Životné šťastie

Človek je najšťastnejší vtedy, keď si je vedomý toho, že urobil iného šťastným. V tom spočíva veľkosť človeka. Vtedy sa radujú nielen tí dvaja, ale raduje sa s nimi aj Boh.

Milí snúbenci, vážení svadobní hostia, bratia a sestry! Všetkých vás vítam v tomto chráme, na tomto mieste, kde si dnes dvaja mladí ľudia, kvôli ktorým sme tu dnes prišli, navzájom vyslúžia sviatosť manželstva a tým spečatia svoju lásku a rozhodnutie žiť spolu v pevnom, nerozlučiteľnom zväzku.
M. a M., z vašich rozžiarených tvárí je možno čítať, že sa na túto chvíľu veľmi tešíte, a my sa tešíme spolu s vami. Dnes vám každý praje len to najlepšie, a tak to má byť. Dostanete mnohé blahoželania, v ktorých vám príbuzní a známi budú priať šťastie. Čo je to šťastie? Existuje nejaký návod, pre šťastné manželstvo? Ľudová múdrosť hovorí, že manželstvo tvoria dvaja, ale šťastné manželstvo tvoria traja: tí dvaja a Boh.

Boh je láska, ktorá sa nám stále dáva, ale aj láska medzi manželmi je nielen na začiatku, ale má pokračovať ďalej vo vzájomnom poznávaní a zdieľaní sa po celý život. Asi tak, ako keď ženích zachová dobré víno až do konca svadby a ani sám nevie, odkiaľ sa vzalo. O tom všetkom vie len sám Ježiš a Mária (porov. Jn 2, 9).
Určite nás všetkých zarazila Ježišova odpoveď na výzvu jeho Matky: „Nemajú vína.“ Odpovedá jej: „Čo je mňa a teba do toho, žena.“ Keď sa na to pozeráme očami dnešného človeka, napadá nás otázka, prečo Ježiš hovorí svojej matke - žena? Prečo jej nepovedal tak normálne, ľudsky - mama? Veď bol jej synom a mal svoju mamu rád, prečo taká oficiálnosť, skoro až odmietavý tón? Ježiš je veľký majster reči a pri podrobnejšom pohľade zbadáme, že on toto oslovenie používa ako slávnostné oslovenie vo chvíľach zjavení svojho božstva. Toto isté oslovenie používa pri stretnutí s hriešnicou, ktorú chceli kameňovať, a ktorú on zachránil od istej smrti. Odpustil jej hriechy a tým úplne zmenil jej život. To isté oslovenie počujeme z kríža: „Žena, hľa, tvoj syn.“ A opäť to isté oslovenie používa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa zjavuje Márii Magdaléne: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Preto toto oslovenie i v dnešnom evanjeliu. Zázrakom v Káne totiž Ježiš začína svoj verejný život, začína zjavovať svoju božskú moc.
Ako zareagovala Mária na toto oslovenie? Ona si nerobí nič z tohto výnimočného oslovenia, neprestáva veriť svojmu Synovi, ale naopak, ponúka sa v tichosti ako sprostredkovateľka dobier aj pre prítomných na tejto svadbe, keď hovorí sluhom: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Oni poslúchnu a odmenou im je to, že zachránia ženícha pred veľmi nepríjemnou situáciou, ba i pred veľkou hanbou.

