Keď pacient, ktorý je smrteľne chorý už sám seba nemôže ďalej klamať a vie, čo obnáša jeho choroba, ktorú má, keď prežíva jej útoky, keď musí znova a znova do nemocnice, keď sa ukazujú stále nové a nové symptómy a on sa čím ďalej tým viac stáva slabším a biednejším, potom už ďalej nemôže svoj stav odbiť smiechom.
Neprijatie, či zlosť potom už ustupujú pocitom hroznej straty. To, čo sa stráca má viacero podôb: Pacientka s rakovinou prsníka smúti nad zmeneným zovňajškom, pacientka s rakovinou maternice vidí, že sa stráca jej ženskosť. A predsa je to iba jedna zo strát, ktorú každý pacient v takejto situácii musí prijať.
Liečenie a pobyt v nemocnici vedú k veľkému i finančnému zaťaženiu, často ustupujú do zabudnutia malé radosti potom i vžitý životný štýl. Často pacient stráca pracovné miesto, lebo ho už nemôže zastávať, pretože zameškal už mnoho dní. Matky a manželky musia živiť rodinu a popri práci sa aj starať o domácnosť a chod rodinného života. Ak je však matka sama chorá a je potrebné inak sa o deti postarať, potom jej to prináša žiaľ a pocit viny. Všetky tieto príčiny depresií pozná každý, kto má nejaký vzťah ku chorým, my ale často zabúdame, že sa pacient musí vysporiadať s veľkou bolesťou a myšlienkou na svoj definitívny odchod zo sveta.
www.vincentini.sk
Štvrtá fáza: Depresia
 |  |  |
 |  |  |
Mohli by sme povedať, že prvý druh depresie je reaktívny, ten druhý však prípravný. Obidva druhy sú tak rozdielne, že si o nich povieme oddelene.
Keď sa vcítime do duševných pocitov ťažko chorého človeka, vidíme príčiny zúfalstva aj nerealistické pocity viny, ktoré často krát veľmi zreteľne sprevádzajú prvú formu depresie. Viac krát sme svedkami toho, že sa depresívne stavy pacienta upravia, keď sa vyriešia jeho otázky, ktoré sú v jeho živote tak dôležité.
Druhý druh depresie nevzniká zo zapríčinenej straty, ale z hroziacej. Naša prvá reakcia na starosti iných ľudí, je pokus rozveseliť ich a vysvetliť im, že by sa na svoju skutočnosť nemali pozerať až v takých čiernych farbách. Upozorňujeme ich aj na iné svetlejšie stránky ich života - často pri tom myslíme na seba, pretože nie sme schopní ďalej znášať pohľad na smutnú tvár v našom okolí. Sme radi keď pacient pookreje, keď vie, že sa jeho deti hrajú v susedovej záhrade, sú veselé, chodia na výlety, a nosia domov dobré známky, a keď si predstaví, že i za jeho neprítomnosti život detí pokračuje obvyklým spôsobom ako predtým.
Je ale depresia tým správnym prostriedkom úľavy pre chorého v procese prijímania jeho skutočnosti? Lebo inak už nieje miesto pre žiadnu radosť. Kto chorému ukazuje len tie svetlejšie stránky života, odvádza jeho pozornosť od blížiaceho sa konca. Ale aj napriek tomu sa chorý bude svojím stavom zarmucovať. Každý z nás pociťuje nekonečnú bolesť pri strate milovanej osoby. Chorý je ale v situácii, keď stráca všetko, čo miloval, všetkých. Ten, kto môže vyjadriť svoju bolesť, ten sa môže ľahšie zmieriť so svojím osudom a je vďačný tým, ktorí v tomto štádiu depresie boli s ním, bez toho, že by stále opakovali, aby nebol stále smutný, aj keď mal na to dôvod.
Táto druhá forma depresie prebieha spravidla veľmi potichu a nenápadne v porovnaní s prvou, keď chorý má rozhodovať čo ako usporiadať, aby život v jeho rodine pokračoval ďalej, aj keď on už do jej života môže zasahovať iba veľmi obmedzeným spôsobom.
Bolesť nepotrebuje žiadne slová, je zrozumiteľná a hneď sa spozná či druhí bolesť s chorým zdieľajú. Nie je zriedkavé, že chorý začína práve tu prosiť o modlitbu, pretože sa začína čim ďalej tým viac zaoberať vecami, ktoré nasledujú potom...
Prílišná starostlivosť návštevníkov, ktorí sa snažia vstúpiť do duševného stavu chorého s tým, aby ho rozveselili, on sám väčšinou odmieta. Jeho život sa láme a on svoju pozornosť začína upriamovať iným smerom.
Keď sa vcítime do duševných pocitov ťažko chorého človeka, vidíme príčiny zúfalstva aj nerealistické pocity viny, ktoré často krát veľmi zreteľne sprevádzajú prvú formu depresie. Viac krát sme svedkami toho, že sa depresívne stavy pacienta upravia, keď sa vyriešia jeho otázky, ktoré sú v jeho živote tak dôležité.
Druhý druh depresie nevzniká zo zapríčinenej straty, ale z hroziacej. Naša prvá reakcia na starosti iných ľudí, je pokus rozveseliť ich a vysvetliť im, že by sa na svoju skutočnosť nemali pozerať až v takých čiernych farbách. Upozorňujeme ich aj na iné svetlejšie stránky ich života - často pri tom myslíme na seba, pretože nie sme schopní ďalej znášať pohľad na smutnú tvár v našom okolí. Sme radi keď pacient pookreje, keď vie, že sa jeho deti hrajú v susedovej záhrade, sú veselé, chodia na výlety, a nosia domov dobré známky, a keď si predstaví, že i za jeho neprítomnosti život detí pokračuje obvyklým spôsobom ako predtým.
Je ale depresia tým správnym prostriedkom úľavy pre chorého v procese prijímania jeho skutočnosti? Lebo inak už nieje miesto pre žiadnu radosť. Kto chorému ukazuje len tie svetlejšie stránky života, odvádza jeho pozornosť od blížiaceho sa konca. Ale aj napriek tomu sa chorý bude svojím stavom zarmucovať. Každý z nás pociťuje nekonečnú bolesť pri strate milovanej osoby. Chorý je ale v situácii, keď stráca všetko, čo miloval, všetkých. Ten, kto môže vyjadriť svoju bolesť, ten sa môže ľahšie zmieriť so svojím osudom a je vďačný tým, ktorí v tomto štádiu depresie boli s ním, bez toho, že by stále opakovali, aby nebol stále smutný, aj keď mal na to dôvod.
Táto druhá forma depresie prebieha spravidla veľmi potichu a nenápadne v porovnaní s prvou, keď chorý má rozhodovať čo ako usporiadať, aby život v jeho rodine pokračoval ďalej, aj keď on už do jej života môže zasahovať iba veľmi obmedzeným spôsobom.
Bolesť nepotrebuje žiadne slová, je zrozumiteľná a hneď sa spozná či druhí bolesť s chorým zdieľajú. Nie je zriedkavé, že chorý začína práve tu prosiť o modlitbu, pretože sa začína čim ďalej tým viac zaoberať vecami, ktoré nasledujú potom...
Prílišná starostlivosť návštevníkov, ktorí sa snažia vstúpiť do duševného stavu chorého s tým, aby ho rozveselili, on sám väčšinou odmieta. Jeho život sa láme a on svoju pozornosť začína upriamovať iným smerom.
webmail