Honduras - Sangrelaya 2020

 V skratke z udalostí roka 2020 z Centra Božieho Milosrdenstva v Sangrelaya z pobrežia Karibiku...
V Sangrelaya, HN, dňa 2. januára 2021

Milí naši spolubratia, bratia a sestry v rodine sv. Vincenta, dobrodinci i priaznivci našej misie v Hondurase. Dovoľte aby sme Vás oboznámili aspoň stručne s významnými udalosťami o živote našej misie počas minulého roka...
Celo planetárna explózia koronavírusu COVIDU 19 zasiahla obyvateľstvo aj tu u nás na Hondurase a preto aj naše tri misijné dobrovoľníčky z MISEVI, Ingrid, Anastázia a Janka museli predčasne opustiť tunajšiu misiu a vrátiť sa na Slovensko. Pandémia postupne stlmila náboženský život vo všetkých tunajších farnostiach, ktorých výnimkou sme neboli ani my, hoci sme zastrčený ďaleko od civilizovaného sveta, navyše oddelený chýbajúcou infraštruktúrou inžinierskych sietí. Koronavírus však predĺžil pobyt v Hondurase nášmu bratovi Jánovi Zemanovičovi o 4 mesiace, a to presne podľa predpovede jeho rodnej sestry, na ktorú on nedá dopustiť, lebo z pôvodných dva a pol mesiaca do spoločného odchodu z pátrom Jozefom Nogom na provinciálne zhromaždenie to boli ďalšie 4 mesiace a tak naplnil svoj pôvodný časový plán misie na 5 rokov. Páter Jozef, superior nášho domu a farár tejto farnosti časom usúdil, že bude vhodné na čas zastaviť stavbu kostola, rozpustiť robotníkov, zavrieť Misijné Centrum, zveriť ho strážnikom a sestrám vincentkám z komunity vo farnosti a spoločne odísť s bratom Jánom na Provinciálne Zhromaždenie na Slovensko. Dokonca i náš verný štvornohý strážca Kapy to vzdal, dokončil svoju osem ročnú službu v našom Centre a rozlúčil sa čestne so životom, poznačený už starobou a slepotou. Svoju dvojmesačnú úlohu si do príchodu pátra Jozefa zo Slovenska všetci splnili vzorne. Obmedzenia sa tu čiastočne uvoľnili, takže bolo možné rozbehnúť pastoráciu aspoň v malých skupinkách.
Dňa 21. októbra 2020, sa podarilo bratovi Ľubomírovi, skutočne za päť minút dvanásť, uniknúť zo Slovenska pred molochom koronavírusu, ktorý znemožnil turistický ruch a zavrel nadlho hranice Slovenska. Šťastne potom docestoval cez Viedeň a Madrid do San Pedro Sula. Sem prišiel pre neho spolubrat Jozef so sestrou Jesús Lara, vincentkou zo Salvadoru zo Sangrelayskej komunity. Po návšteve Vincentínskeho Centra v San Pedro Sula a kostola sv. Vincenta de Paul na ulici „11 Avenida S“, pri Monumente de la Madre, ktorý sa nachádza v strede jediného kruhového objazdu na dopravnom okruhu mesta sme pozdravili miestneho superiora P. Vicenteho CM, španiela, dobráka od kostí, navštívili laické pracovníčky vo farskej kancelárii, ktoré sa starajú o našu poštu a obchodík s náboženskými potrebami, kde si berieme víno, hostie a iné náboženské potreby pre pastoráciu. Potom sme sa s naším štvorkolesovým prepravcom prepravili k miestnemu opravárovi, aby nám utiahol uvoľnený volant, nakoľko po tunajších cestách, skutočne nemá šancu na dlhé prežitie v spoľahlivom stave. Tu sme si poriadili i prvé spoločné fotografie, (viď. príloha).
Po drobných nákupoch sme sa s entuziazmom vydali na jedenásťhodinovú únavnú cestu domov... Konečne sa naše auto zastavilo vo štvrtok 22. októbra o 23:00 hodine, po riadnej vytrásačke pred bránou Misijného Centra, kde nám už strážnik René, pohotovo otváral vstupnú bránu. Nasledovalo zvítanie sa z vyzdobeným domom, iniciatívou sestry Jesús, (viď. priložené fotografie...) a v nastávajúcich dňoch i s tropickým prostredím misie a jeho obyvateľmi po päťročnej prestávke. Spoločne zo sestrami sme na ďalšiu nedeľu oslávili moju 60-tku i Jožkovu 50-tku, ktorú Vám priblížia naše fotografie.

