Celonočná adorácia mladých

"Neboj sa, len ver!" (Mk 5,36)

Je osem hodín večer. Posledné prípravy v plnom prúde. V adoračnej kaplnke to žije. Johny s Ondrom, naši nádejní maliari, dokončujú obraz. Vyberáme myšlienku celej adorácie. Už to máme. ,,Neboj sa, len ver!" (MK 5,36). Gitaristi a speváci si posledný krát prespevujú Agnus Dei. Kaplnka je útulná. Vo farbách Ducha Svätého. Biela a červená.

Niektorí mladí pobehujú ešte sem a tam. Posledné prípravy. Začuť len slová: ,, O chvíľu to začne. Poďme si sadnúť." Páter Ondrej vykúka zo sakristie. Všetci už sedia na svojich miestach. Môžeme začať.

Úvodná pieseň. Úvodné slovo. Slovo o budovaní. Budovaní niečoho nového čo vydrží, ale čo bez Boha nie je možné. V myšlienkach sa zastavujem pri obetných daroch mladých: Maco, aby sme boli hraví. Ako Božie deti. Slnečné okuliare. Aby sme svet videli Božími očami. Kvetinky. Čerstvo natrhané. Aby sme boli nežní k svojim priateľom a rodine. Sv. písmo. Aby sme našli cestu k Bohu ako správne žiť.

Páter Ondrej nám dáva záverečné požehnanie. Ale nejdeme domov. Všetko práve len začína.

Sviečky už horia. Sviatosť Oltárna je vyložená. Len ja a Boh. Intimita nášho vzťahu. Silencium. Prosby. Vďaky. Za priateľov. Rodinu. Čo všetko mi behá hlavou... A On tu je s tým všetkým so mnou. Vedľa mňa.

Prichádza zadychčaný muž. Mnohý z nás sa obzerajú. Kto to len môže byť? Je to Karol. Začína rozprávať. Žiadna učebnicová teória. Príbeh svojho života. Tvrdého. Neústupčivého. Raz, keď mal šesť rokov, jeho otec sa vrátil z krčmy domov. Opitý. Chytil kríž a rozbil ho o zem.. Vtedy prvý krát počul Boží hlas:,, Oprav ten kríž, Karol." Potom ako zrelý muž chorobou stratil hlas. Zmenil sa. Začal premýšľať. O sebe. O Bohu. A začal nový život...

Počúvam príbeh pani Helenky Mrockovej. Hovorí o svojom živote. Ako mal Boh pre ňu pripravené rôzne prekvapenia. Hovorí o sile modlitby. O sile a dôležitosti sv. spovede.

Slová bohoslovca Joža nám vyvolávali zimomriavky. Silný príbeh silného muža. Hovorí o svojom povolaní. Ako stratil priateľov. Až na jedného. Skutočného. Hovorí o svojej mladosti. O všetkom možnom... O obrátení. O tom, ako sa rozhodol ísť do seminára. Ako ho Boh každý deň vedie... a že to nie je ľahké, ale krásne.

Počúvam manželský pár. Hovoria otvorene. O tom, ako čakali dieťa. Ako lekári zistili jeho vady. Ako nedávali nádej, že bude zdravé. Ako odporúčali potrat. Plačem. Pri slovách silnej ženy. Ako povedala Amen. Nech sa stane Božia vôľa. Modlili sa. Dúfali. Verili. A Boh im požehnal. Krásne dieťa. Pre ktoré má úžasný plná. Aký? To vie zatiaľ iba On. Plačem. Znova. Pri objatí. Zuzky s mamou. S otcom. Tak sa totiž volá toto úžasné dievča.

Ďalší príbeh. Príbeh ženy, ktorú všetci voláme teta. Skutočnej ženy. Ktorá robila v živote mnoho dobra. Príbeh ženy, ktorá ako mladá stratila manžela. Nebolo to pre ňu ľahké. Vychovať deti. A pri tom pomáha chudobným. Pomáha na fare. Pomáhala ľuďom. Svätá žena.

Po týchto príbehoch, ktoré nasýtili dušu, sa stretávame v Občerstvení u Pátra Pia. Treba sa nasýtiť, hovorím si pri druhom chlebe a natieram si ďalší. Radosť pozerať sa na ostatných, ako im chutí. Niektorí si zalievajú kávu. Chcú vydržať celú noc bdieť. Podarí sa im to?

O dvanástej ruženec mladých. Z rozjímania nás o pol jednej zobúdza alarm. Trochu vzrušenia. Rozpačitých tvári. Niektorí vyliezajú zo spacákov. ,,To nič, o chvíľu to prestane." Po odchode polície a planom poplachu aj prestalo.

Modlitby Taizée o pol druhej v noci len dopĺňajú hlbokú nočnú adoračnú náladu.

Je pol siedmej ráno. Adorácia končí. Mnoho sa toho udialo za túto noc v našich srdciach. Domov si nesieme úsmev a pokoj, ktorý hovorí o Božej prítomnosti v nás.

Vďaka všetkým, ktorí ste prišli. Bez vášho zaangažovania by sa to všetko nedalo zrealizovať. Bolo to niečo naše spoločné a s Ním. A On nám požehnal. Vďaka.

Rišo Žák (Papa)