Slovenská misia na Hondurase

pre garifunskú komunitu v Hondurase, v diecéze Tujilio v oblasti Colon," hovorí svojim spolubratom misionár, páter Jaroslav Jaššo, kňaz Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.
„Túto garifunskú komunitu tvoria pôvodní obyvatelia Ostrova sv. Vincenta v Karibskom mori, ktorých predkovia tam prišli z Afriky. Po karibskej vojne medzi Francúzmi a Angličanmi boli v roku 1797 násilne deportovaní. So svojimi jednoduchými člnmi pristávali na západnom pobreží Hondurasu, neďaleko Trujilla. Mnohí náčelníci boli zavraždení a Karibčania, dnešní Garifunčania stratili svoju zem, svoju kultúru a veľa ráz aj svoje životy“, hovorí o pôvode svojich farníkov P. Jaroslav.
„Volanie o pomoc tejto etnickej skupiny zaznávanej a diskriminovanej po mnohé roky je veľkou výzvou pre nás, aby sme si nezatvrdzovali srdcia pred dnes tak ťažko skúšanými ľuďmi. Skúšanými biedou, chorobami, alkoholizmom, drogami, slabou alebo nijakou zdravotnou starostlivosťou. Mnohí z nich nevedia čítať, ani písať a doslova hladujú. Nemajú základné podmienky na živobytie, sú bez pitnej vody a bez nádeje na lepší zajtrajšok. V tejto časti Hondurasu vyčíňajú drogové kartely, ktoré tu majú tranzitné stanice. Miestne obyvateľstvo je často vystavené veľkému pokušeniu ľahkého zárobku za Judášov peniaz,“ pokračuje vo svojej úvahe po dvojročnej skúsenosti v jednej z najchudobnejších oblastí Hondurasu páter Jaroslav.

„Sangrelaya, srdce našej novej slovenskej misie v Hondurase nás povoláva byť dobrými samaritánmi stávajúc sa bratmi pre tých, ktorí sú v ozajstnej núdzi, zanechajúc náš zaškatuľkovaný známy svet, naše plány, vlastnú kultúrnu pôdu, v nádeji byť vedení tam, kde nás chce mať Božia prozreteľnosť.“
Keďže ešte nemajú postavený dom v Sangrelayi, P. Jaroslav žije so spolubratom Jánom Zemanovičom na misijnej stanici v Limone. Poslednou zastávkou pred Limonom, kde sa dá ešte niečo v obchodoch nakúpiť je mesto Tocoa. Asfaltová cesta sa tam končí a terénnym autom pokračujú po prašnej ceste, na ktorej sa musia osemkrát brodiť cez rieku. V období dažďov hladina rieky rýchlo stúpa a cesta sa stáva neprejazdná. Limon je vzdialený od Sangrelayi už iba 40 km. Cesta ešte pokračuje do dediny Iriona, kde všetok materiál, ktorý si do farnosti chcú priviezť, vrátane pitnej vody, musia preložiť na loďku, ktorou sa plavia po lagúne tiahnucej sa popri pobreží. Na jej konci pretlačia loďku cez piesčitú dunu do mora, po ktorom sa doplavia až do Sangrelayi. Ak majú 15 dolárov navyše, môžu v Irionii naložiť auto na rozheganú kompu a modliť sa, aby sa auto nepotopilo. Kompu pretlačia na druhý breh, po ktorom sa ľahšie terénne auto dostane až do Sangrelayi.
Vincentíni pôsobia na Hondurase už vyše sto rokov. Sangrelaya bola spravovaná španielskymi spolubratmi, ktorí ju postupne museli opustiť pre nedostatok povolaní a pokročilý vek misionárov, z ktorých mnohí zdravotne nevydržali na tejto misii, keďže je tam veľa komárov, ktoré roznášajú maláriu alebo tropickú chorobou zvanú denge.

Farnosť Sangralaya má viac ako 30 ďalších komunít - farností a filiálok, kde žije viac ako 25000 Garifunčanov. Takmer všetci sú katolíci, aj keď niektorí sú nepraktizujúci v dôsledku nedostatku kňazov a katechétov. Väčšina pastoračnej činnosti je založená na spolupráci s laikmi, delegáti Božieho slova. Oni sú zodpovední za komunity tam, kde kňaz môže prísť len raz za určitý čas. Kostolíky v jednotlivých dedinách sú už staré a domčeky pre misionárov neobývateľné. Preto na pozemku vzdialenom 15 min. od kostola v Sangrelayi chcú postaviť novú misijnú stanicu s ubytovaním pre misionárov, ľudovou knižnicou a s dvoma multifunkčnými triedami zameranými na pastoračnú a teologickú formáciu. Taktiež sa tam bude učiť angličtina a základy počítačovej informatiky.
„Žiaľ, v mnohých tunajších farnostiach sa chudoba ešte prehlbuje, badať veľkú sociálnu nespravodlivosť, utláčanie chudobných a násilie,“ hodnotí situáciu P. Jaroslav. „Jedným z misionárov, silných v slovách aj skutkoch, ktorých to na Hondurase stálo život, bol aj americký jezuita otec Carney, kňaz chudobných, ktorý pôsobil vo vedľajšej farnosti. V 80-tych rokoch minulého storočia zmizol bez stopy a doteraz nikto nevie, kde ležia jeho telesné pozostatky.
Našou úlohou na misii v Hondurase je tiež rozoznať prorocké osobnosti, podporiť ich a aktívne včleniť do budovania Božieho kráľovstva. Veľmi mi pomáha dialóg s ľuďmi garifunskej komunity, aby som pochopil ich zvyky a tradície,“ hovorí P. Jaroslav.