 Páter Jozef postupne rozbiehal pastoráciu i vo vzdialenejších komunitách farnosti. Naplánované pokračovanie stavby kostola začalo začiatkom novembra, príchodom riadne naloženého kamiónu zo San Pedro Sula, s materiálom i robotníkmi na vyhotovenie strechy podľa projektu. Po jeho vyložený za pomoci dvoch tuctov čiernych chlapov z dediny a ubytovaní robotníkov v hosťovskom dome našich sestier, ktorých viedol hl. majster Čema, sa rozbehli práce na kostole i napriek zhoršenému počasiu, za bojového rytmu hurikánov ETA a YOTA, ktoré preverili pripravenosť mnohých obyvateľov na stretnutie sa s Pánom.
Architekt Francisco Javier Rodriguez Madrid zo San Pedro Sula, ktorého sme prizvali k riešeniu našeho projektu stavby kostola, prišiel vo svojej obľúbenej červenej reflexnej veste a ubytovali sme ho v našom misijnom dome. Jeho manželka Francesca je totiž zubárkou ku ktorej si chodíme liečiť zuby, a tak sme sa cez ňu spoznali s jej manželom v čase, keď sa riešil projekt stavby kostola. V ich dome na predmestí San Pedro Sula, páter Jožko presedel veľa hodín a spoločne s Franciscom projektovali nový farský kostol.
Len krátko po výčinoch hurikánu ETA, ktorý na území Hondurasu dosiahol najvyšší 5 stupeň, musel páter Jozef cestovať do San Pedro Sula a blížiac sa k mestu na úseku medzi letiskom a mestom z ohromením pozoroval nekončiaci rad provizórnych chatrč, zhotovených ľuďmi z okolia, ktorých voda a bahno z okolitých hôr, palmových hájov a banánových plantáží vyhnali z ich domov. Po jeho návrate do Centra a žalostných správach ktoré referovali všetky honduraské média sa náš architekt Francesco sa veľmi skoro nasýtil blahobytu nášho pohostenia a rozhodol sa odísť za svojou rodinou. Ružové to však nebolo ani u nás, hoci sme vyšli z kúpeľa hurikánu takpovediac skoro na sucho. Otec Jozef vypustil svojho výskumníka o štyroch vrtulách na špehy a len vtedy sme videli aké veľké šťastie nás postihlo. Celá rovina od rieky Sico až po horský hrebeň biologickej rezervácie Rio Plátano sa belela od vody. Vďaka Božej Prozreteľnosti, že sme Misijné Centrum nepostavili z druhej strany rieky a navyše zrovnanie prevýšeného terénu medzi riekou a morom, nás zachránilo pred záplavou vôd. Voda z rieky Sico sa vyliala a zaplavila takpovediac všetko vôkol nás. Horšie to bolo vo farnosti od strany Moskytie v komunite Pueblo Nuevo, tam nám voda z rieky obrúsila breh až po samú kaplnku a zobrala zo sebou časť presbytéria, takže zostal iba holý základný kameň s podlahou. Kostol budeme musieť postaviť už nanovo, ale už ďalej od rieky. Medzičasom sme zakrátko prežívali ďalšie napäté chvíle z predpovedí počasia ďalšieho formujúceho sa hurikánu YOTA. Ten našťastie bol iba 4. stupňa a bol viac menej pre našu oblasť ohľaduplný, ale množstvo vody ktorú zo sebou niesol, stačila znova zaliať celú pevninu Nikaraguy, Hondurasu i Salvadoru. Nám iba znovu zaplavilo časť pozemku a vodnú cisternu, ktorá je blízko pri rieke, takže sme ju museli už druhý krát vyčerpať, dezinfikovať a znovu napustiť. Odstavili sme pritom i jednu vetvu dažďovej vody z domu, nakoľko pri silných dažďoch prebytočná voda nestačila odtekať do rieky iba jedným odtokovým potrubím a tlačila sa poklopom von z cisterny.

