Bratislava - odpustová slávnosť

Milí bratia, milé sestry!
Moje väzenie je o niečo neskoršieho dáta: v roku 1966 ma po Veľkej noci na fare, kde som bol správcom farnosti, pravidelne, asi raz za mesiac začal navštevovať príslušník ŠTB. Rozhovor začínal týmito otázkami: „Ako sa máte? Netreba Vám v niečom pomôcť? Ako vychádzate s reformovanými? S pravoslávnymi?“, atď.
V septembri toho roka prišiel aj s náčelníkom. Boli pripravení, že podpíšem spolu-prácu. Našťastie bol čas prihlasovania detí na náboženstvo. Ako to bolo s prihlasovaním v tomto čase, dobre poznáme. Preto som bol, priznám sa, rozladený a jemne som ich z fary vyhodil. A to bol začiatok toho, čo nasledovalo potom.

Na UVS v Prahe sa k Dubčekovi, ktorý prišiel s miernejšou politikou, tzv. Socializmom s ľudskou tvárou, sa pridali viacerí politici. Politický život sa akoby na čas zastavil a aj niektoré praktiky socialistického režimu. Každý iba čakal, čo bude nasledovať.
Ja som bol medzitým k 1.7.1967 preložený biskupským úradom do Sobraniec s poslaním postaviť kostol namiesto vojnou zničeného kostola a vybudovať faru.
O rok prišla „Pražská jar“ a povolenie na stavbu kostola a farskej budovy som dostal. A tak som sa v máji roku 1968 pustil svojpomocne do stavby kostola a fary. Stavebné práce postupovali rýchlo a za dva a pol roka som už býval na fare a sv. omše slúžil v kostole.
Po „Pražskej jari“ však nastala tzv. „Konsolidácia pomerov“ a idea socializmu s ľudskou tvárou sa rozplynula. Novovybudovaný moderný kostol s farou blízko hlavnej cesty bol tŕňom v oku komunistom, ktorí tadiaľ prechádzali na „priateľské návštevy“ z Československa do Sovietskeho zväzu a naopak.
ŠTB sa znova pustila do práce a znovu sa pokúšali získať ma pre spoluprácu. Bol som viackrát predvolaný pred vyšetrovaciu komisiu a po odmietnutí spolupráce som bol okresným súdom v Michalovciach na základe paragrafu „rozkrádania socialistického ma-jetku“ odsúdený na osemnásť mesiacov. Po vlastizrade a špionáži bol tento delikt pova-žovaný za jeden z najväčších a preto bol aj prísne trestaný.
Dostal som 18 mesiacov so sprísnenou nápravnou výchovou. Prečo mi bol vymeraný tak nízky trest za tak prísny paragraf? Hodnotenia Biskupského úradu a Mestského výboru v Sobranciach, ktoré boli prečítané pri súdnom pojednávaní, boli nadmieru pozitívne, a to druhé hodnotenie bolo len takou kópiou toho prvého. Napísal ho môj kurátor, ktorý v tom čase pracoval na Mestskom výbore v Sobranciach

Ako prebiehalo pojednávanie? Okresný súd a Okresný výbor strany v Michalovciach boli v jednej budove a oddeľovali ich iba dvere na chodbe. Pojednávanie malo začať o 8.hodine. Prišiel som pár minút pred ôsmou, sadol som si na lavičku a čakal. Bolo 8:15, 8:30, 9 hodín a nič sa nedialo. Modlil som sa a potom som si vzal noviny, ktoré tam boli a čítaním som si krátil čas. Konečne sa otvorili dvere, ktoré oddeľovali súd od OVKS. Vtedy som si uvedomil, že súdna porota sa bola na OVKS poradiť a že som už v podstate odsúdený. To, čo nasledovalo, bolo iba divadlom.
Do výkonu trestu som nastúpil do Ilavy v auguste roku 1972. Väzenská miestnosť bola veľká, väzňov bolo v miestnosti 50, postele boli železné, poschodové, vyradené z armády. Jedno turecké WC a dve umývadlá. Celú noc niekto chodil na potrebu a niekedy sa celú noc nedalo spať, lebo mi pridelili lôžko hneď vedľa spomínanej toalety. Väzni, s ktorými som zdieľal ubytovanie, predstavovali spodinu spoločnosti: vrahovia, násilníci, vlastizradcovia, zlodeji. Po pracovnej dobe sme boli zamknutí na tri zámky. Pod stropom boli okrúhle otvory o priemere asi 40 cm, aby sme sa neudusili.
Hneď na začiatku bol som vymenovaný za hlavného skladníka pre celú väznicu. Keď som sa opýtal svojho veliteľa – bachára: „Ako je to možné, že ste ma vymenovali za hlav-ného skladníka, keď na súde mi dali paragraf: «Rozkrádanie socialistického majetku»?“ A veliteľ mi na moje slová odpovedal: „Bazárku, my vieme prečo ste tu“.
„Milujte aj svojich nepriateľov“, to sú slová nášho Božského Spasiteľa.

Od tej doby uplynulo asi 30 rokov. V tom čase som bol v Čechách pri našich sestrič-kách DKL v Přepychách. Prichádzali tam niektorí kňazi zo Slovenska na dovolenku a bohoslovci cez prázdniny tam prichádzali na brigádu. Raz tam prišiel jeden kňaz a mal rovnaké priezvisko ako eštebák, ktorý mal hlavný podiel na mojom odsúdení. Pri stole sme si potykali a ja som sa ho opýtal: „Gabriel, vieš, že som bol odsúdený a väznený a najviac sa o to zaslúžil eštebák tvojho mena. Bol to tvoj menovec alebo Tvoj príbuzný?“ On zvážnel, odmlčal sa a po chvíľke mlčania odpovedal: „To je môj strýko, otcov brat. Môj otec sa s ním ani nerozpráva, pretože sa za neho veľmi hanbí. Je vážne chorý, má rakovinu“. Odpovedal som: „Prosím ťa, choď za ním a povedz mu, že som mu odpustil, dokonca som za neho odslúžil aj sv. omšu. Nech oľutuje svoje hriechy a nech sa zmieri s Bohom a s Cirkvou“. Po dvoch rokoch mi miestny duchovný doniesol správu, že menovaný sa pekne s Bohom zmieril.
O tom by sa dalo ešte dlho hovoriť, ale aspoň toľkoto pri tejto príležitosti. Pán Boh vám zaplať za vašu pozornosť a trpezlivé počúvanie.