Most a farský kostol

V sobotu, dňa 23. februára sme sa konečne dočkali. Po dlhých rokoch boja s vládou sa stala stavba mostu realitou. Most cez rieku Sangrelaya už stojí. A práve v spomínanú sobotu ho požehnal náš otec vizitátor Jaroslav Jaššo.

Pôvodne sa cez rieku chodilo dvoma spôsobmi. Keď bolo ústie rieky do mora uzavreté alebo voda len málo pretekala, chodili sme práve cez toto ústie (pešiaci, aj autá). To však bývalo často nepríjemné, niekedy až nebezpečné. Na pláži autá neraz zapadli v piesku a bolo náročné sa z toho vyhrabať. Občas sa musela povolať ťažká technika. Bolo to však veľké dobrodružstvo. Podobne dobrodružný bol druhý spôsob prechodu cez rieku – kompa. Nebola to však nejaká profesionálna kompa s bezpečnostnými prvkami. Bola to v podstate drevená plošina uložená na plastových sudoch, v ktorých bolo trochu benzínu, aby sa sudy nestláčali a nedeformovali. Prevozník pracne ťahal lanom celú kompu z jednej strany rieky na druhú. Aj tu sa udialo viacero nebezpečných situácií. Niekoľkokrát sa autá z tejto kompy zosunuli do rieky kvôli tomu, že boli preťažené, nezabrzdené alebo aj z iných dôvodov. Nevyhli sa tomu ani samotní vojaci, ktorí sa tiež raz potopili kompletne s celým autom a samopalmi. Niekoľko týchto udalostí si vyžiadalo aj ľudské obete.

Stavba mosta nám teda veľmi výrazne pomohla. Podstatne sa skrátila cesta do dedín našej farnosti a cestovanie miestnych obyvateľov. Po dostavbe mostu sa začalo aj s úpravou prístupovej cesty, ktorá bola doteraz len piesočná. V posledných dňoch nám už navážajú pevný materiál.

Na stavbe sa výrazne podpísala aktivita otca Jaroslava, ktorý niekoľko rokov za túto stavbu bojoval. Niekoľkokrát navštívil nuncia, príslušných ministrov, dokonca sa aj dobíjal do prezidentského paláca natoľko, že prezident sám nakoniec schválil, ba prikázal stavbu mostu. Takisto aj delegácia z miestnej samosprávy často predkladala požiadavku na stavbu, dokonca raz sa o stavbu pokúsil aj sám starosta. Keďže však nečakaná tropická búrka strhla časť stavby, nebolo možné vtedy most dokončiť.

Pán Boh sa však stará a daroval nám tento nový a pevný most. Preto ho páter Jaroslav po slávnostnej svätej omši za účasti ľudí z celej farnosti požehnal. Prítomný starosta sa tiež poďakoval a prisľúbil podporu ďalších projektov - zvlášť úpravu cesty až do našej dediny Sangrelaya a taktiež elektrifikáciu oblasti, s ktorou už začali. Vyzerá to tak, že ak Pán Boh dá, podmienky našej misie sa aspoň z časti radikálne zmenia. Vďaka Bohu.

Hneď po požehnaní nového mostu sme mali ďalšiu významnú udalosť v živote farnosti. V nedeľu, 24. februára sme slávili poslednú svätú omšu v starom farskom kostole svätého Petra a Pavla. Kostol bol postavený ešte v 80-tych rokoch z väčšej časti z dreva. Keďže však na Hondurase žije veľmi agresívny druh roztočov, za tých niekoľko desaťročí narobili veľa škody. Tak isto aj nevľúdne poveternostné podmienky, prudké dažde a netesné spoje medzi doskami si vybrali svoju daň. V neposlednom rade veľa škody narobili aj netopiere, ktoré hniezdili v drevených stenách kostola, ba dokonca aj pod strešnou krytinou. Viaceré pokusy o ich vyhnanie zlyhali. Asi dva týždne pred touto záverečnou svätou omšou sa museli urobiť aj špeciálne podpery, aby sa nám nezosypala stena presbytéria na hlavu. Bolo to ozaj na poslednú chvíľu.

Záverečná, rozlúčková svätá omša so starým kostolíkom bola pekná a pre mnohých dojímavá, pretože v tom kostole boli mnohí z nich krstení, birmovaní, poprípade sobášení. Očakávame, že aspoň hrubú stavbu a zakrytie nového kostola stihneme ešte pred obdobím dažďov, ktoré prichádza v októbri.

Chceme Vás požiadať o modlitbovú podporu tohto diela, keďže je to náročná stavba; hlavne z dôvodu lokality, v ktorej sa nachádzame. Ak by ste chceli aj finančne prispieť, je k dispozícii náš účet: 4120000046/3100