Pomazanie chorých

AI
Ľudský život sme si zvykli deliť na niekoľko častí. Asi väčšina z nás prežila bezstarostné detstvo, v ktorom sme boli zahrnutí láskou a starostlivosťou rodičov. Naša mládež je vo veku dozrievania, hľadania svojho miesta, formovania vlastných názorov. Vy, otcovia a matky, máte vlastné rodiny, radosti a starosti. A sú medzi nami aj starí otcovia a staré mamy, ktorým rokmi pribúdajú neraz aj choroby a zdravotné ťažkosti. Slovom – aj utrpenie je súčasťou ľudského života. Každodenná skúsenosť nás presviedča, že nielen života sýteho rokov, ale aj detí a mladých. A tak zvykli sme sa pozerať na chorobu, starobu a koniec ľudského života ako na niečo nevyhnutné, čo si však vyžaduje veľkú silu ducha, aby tieto skutočnosti dokázal prijať a zmieriť sa s nimi. Cirkev už vo svojom počiatku vychádzala v ústrety chorým a sprostredkúvala im Božiu milosť formou pomazania. V Jakubovom liste to máme zachytené takto:

KE
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a pomažú ho olejom v Pánovom mene“ (Jak 5, 14).

DI
Z Písma poznáme viaceré prípady, keď Kristus zázračným spôsobom niekoho uzdravil. V Matúšovom a Lukášovom evanjeliu, v desiatej kapitole, sa u oboch píše o rozposlaní apoštolov. Okrem iného im náš Pán kázal kriesiť mŕtvych a uzdravovať chorých. Toto odráža jeho súcit s ľuďmi. A tak už v prvotnej cirkvi sa stretávame so sviatosťou pomazania chorých. Táto sviatosť je rovnako, ako všetky ostatné sviatosti, Kristom ustanovená. Tridentský koncil na 14. zasadnutí túto pravdu definoval slovami: ,,Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus, ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil (Mk 6, 13), ale Jakub apoštol a Pánov brat (príbuzný) ju veriacim odporučil a urobil známou.“ Pomazanie chorých je sviatostným „dotykom“ uzdravujúceho Krista, toho istého, ktorý robil divy a znamenia a ktorý taktiež nachádzal vierou pripravené srdcia ľudí.
Niekedy sa stretávame s dvoma omylmi alebo nesprávnym chápaním tejto sviatosti. Jeden je dogmatický. Hovorí, že pomazanie chorých vlastne nie je sviatosť, ale len akási prax prvotnej cirkvi. Už som zdôvodnil, že tento názor nie je pravdivý. Druhý omyl je v rovine praktickej. Ľudia dlhý čas volali túto sviatosť „posledné pomazanie“ – teda, že po ňom príde už len smrť. A tak rovnako, ako sa bránili myšlienke na smrť a smrti samotnej, bránili sa aj prijatiu sviatosti pomazania chorých.
Toto chápanie nebolo správne, lebo títo ľudia boli ukrátení o mnoho milostí, ktoré mohli v tejto sviatosti obsiahnuť. „Pomazanie chorých nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitnú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti“ (KKC 1514).

PAR
Prijatie ktorejkoľvek sviatosti môžeme nazvať aj stretnutím s Kristom. Vo sviatosti zmierenia sa stretávam s Kristom, ktorý mi skrze kňaza odpúšťa hriech, vo sviatosti manželstva zas posväcuje manželskú lásku, v birmovaní skrze Krista dostávam dar – Ducha Svätého a silu k vydávaniu svedectva TU BY SA HODILA CIARKA A ZVYSOK VETY je neuplny, TREBA troska rozvinut, UPRAVIT: o Eucharistii nehovoriac. Vo sviatosti, o ktorej hovoríme, sa stretávame s Kristom, ktorý uzdravuje. V nej dostávame milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí spojených s chorobou alebo starobou. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje v boji proti pokušeniam zlého ducha, proti malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou (porov. KKC 1520).
V tejto sviatosti nám je Kristus blízko a účinky tejto sviatosti sú naozaj veľké dary. Uzdravenie a posilnenie duše v stave, keď sa človeka zmocňuje bezmocnosť, strach a úzkosť, sú veľkou pomocou, nedoceniteľným darom. Uzdravenie tela nie je na vedľajšej koľaji, je to tiež dôležitá skutočnosť a účinok tejto sviatosti, ale je podmienený Božou vôľou.

MY
Prijímaním tejto sviatosti vyjadrujeme vieru v oživujúcu a uzdravujúcu prítomnosť Krista, Lekára tela i duše. O duchovnom účinku tejto sviatosti nepochybujeme, len niekedy ako ľudia by sme očakávali viac toho účinku pre telo. Nie vždy sme ochotní prijať utrpenie ako Božiu vôľu. Týmto sa ochudobňujeme, lebo Boh dopúšťa chorobu aj ako etapu duchovného rastu. Mal som veľmi zvláštny pocit pri čítaní súborného diela sv. Terézie z Lisieux, kde prosí Boha a túži po utrpení, prijatie ktorého by bolo pre ňu vyjadrením jej odovzdanosti k nemu. Neskôr píše: „Už netúžim ani po utrpení, ani po smrti, hoci milujem oboje, ale priťahuje ma iba láska.“ Takto nejako vyzerá odovzdanie sa do Božej vôle. Nemusíme po utrpení túžiť ako veľkí svätci, Boh si veľmi cení, že sa nebúrime a nereptáme , keď nás podrobí takejto skúške, ale prijmeme, ako Boží služobník Jób, zlé i dobré z Božej ruky.

ADE
Vieme, že utrpenie, choroba a smrť sú následkom dedičného hriechu a do určitej miery aj dôsledkom osobných hriechov. A tiež vieme, že Boh nás miluje a veľmi mu na nás záleží. Je len na nás, či stojíme o Božiu pomoc. Nebojme sa preto stretnúť s uzdravujúcim Kristom v tejto sviatosti.

Amen.