Moja misijná skúsenosť

Sú to veľmi jednoduchí a srdeční ľudia s živou kultúrou. Na svätých omšiach som si dlho nemohol zvyknúť na ich naturálne a emočno-tanečné prejavy, ale časom sa mi to zapáčilo. Je to iná kultúra, veľmi vzdialená od našej slovenskej. V našej komunite som sa snažil napomáhať rôznymi spôsobmi, a aj keď nie som technický typ verím, že aspoň moja prítomnosť im trochu v ich ťažkých misijných podmienkach pomohla. Čo sa týka nášho misijného centra Božieho milosrdenstva, chcem poďakovať Bohu a všetkým, ktorí sa podieľali akýmkoľvek spôsobom na jeho budovaní, aby si boli vedomí toho, že je to nádherné miesto na formáciu, bývanie a odpočinutie si po namáhavých výjazdoch, ktoré trvajú aj niekoľko dní v kuse a po príchode z nich je človek tak vyšťavený a to po telesnej, ale aj psychickej stránke. Miestne podmienky našu misiu veľmi sťažujú a komplikujú. Jedno uštipnutie korálovca alebo jedna guľka a je po človeku. Až tam som si hlbšie uvedomoval ľudskú krehkosť a biedu. Jeden chlapec z našej farnosti prichádzal na svätú omšu, ale neminištroval, bez topánok sedel na lavičke. Keďže môj jazyk bol slabší, zistil som ako sa volá a kde sú rodičia. Prečo nechodí do školy som nevedel zistiť a tak páter Jožko sa ho spýtal, že aký ma dôvod na to, že nie je v tom čase v škole a jeho odpoveď bola pre mňa zasahujúca. Nemá zošit a pero. Ja som sa skoro rozplakal, keď to hovoril, lebo bol veľmi smutný. Aj takéto a rôzne iné a ťažké situácie som videl na vlastne oči. Je tam veľká bieda po finančnej stránke. Väčšina z ľudí nemá zamestnanie a nemôže zabezpečiť ani základné potreby pre svoju rodinu. Čo sa týka rodín, tak veľa z nich je rozbitých alebo len polovičných. Výchova je častokrát nulová alebo moc tvrdá. Hygiena je veľmi slabá a zdravotná pomoc taktiež. Mládeže a detí je veľmi veľa a je v nich veľký nevyužitý potenciál. Deti sú vychovávané ulicou alebo kamarátmi a chýbajú im viditeľné vzory k nasledovaniu, ktoré nejmú a tak nasledujú tie, ktoré majú, ale tieto sú nevyhovujúce. Títo jednoduchí ľudia si ma veľmi rýchlo získali svojimi prejavmi plnými lásky. Deti svojim správaním ma hneď získali a často som sa cítil ako vianočný stromček ovešanými deťmi. Pri mojom odchode mi bolo veľmi ľúto, že ich musím opustiť , a preto stále si ich nosím vo svojom srdci a neustále sa modlím za nich a za tých, ktoré sú k nim poslaní. Ďakujem otcovi provinciálovi Jaroslavovi Jaššovi za túto nezabudnuteľnú misijnú skúsenosť a mojim bratom Stanislavovi Bindasovi, Jozefovi Nogovi a Jožkovi Kudlovi, za ich vzor obetavej práce a za ich povzbudenia, či každé napomenutie, ktoré mi slúži k dobru v mojej životne formácií na ceste za Ježišom Kristom. Na začiatku som sa bál a mal som predsudky, ale teraz môžem každému seminaristovi odporúčať takúto jedinečnú skúsenosť z misií, ktorá ma posunula v mojom duchovnom živote na míle dopredu. Ako hovorí náš zakladateľ svätý Vincent, za všetko čo máme, môžeme vďačiť Bohu a modlitbe. Tak ti môj Učiteľ ďakujem a Vám všetkým za vaše modlitby a obety.
Váš seminarista Miroslav.

PS: Cestou naspäť som letel lietadlom z Hondurasu na Slovensko celkom sám. Je to neuveriteľné, ale zvládol som to i ja, chlapec z dediny.