Charakterizovali sme si rôzne fázy, ktorými zomierajúci človek prechádza. Sú to v psychologickom zmysle obranné mechanizmy, ktoré vedú k posilneniu v extrémne ťažkých situáciách. Oni spôsobujú rozdielne dĺžky jednotlivých periód, často nasledujú jedna po druhej, existujú ale aj vedľa seba a súčasne. V každej tejto fáze je istým spôsobom prítomná aj nádej. Keď vnímame reakcie smrteľne chorého pacienta, takmer vždy podľahneme hlbokému dojmu, že aj tí, ktorí sú so svojim osudom už vyrovnaní, stále ešte počítajú s možnosťou vyliečenia. Veria, že niekto niekde vynájde nový liek, a že im ho lekár podá v poslednej chvíli a tak zachráni ich život.
Táto nádej pomáha prekonávať týždne a mesiace nekončiaceho sa utrpenia. Je to pocit, že všetko má zmysel, a že sa ešte chvíľu oplatí vydržať. Je to nádej, že sa človek raz ráno zobudí a doktor mu prezradí, že je pripravený na ňom vyskúšať úplne nový a sľubný prípravok. Táto nádej má za účinok, že smrteľne chorý je ochotný podstúpiť ďalšie vyšetrenia - ona ospravedlňuje ďalšie, nové utrpenia.
Zistilo sa, že všetci pacienti sa k nádeji upínajú a s jej pomocou prekonávajú ťažké obdobia. Predovšetkým dôverujú lekárom a sú vďační, keď im je namiesto zlých správ ponúknutá nádej. Ale keď nechce lekár priamo klamať, stačí že nevylučuje šťastný obrat situácie. Keď sa však príznaky nádeje u chorého strácajú, to znamená, že smrť je už blízko. Snáď len tak skonštatuje: " Pán doktor, myslím že už to budem mať čoskoro za sebou." Pacienti, ktorí sa takto prejavili zomreli v krátkom čase. Stále sme sa snažili posilňovať ich v ich nádeji, ale oni sa k nej už viac neutiekali. Sami sa odovzdane a bez zúfalstva vzdali.
Nádej môže viesť ale aj ku konfliktom, ktoré majú dvojaké príčiny. Zvlášť nieje dobré, keď niekto z rodiny, alebo v nemocnici dá nejako najavo, že je to už všetko beznádejné, ale pritom chorý ešte stále dúfa. Problematický a potenciálne konfliktný je aj opačný prípad, keď rodina, alebo personál stále dúfajú v priaznivý koniec, ale pacient už rezignoval.
Mravný príkaz hovorí: každému pacientovi je potrebné až do konca poskytovať tú najlepšiu terapiu. Nikdy sa nesmie povedať, že už je to zbytočné, nikdy sa nesmieme pacienta "vzdať", či už je, alebo nieje smrteľne chorý. Práve ten, ktorému už lekár nedokáže pomôcť, potrebuje najmenej toľko starostlivosti, ako každý iný, ktorý napr. čaká na svoje prepustenie domov. Nemožno sa ho vzdať aj keď sa on sám už opustil. Náš postoj musí prezentovať názor: budem sa snažiť, aby som vám uľavil vo vašom trápení a aby ste opäť nadobudli silu.
Chorý nechce nechať vyhasnúť svoju iskričku nádeje a lekár je jeho priateľ, ktorý pri ňom stojí až do konca - necíti sa opustený ani vtedy, keď už lekár nevidí žiadnu možnosť pomoci. Nádej je teda skutočnosť s ktorou zomierajúci stále počíta až do posledného dychu jeho života.
