Advent je časom útlmu. Ročné obdobie, prostredie, príroda i liturgia nám pomáhajú, aby sme prešli do pokojnejšieho rytmu. Isteže, Boh nás volá k aktivite, Boh nás volá k tomu, aby sme spoznávali, rozvíjali a využili všetky svoje schopnosti, ako používaťi na službu blížnym. Ale čo urobil Ježiš skôr, ako rozposlal apoštolov do sveta? Na začiatku ich pozval - poďte za mnou a venoval sa im na verejnosti i v ústraní tri roky. Evanjelizácia, to nie je len vonkajšia aktivita, ale aj celkový útlm. Boh nechce, aby sme spomalili svoj rytmus kvôli nemu, on to nepotrebuje, ale máme sa stíšiť kvôli sebe. Ak budeme neustále zdôrazňovať iba aktivitu, podnikanie, prácu, môže sa stať, že náš život bude jednodimenzionálny, že budeme ako vták, ktorý má odrezané jedno krídlo a preto nemôže dobre lietať. Stíšenie, vstúpenie do seba je dôležité, ale nie monologické, nie také stíšenie, že sa stiahneme zo sveta, že odídeme od ľudí a oddame sa čomusi ako nirvána, ale práve naopak, potrebujeme stíšenie, pri ktorom sa otvárame pre svet, pre načúvanie. V advente sme pozvaní učiť sa umeniu počúvať Boha i blížnych.

Pri stíšení vytvárame priestor pre Boha v centre svojej bytosti. Tento priestor je nesmierne dôležitý - zasa zdôrazňujem –nie pre Pána Boha, ale pre nás samých. Psychoterapeut Gerald Gordon May sa venoval liečeniu závislých ľudí. Bol ateistom, dokonca aj jeho rodičia i starí rodičia boli ateisti. Pri svojej terapii závislých ľudí sa snažil postupovať podľa prísne vedeckých zásad. Doslova píše: „Keď som prijal na klinike drogovo závislých pozíciu riaditeľa, všetku energiu a najlepšie psychiatrické metódy som používal na liečbu závislostí. Žiadna z nich však nefungovala. Vedel som im pomôcť v emocionálnych a spoločenských problémoch, ale zostávali závislí od chemických látok.“ Keď začal skúmať prípady ľudí, ktorým sa podarilo vyliečiť sa zo závislostí, prišiel k zaujímavému výsledku. Všetci mali počas liečenia určité spojenie s duchovným svetom, s nadprirodzenom. Začal sa tomuto javu odborne venovať , stáva sa veriacim a vo svojich vedeckých štúdiách prišiel k veľmi dôležitým poznatkom. Totiž, že človek je od prírody bytosť náboženská, potrebuje mať Boha v centre svojho života. Lenže človek vníma veľmi často Boha ako svojho rivala, ako toho, kto mu chce zobrať blaženosť, šťastie a radosť zo života. Preto veľmi často sa stáva, že začne Pána Boha odsúvať z centra svojej bytosti a vytláča ho mimo svojho priestoru, začne ho vytláčať, často nevedome, von. Ale čo sa stáva? Vnútro človeka nezostáva prázdne, človek si tam ihneď ukladá veci, o ktorých si myslí, že od nich sa mu dostane plnosti život a že ony zaplnia jeho prázdnotu. Tieto veci sa veľmi často môžu stať jeho závislosťami. A tak môžeme byť závislí nielen na drogách a alkohole. Patrí tam aj nikotín, kofeín, cukor, čokoláda, práca, nadmerné výkony, priveľa zodpovednosti, blízkosť, potreba obľúbenosti, bezhraničná pomoc iným, hyperperfekcionalizmus, emocionálna naviazanosť, prípadne pornografia môžu byť v centre našej bytosti ako náhrada namiesto Boha. Všetky spomenuté skutočnosti sú dobré, ak ich užívame s mierou a podľa noriem, ktoré nám dal ich Autor. Napríklad: treba rozlišovať medzi láskou k blížnemu a emocionálnou závislosťou na druhej osobe. Opravdivá láska človeka upevňuje, uzdravuje, kým závislosť človeka vyčerpáva. Je to akoby psychický zhubný nádor, ktorý vyciciava našu životnú energiu konkrétnou obsesiou či nutkaním a výsledkom je strata energie pre druhých a pre iné aktivity. Je to hlboko zakorenená modloslužba, pretože presúva a vytláča Božiu lásku ako pôvod a cieľ našich opravdivých a najhlbších túžob. Je to, ako napísal istý súčasný duchovný autor, „falzifikát náboženskej prítomnosti.“

