Prvá fáza: Zatváranie oči pred skutočnosťou a osamotenosť

Väčšina z takmer dvoch stoviek pacientov, ktorých sa pýtali, reagovalo na nález zhubného ochorenia väčšinou takto: "Ja? To nieje možné!" Boli to tí, ktorým bola povedaná pravda, ale aj tí, ktorí sa ku nej dopracovali vlastným úsudkom. Mnohí nevedia prijať danú skutočnosť ako reálnu a vzťahujúcu sa na ich konkrétny život. Spochybňujú sa výsledky vyšetrení a hľadá sa chyba, ktorá by im dala nádej. "Veď to nie je môj výsledok, to patrí niekomu inému." Týmto pštrosím postojom reaguje človek zvlášť potom, keď je bezprostredne, a tak veľmi skoro niekým informovaný, kto ho viac menej nepozná pretože to chce mať "čím skôr za sebou." Takmer všetci pacienti sa snažia chorobu od seba odohnať, a to nie len v prvom momente, ale aj neskôr a to opakovane.

Niekto raz povedal: " Do slnka sa nemožno dlho pozerať a smrti do očí tiež nie." Tak aj chorý, ktorý vie o blížiacom sa konci musí si ho občas sám v sebe popierať, aby mohol ešte vôbec žiť. Takéto počínanie pomôže pacientovi s mučivými bolesťami, ktoré musí znášať. Neochota vziať na seba vedomie ťažkého ochorenia je ako nárazník pred strachom vyplývajúcim z diagnózy. Je to istý druh reflexnej obrany. Smrť vyzerá menej strašidelne, pokiaľ je ešte veľmi vzdialená, ako keď stojí predo dvermi. Všetci pacienti občas potrebujú odsunúť myšlienky o svojom zdravotnom stave a o jeho závažnosti. Aby chorý neustále nemyslel len na to, ako na tom je a čo ho čaká. Pretože jeho život pokračuje ďalej, aj keď jeho kvalita sa podstatne mení.