 Dňa 29. novembra sme slávili v Sangrelaya prvú Adventnú nedeľu v školskej Aule, kde sa slúžia sv. omše počas výstavby kostola. Sestra Jesus pripravila výhernú tombolu z príležitosti Slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorú i sama po sv. omši aj moderovala. Snáď preto že sme kúpili veľa lístkov sa nám ušla, prvá, druhá i štvrtá cena, ale my sme neboli sme výbere žrebových lístkov. Na obed sme boli pozvaní k našim sestrám, ktoré slávili deň založenia spoločnosti a páter Jozef im odovzdal pri tej príležitosti darčeky… Na druhý deň 30. novembra sme cestovali do Bonito Oriental, kde nás čakalo diecézne formačné stretnutie s otcom biskupom Lujzom v ”pastoračnom Centre Alfarero”. V preklade zo španielčiny to znamená “hrnčiar”, ktoré svojho času vybudovali otcovia Jezuiti, a ktorí sa iba nedávno odsťahovali do farnosti Tocoa. S otcom biskupom sme rozoberali encykliku pápeža Františka „Fratelli Tutti“, ktorú nám preloženú do španielčiny v hojnom počte na záver formačného pobytu otec biskup Lujz rozdal, spolu s inými knihami pre potreby farností. Cestou späť sme sa zastavili s otcom Jozefom ešte vo farskej kancelárii v Bonite. Po nemalom prekvapení z toho, že misále pre slávenie bohoslužby na December až Február zo San Pedro Sula do farskej kancelárie neprišli v želanom počte, sa začal pre nás nový kolotoč starostí, lebo december sa už začal a misále pre ľudí boli v nedohľadne... Bolo treba za nimi cestovať 3 krát, a telefonovávať bez konca, lež sme ich konečne doviezli do Centra. Skončilo to až 20. decembra, keď otec Jozef doručil posledné kusy do najvzďalenejších dediniek: San Pedro i San Izidro de Tocamačo.
December sa niesol plný pastoračných aktivít a série osláv sviatkov Panny Márie. V Sangrelaya bola v utorok pobožnosť k Panne Márii, ktorá vyvrcholila procesiou cez dedinu, následnou katechézou a požehnaním školopovinných detí, ktorú viedli sestry vincentky. V Planes bolo v sobotu 5. decembra stretnutie sektoru a o tri dni neskôr na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sme tam slávili i odpustovú slávnosť s udelením sviatosti manželstva. Ďalšiu odpustovú slávnosť sme slávili 12. decembra na sviatok Našej Panej z Guatemaly v komunitách Ciriboya, Planes a Iriona Puerto.
Mozaiku života misijného centra doplnili aj prvé práce brata Ľubomíra na oprave voliéry a následnom privítaní nových strážcov Centra Božieho Milosrdenstva: deväťmesačného Aša a päťmesačného Gulu. Viď. foto-príloha. “Aš” je kríženec Labradora s Rotvajlerom a “Gula” je kríženec Labradora s Pitbullom. Pre ich nelichotivé mená ich premenujeme aj z úcty k ich predchodcom: Aš sa bude volať Dunčo a Gula sa bude volať Kapi, čo bude naplno vystihovať aj ich povahové vlastnosti z porovnaním aj s ich predchodcami... :)