Týchto pár slov dokázalo pohnúť sluhami natoľko, že vyplnili toto slovo do bodky. A vyplatilo sa im. Nie je to signál aj pre nás? Čo keby sme sa pokúsili vo svojom živote viac orientovať na tieto Máriine slová: „Urobte všetko, čo vám povie!?“ Určite by sme ani my neoľutovali, že sme poslúchli. A ako naliehavo znie táto výzva Panny Márie dnes aj pre vás, drahí snúbenci? O chvíľu uzavriete sviatosť manželstva, odídete z tohto chrámu ako kresťanskí manželia a začnete nový, spoločný život. Ako to už v živote býva, zažijete veľa krásnych, radostných okamihov, ale prídu i chvíle menej radostné a ťažšie. Vo všetkých týchto chvíľach, v tých radostných i v tých ťažších, si nezabudnite spomenúť na slová Panny Márie. Snažte sa stále hľadať Božiu vôľu v každom okamihu vášho spoločného života, prijímať ju a plniť. Teda robiť stále to, čo chce od vás Boh, hoci sa vám to bude zdať niekedy zvláštne a nepochopiteľné. Práve v tom spočíva veľké dobrodružstvo, ktoré môžete zažiť s Bohom, ak sa dáte ním viesť úplne. Nikdy nebudete mať jednotvárne dni, ktoré ubíjajú a ktoré menia lásku na všednosť. Láska Božia je totiž veľmi vynaliezavá a keď sa budete držať jej, aj vaša vzájomná láska bude bohatá. Taká láska dáva priestor životu, aby sa mohol prejaviť v každom z nás. Človek je najšťastnejší vtedy, keď si je vedomý toho, že urobil iného šťastným. V tom spočíva veľkosť človeka. Vtedy sa radujú nielen tí dvaja, ale raduje sa s nimi aj Boh.
Nech je vám pri tom vzorom aj Panna Mária, ktorá sama konala podľa tejto zásady, keď pri zvestovaní odpovedá anjelovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mária nehľadala vlastné šťastie, a preto mohla urobiť šťastnými toľkých ľudí. Ako dnes v Káne Galilejskej na svadbe. A výsledkom bolo to, že aj ona sama bola šťastná. Ten, kto robí druhých šťastných, ten je aj sám šťastný.

Pred dávnymi vekmi žili na jednom mieste zvanom Svabedo malí ľudia. Boli veľmi šťastní a celý deň sa veselo smiali. Miesto pozdravu si navzájom dávali malé a teplé kožušiny. Každý ich mal vždy dostatok, lebo len čo niekoľko rozdal, hneď zase dostal niekoľko ako formu pozdravu. Rozdávať tieto kožušiny pre nich znamenalo: Mám ťa rád. Tak každý mal každého rád a bolí šťastní.
Blízko ich osady žil na samote jeden muž. Raz sa s ním stretol jeden z týchto malých ľudí a chcel mu darovať kožušinu, ale on ju odmietol. Nikdy neprijímal od ľudí nič a aj teraz, keď sa pozrel na tohto milého človiečika, povedal mu: „Dávaj si pozor, máš už len 207 kožušiniek. Ak budeš tak veľkoryso rozdávať, za chvíľu nebudeš mať nič.“ Hneď nato odišiel preč. Tento malý človiečik prišiel do osady, ale akýsi zamyslený. Stretol priateľa, ktorý mu s radosťou daroval kožušinu. On ju prijal, ale kamarátovi povedal: „Nerozdávaj kožušiny tak veľkoryso, mohli by ti ubudnúť.“ Čoskoro títo malí ľudkovia začali si navzájom dávať túto radu, a tak sa stalo, že začali dávať kožušiny iba svojim najlepším priateľom. Každý si strážil svoj vak s kožušinami ako poklad a doma mali skrýšu, kde ich skrývali. Kto s nimi vyšiel na ulicu, hneď ho niekto okradol. Tak sa malí ľudkovia zmenili. Už sa nesmiali a skoro sa ani nepozdravili. V ich srdciach už nebola radosť a šťastie.
Až zase po nejakom veľmi dlhom čase si začali niektorí tak ako predtým opäť rozdávať malé a teplé kožušinky. Veľmi skoro si všimli, že zase majú dostatok kožušiniek, napriek tomu, že ich veľa darovali. Opäť ich hrialo pri srdci a zase sa vedeli smiať, i keď smútok a nedôvera už nikdy z ich sŕdc nevymizla.

Milí snúbenci, bratia a sestry, iste dnes všetci prežívame radosť z toho, že títo dvaja mladí ľudia sa rozhodli vydať sa na spoločnú cestu životom. Prijmú dnes od príbuzných a známych mnohé gratulácie všetkého najlepšieho. Aký šťastný budú mať život, to záleží predovšetkým od nich samých, ale aj od každého jedného z nás. Už filozof Platón povedal: „Kto sa stará o šťastie iných, nachádza svoje vlastné šťastie.“ A je to pravda. Neveríte? Vyskúšajte. Samozrejme, že prídu aj ťažké okamihy, ale to patrí k životu. Šťastie je totiž ako slnko: i tieň musí byť, aby sa človek dobre cítil.
Prajem vám všetkým, aby ste dokázali urobiť iných šťastnými, a potom slnko šťastia nikdy nezapadne ani nad vaším životom. Tak sa naplno prejavíme nielen ako ľudia, ale predovšetkým ako kresťania. A Boh bude oslávený v našich životoch.

Amen.

*Sobášna homília Františka Mariňáka