istého národa i medzi národmi je zapríčinená hriechom. Človek si neuvedomuje, že je stvorený na Boží obraz, že Božia tvár je vtlačená do jeho vnútra a takto zaslepený nevidí svoju pravú hodnotu. Spomínanú Ježišovu prosbu ku svojmu Otcovi by sme mohli vyjadriť aj takto: Otče, naša láska je taká, že ty a ja sme jedno. Daj, aby si ľudia, ktorí sú stvorení na Boží obraz, uvedomili, že jednota v láske ich urobí šťastnými.

Tieto slová nie sú len teológiou, sú vyjadrením ľudskej skutočnosti. Na vašom živote, Anna a Jozef, vidíme príklad ľudskej jednoty v láske. Vy sami viete najlepšie o ťažkostiach života, o starostiach, ktoré ste mali počas manželského života. Vedeli by ste sami rozprávať mladým o tom, aké je dôležité zachovať si jednotu manželského zväzku, o tom, že v manželstve, v ktorom sú problémy, môžu byť aj také hodnoty ako radosť, porozumenie a pokoj, ak je vzájomná ochota a chuť odpustiť a prijať aj určitú obetu.
Dnes na vás pozerajú vaše deti, vnúčatá. Aj oni sa už stretávajú s tými životnými udalosťami, ktoré ste prežívali, keď ste boli v ich veku. Vaše rady a odovzdávanie skúseností určite nie sú pre nich len akýmisi poučkami o tom, čo sa patrí.
Možno niekoho v živote napadne myšlienka: „Čo mám z toho, že sa snažím žiť s niekým, koho som síce kedysi miloval, ale teraz si s ním už nerozumiem. Odpoveďou môžu byť aj tieto slová: Aj ľudská láska je láskou smrteľných osôb. Preto sa aj jednota rozpadá smrťou. Boh sa však rozhodol, že zachová ľudskú lásku tým, že jej dá účasť na svojej láske, na živote Najsvätejšej Trojice.“ (Tomáš Špidlík, Živé slovo, Refugium, Olomouc 1997, s. 178).
Preto sú aj láska a manželská jednota na seba nerozlučiteľne viazané a keď sú obidve prítomné v manželstve, vy, manželia, posväcujete nielen seba, ale aj svet, ktorý sme dostali ako dar od Boha. Vtedy žijete jednotu v láske už tu na zemi a potom raz aj s trojjediným Bohom v nebi.
Drahí jubilanti, tu prítomní manželia, príbuzní, bratia a sestry! Nikdy nečakajme na zajtrajšok, keď máme niekomu povedať, že ho máme radi. Urobte to hneď. Nemyslite si: Ale, moja mama, moje dieťa, moja žena, môj manžel, oni to predsa vedia. Možno to vedia. Ale nikomu sa nič nestane, keď im to zopakuješ. Chyť za ruku človeka, ktorého máš rád a povedz mu: „Potrebujem ťa. Mám ťa rád.“
„Je čas narodiť sa a čas zomrieť“ (Kaz 3, 2). Medzi týmito dvoma medzníkmi ľudského pozemského života je každému od Pána Boha daný čas, aby mal rád seba a ľudí okolo seba. Je mu daný čas, aby si našiel chvíľu na poďakovanie svojmu Bohu za dary života. Nech si každý z nás často vzbudzuje tento úkon vďaky, ktorý je zároveň aj vyznaním našej lásky a úcty k Bohu.

Amen.

*Sobášna homília Jána Martinčeka