 Práce na kostole prebiehali s malými prestávkami až do konečného vyhotovenia strechy. Robotníkov neodradili od práce ani výčiny hurikánov. Na prevzatie strechy kostola prišiel i náš pán architekt Francesco, 17. decembra a to v čase, keď do La Ceiba doletel a medzi vysokými horami i šťastne pristál v ranných hodinách nový Boeing 787 Dreamliner, v ktorom sa natešene usadil náš dlho očakávaný misionár P. Jožko Kudla, ktorý prišiel do Hondurasu po viac ako ročnej vynútenej prestávke. Inak pomerne malé letisko bolo upravené aj na pristávanie veľkých medzikontinentálnych lietadiel, nakoľko doterajšie väčšie letisko v San Pedro Sula, bolo zaliate vodou a čiastočne poškodené. Keď sme s pátrom Jozefom dorazili na letisko, išiel nám páter Jožko už oproti aj s architektom Franciscom, ktorý nás cestou zo San Pedro Sula predstihol. Nás zdržalo vysadenie sestry Amparo, vincentky, ktorá cestovala s nami z našej farnosti a ktorú sme zaviezli do domu našich sestier. Ako hovorí kniha Kazateľ: "Všetko má svoj čas a svoju chvíľu, každé úsilie pod nebom." A tak i opätovný príchod pátra Jožka sa stal skutočnosťou. Vďaka Bohu, že neustále vzbudzuje pre diela Evanjelizácie stále nových robotníkov s potrebným entuziazmom a apoštolským zápalom, ako sa prejavuje i u pátra Jožka, ktorého ho tu v španielčine volajú Josesito. Tak budeme i naďalej v našej korešpondencii oddeľovať a rozlišovať našich dvoch otcov misionárov, požívajúcich to iste meno, ako ich aj tu zvyknú rozlišovať... A tak pastorácia vo dvoch mohla po krátkej rozhliadne a ubytovaní spolubrata Jožka znovu pokračovať.
V utorok sme sa s pátrom Jožkom nasadli do nášho bieleho FORD RANGER 4x4 BAS a vybrali do najvzdialenejšej osady Kesera, smerom na západ od nášho domu, kde sa usadili na brehu rieky Rio Tinto Negro, dobrodružní hľadači zlata, inak zlatí ľudia… :) Po ceste sme pribrali i katechétu Edgarda z Plánes, ktorý je rodákom od brehov spomenutej rieky a cez palmový háj a ďalej po rozmočenej iba nedávno otvorenej a spevnenej ceste sme sa brodili cez husto prepletené vodné toky a štverigali sa po strmých kopcoch v neuveriteľných kombináciách, takže by nám závideli aj súťažiaci z Rellye Paríž-Dakar. Náš starúšik Ford Ranger si skutočne zaslúžil maximálnu pochvalu, nezklamal… Cestou sme sa zastavili v rodnom dome katechétu Edgarda, kde nás privítali jeho pokrvní i s ešte žijúcim jeho otcom a matkou. Potom sme pokračovali pozdĺž toku z nadhľadu, až sme sa vynorili v samotnom koryte rieky Tinto y Negro, ktorá je súčasťou rieky Sico a pokračovali proti toku rieky vyjazdenou cestou blízko od vodného toku a to nám až teraz kosti meraveli, vidiac stromy ozrutných priemerov, vytrhané i z koreňmi, ešte zabalené vo vodných porastoch a vodou povynášané na široko ďaleko pozdĺž celého toku rieky. Dorazili sme po kameňmi vystlanom koryte rieky, ako kozmonauti po povrchu mesiaca až na konečnú pri osade Kesera. Ďalej k domčekom viedla cesta k druhému brehu už iba loďkou. O chvíľu sa z druhej strany rieky obratne preplavil náš delegát Božieho slova Francisco a po prevezení nás na druhú stranu nám zaujato vysvetľoval, pokiaľ vody hurikánov ETA a YOTA vystúpili po brehoch rieky. Ako sme konštatovali bolo to neuveriteľných 12 metrov. Ale rekord to nebol…?! Ten bol v roku 1996 ako si živo spomínal pán Francisco. Vody Tinta y Negra vtedy stúpli na neuveriteľných 24 metrov. Vtedy nám bolo nad svety jasné, prečo sa vody Sica prevalili až do našej rieky, inak pomerne hodne vzdialenej od jeho toku. Po sv. omši a spoločnej výmene dojmov z posledných udalostí v komunite sme boli pozvaní na súkromné agapé do domu nášho hostiteľa Francisca. V jednoduchých podmienkach domu v kruhu jeho rodiny a príbuzných nám bolo ponúknuté jedlo najznamenitejších chutí. Tam sa mi naživo premietali spomienky a fantastické predstavy z detstva z filmov o indiánoch. Boli sme tam ale v realite… Viď. foto: …………. Po štedrom obede a vzájomných rozhovoroch nasledovala návšteva významnejších rodín v osade a cesta späť v sprievode domácich, ktorí sa na druhom brehu rieky pobrali pracovať na svoje políčka. Pestujú si tam ryžu, juku a iné plodiny, podobné zemiakom. Iné im tam okrem ovocných stromov ani nerastie, no bolo vidieť, že sú tam spokojní a hlavne slobodní, nikým nerušení.
Z elektronickej registrácie cudzineckej polície “ALAM” prišlo medzičasom pred sviatkami radostné oznámenie pre brata Ľubomíra o vybavení súhlasu dlhodobého pobytu v Hondurase… Avšak bude treba naďalej vybavovať dokumenty pre Jožka Kudlu i Janka Jančeka. Deň za dňom sa blížil k 24. decembru 2020. Po hladnom obede zavelil páter Jozef: "Ide sa na Vianočnú kúpačku do Karibiku, ktoré máme len 100 metrov od domu!" To aby bolo jasné, že žijeme v trópoch, kde Vianoce majú mať svoje osobitné čaro, no a stalo sa tak i videli sme, že to bolo dobré... :) *!