V septembri tohto roku som žil istý čas v talianskej Comunite in Dialogo, ktorú založil pred dvadsiatimi piatimi rokmi náš rehoľný spolubrat vincentín Páter Matteo Tagliaferri. Je to spoločenstvo, ktoré pomáha ľuďom, čo sú drogovo závislí, alkoholici, osoby so socio- a psychproblémami a s problémami so správaním, ľudia, ktorí sú odsunutí na okraj spoločnosti, ktorí bojujú za to, aby boli sami sebou, aby opäť nadobudli svoju dôstojnosť, ktorá robí každého z nich veľkým. Nech má jedinec za sebou akýkoľvek životný príbeh, nech sú akokoľvek veľké jeho zranenia a utrpenia, Comunita in Dialogo mu poskytuje možnosť rastu v spoločenstve. Plodom tohto spolužitia je to, že mu umožní, aby objavil v sebe tú najkrajšiu časť svojho vlastného ja. Tú časť, ktorá nás robí úprimnými, čestnými, autentickými a slobodnými. Je to radikálna zmena vnímania svojho vlastného bytia. Zmena, ktorá pretvára srdce. Táto skúsenosť vedie k tomu, že každý môže žiť v plnosti svoj vlastný život a nemusí byť otrokom a obeťou drog a iných závislostí. Na to, aby člen v komunite mohol bojovať s problémami, aby sa v ňom aktivovali dobré stránky, aby mohol vytvárať dobré vzťahy, ktoré prežíva s citovou zrelosťou; orientuje sa jeho pozornosť na poriadok, presnosť, načúvanie a dôveru voči sebe aj voči iným. Krok za krokom sa učí skrze vlastnú aktivitu prijímať svoju skutočnosť, bez toho, aby z nej musel unikať, alebo aby si neuvedomoval jej hranice. Toto všetko sa deje cestou zodpovednosti, schopnosti čeliť ťažkostiam, a cvičenie nevybrať si vždy len tú najľahšiu a najpríťažlivejšiu cestu. Toto sú štyri kanály, ktorými každý člen komunity postupne prechádza preto, aby mohol zobrať na seba zodpovednosť, ako dospelý a zrelý človek, aby mohol prijímať realitu svojho vlastného života bez toho, aby žil tak, ako to od neho očakáva dnešná spoločnosť, aby vedel ovládať seba samého.

Počas niektorých dni bol s nami celé hodiny Riccardo Sasso, ktorý bol pôvodne advokát, desať rokov bol závislý na drogách, prešiel v Comunite in Dialogo programom, objavil tu dar viery i svoje vincentínske povolanie a dnes je kňazom a je pravou rukou P. Mattea. Vysvetľoval nám mnohé detaily a spôsoby konania v Comunite in Dialogo, ktoré počas mnohých rokov dotvárali tí, ktorí prešli terapeutickým programom a svoje skúsenosti vniesli do formačného procesu závislých. Je to veľmi zaujímavá skúsenosť, ktorá mení človeka zvnútra, cez jeho ľudské dozrievanie. Je to náročný a trvalý proces. Práca slúži len ako prostriedok pre osobné rozhovory a pre vystúpenie zo svojho ega, priblíženie a otvorenie sa inému človekovi. Pri práci sa veľa diskutuje. Obdivujem veľkú chuť ku zmene života u bývalých väzňov (14 rokov vo väzení) bývalých narkomanov (10, 15 rokov drogovali) a tých, ktorí nezažili veľa starostlivosti od svojich rodičov a napriek tomu nezostávajú iba pri sťažovaní sa na svoju situáciu, na svoje zranenia, ale v procese uzdravovania postupne preberajú zodpovednosť za svoj život do svojich rúk.

Prečo opisujem na začiatku adventu Comunitu in Dialogo tak podrobne? Z dvoch dôvodov:

Aby nás táto komunita povzbudila na našej životnej ceste k odvahe objavovať svoje závislosti a nebáť sa ich, ani žiadnych pokleskov, lebo práve ony sa môžu stať odrazovým mostíkom pre zmenu, ktorá je vždy možná. Spomínaný terapeut Gerald May tvrdí, že všetci sme na niečom závislí. Hoci liečil závislých, zistil, že on sám má plno závislostí, z ktorých sa nedokázal oslobodiť a to ho priviedlo k potrebe Božej pomoci, Božej milosti a napokon k hlbokej viere v Boha. Čím viacej zranení a bolestí sme zažili, tým sú väčšie šance pre zmenu. Robert Bly napísal: “Keby tvoje zranenia boli príliš veľké, dokonca až také, že by ťa tvoj otec v detstve bil, matka odvrhla, bol by si postihnutý, ak tieto rany zdieľaš s Bohom, môžu sa stať tvojou genialitou. Žiadny človek, ktorého vychovávali „vo vatičke“, nemá také predpoklady pre rast a dozrievanie, ako ty.

Túžbu po neustálej zmene a radosť z nej by sme si nemali nechať len pre seba. Ak máte vo svojom prostredí narkomana alebo inak závislého človeka, ktorý sa pokúšal liečiť a nepomohlo mu to a napriek tomu sa chce zmeniť k dobrému, ponúknite mu tieto kontakty: comunitaindialogo.cz@gmail.com

mobil sk:+421 905 605 006

mobil cz:+420 731 604 055

www.comunitaindialogo.cz

Je pred nami krásny čas adventu. Nenechajme ho prejsť na prázdno, využime ho pre svoj rast, pre svoje uzdravenie, pre obnovenie vzťahu s Bohom i s našimi blížnymi, ale aj so sebou. Tá najkrajšia závislosť je závislosť na Bohu, pretože tá nás nebude zotročovať, ale skrášľovať a vnášať poriadok a harmóniu nielen do nášho života, ale i do sveta v ktorom žijeme.

Zdraví a všetko dobré žičí Augustín Slaninka z Dobrušky.