Do mnohých krajín vrátane Hondurasu nepriniesla globalizácia očakávané ekonomické výhody a rast. Rastúci rozdiel medzi tými, čo majú a nemajú, spôsobil, že značné množstvo krajín tretieho sveta žije v strašnej chudobe. Ľudia tu musia vyžiť z necelého dolára na deň.
Honduras je po Haiti druhou najchudobnejšou krajinnou Latinskej Ameriky. Napriek opakujúcim sa prísľubom, že chudoba sa na konci 20. storočia značne zredukuje, sa aktuálny počet ľudí žijúcich v chudobe zvýšil o sto miliónov.
A akým spôsobom chce P. Jaroslav zlepšiť podmienky týchto ľudí? „Osobitnú pozornosť chceme zamerať na agrárny sektor. Chceli by sme urobiť niekoľko poľnohospodárskych projektov v rôznych komunitách. Ľudia majú pozemky, ale pôda sa neobrába, pretože nemajú počiatočný kapitál. Systém malých mikrokreditov by mohol pomôcť oživiť poľnohospodárstvo. Zem je veľmi úrodná, ale potrebujú pomoc. Vyčistili sme už časť džungle s chlapcami z ulice v jednej komunite a chceme pokračovať so sadením rôznych plodín, ako napr. ryža, fazuľa, kukurica, pre ich potreby a trošku aj niečo predať na miestnom trhu. Je to nielen boj proti hladu, ale zároveň aj výchovný projekt, lebo mnohí z tých chlapcov pochádzajú z ťažkých rodinných pomerov.
Ďalší projekt je krajčírska dielňa pre slobodné matky a ženy týrané manželmi alkoholikmi. Potrebujeme zakúpiť niekoľko jednoduchých šijacích strojov, látky, ihly a nite a začať kurz šitia. Táto skupina žien by chcela začať šiť záclony na okná a vchodové dvere a tiež posteľnú bielizeň.

Ďalší projekt je holičstvo. Máme niekoľko chlapcov, ktorí majú vzťah k strihaniu, ale potrebujeme mašinky na strihanie a nejaký priestor, kde by sa to mohlo realizovať.
Môžeme tiež rozbehnúť aj projekt s chytaním rýb, niektoré komunity potrebujú jednoduché loďky a rybárske siete.
Tiež chceme začať kurzy varenia a pečenia pre dievčatá v tínedžerskom veku.
Pripravujeme možnosť rozbehnutia diaľkového štúdia teológie a sociálnej práce v spolupráci s Katolíckou univerzitou v Ružomberku.
Mnohé komunity žijú veľmi izolovane a príjazdové cesty sú veľmi zlé a bez mostov. Máme v pláne v spolupráci s inými dobročinnými organizáciami postaviť jeden neveľký most.
Na všetky tieto malé projekty sú potrebne finančné prostriedky, ktoré dúfame získať s podporou dobrých ľudí na Slovensku. Nech Vás Pán žehná a odmení za Vašu otvorenosť podporiť tých najchudobnejších.“
A spolubratom v Slovenskej provincii Misijnej spoločnosti sv. Vincenta P. Jaššo povedal: „Naša slovenská misia v Hondurase je na začiatku a nie je a ani to nebude ľahká misia. No verím, že Boh nám bude naďalej pomáhať a posielať dobrodincov, aby sme mohli urobiť to, čo sme boli povinní urobiť, ba ešte viac. Vnútorné a vonkajšie ťažkosti nás nesmú spraviť nečinnými alebo pesimistickými. Platí tu dôvera, ktorá vychádza z viery a hlbokého presvedčenia, že nie my sme hlavnými osobami misií, ale Ježiš Kristus a jeho Duch. My sme len spolupracovníci a keď sme urobili všetko, čo sme mohli, musíme povedať: ,Sme neužitoční sluhovia! Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.' “ (Lk 17,10)

Spracoval Kristián Libant, CM