 Pastoráciu počas Vianočných sviatkov by bolo snáď vhodné vyznačiť aj na mape, aby sa videla náročnosť cestovania po vzdialených komunitách farnosti. Práve včera v Nedeľu na slávenie sviatku Svätej Rodiny sa páter Jožko vybral zo sestrou Jesus do Palacio a Pueblo Nuevo a na pol cesty na nich čakalo vzrušujúce prekvapenie. Potok ktorý sme bežne brodili a v ktorom nebývalo vody viac ako pol metra a šírky nie viac ako 50 metrov sa zmenil odrazu na rozvodnenú rieku o šírke 250 metrov o výške 3 metrov, cez ktorú sa už nedalo prebrodiť. Na tom mieste však nie je ani signál, že by dať o sebe niečo vedieť, že musia zmeniť plánovaný program. Aj to sa tu časom prihodí... S Palacio nám volali, že očakávaný apoštoli k nim neprišli a tak bol doma hotový poplach, čo robiť, kde sú a ako sú…! Otec Jozef sa s lopatou a reťazami vybral ich vystopovať. Čoskoro sa však z cesty vrátil, keď obtelefonoval všetkých známych na okolí a po čase mu prišla správa že zmenili pastoračný plán a sv. omšu slúžili na iných miestach, ktoré im boli prístupné…

V sobotu 16. januára poctí našu farnosť svojim príchodom sám najvyšší otec biskup vincentín Lujz Solé Fa, aby na druhý deň slávnostne vo sv. omši menoval nového správcu farnosti, ktorým bude páter Jozef Kudla. S pátrom Jozefom sa plánujeme rozlúčiť koncom januára. Prítomnosť pátra Jozefa v tunajšej misii môžeme charakterizovať snahou o upevnenie tunajšej tradičnej formy pastorácie, ktorá spočíva v rozdelení farnosti na sektory a centrálnou formáciou jednotlivých zodpovedných laikov v komunitách, ako sú Delegát Božieho Slova, Katechista, a ďalších pastoračných smerov, ako i posilnením jednotlivých modlitbových skupín. Jeho hlavným projektom spomedzi mnohých ktoré prevzal po pátrovi Stanislavovi Bindasovi vo farnosti bolo rozobratie starého farského kostola, renovovanie cenného inventáru, ktorý je kultúrnym dedičstvom predošlých generácií a rozbehnutie stavby nového kostola. Jeho túžbou počas dovolenky bolo vrátiť sa ešte na svoju misiu do Hondurasu a zakryť strechou rozostavanú stavbu kostola, aby mohol druhú etapu - hrubú stavbu - odovzdať budúcemu správcovi na dokončenie v celosti. Taktiež sa podarilo koncom novembra priviezť z katedrály v Trujillo už nanovo renovovaný inventár zo starého kostola.

Minulý rok nám priniesol veľa skúšok v podobe COVIDU 19 a dvoch Hurikánov ETA a YOTA. Avšak Božia prozreteľnosť, pomoc a ochrana nás sprevádzali v našich rozhodnutiach a životných cestách. Bol to rok, kedy bolo potrebné prehĺbiť a upevniť našu vieru, dôveru a lásku, na ktoré tieto rozličné skúšky poukázali. Na začiatku tohoto Nového roku 2021, Vám chceme preto poďakovať za Vašu duchovnú blízkosť, za všetky modlitby, obety a milodary. Nech radosť z narodenia Ježiša Krista naplní naše i Vaše srdcia novou odvahou, vernosťou a vytrvalosťou, aby sme boli pre nastávajúce skúšky, pod ochranou sv. Jozefa pripravení a pohotoví, využiť každý moment nášho života pre rast a upevnenie Božieho kráľovstva v nás i okolo nás.

Na príhovor sv. Vincenta, Vašich krstných a birmovných patrónov Vám i Vašim rodinám žehnajú

Vaši vďační misionári Jozef, Ľubomír a Jožko