Často musíte myslieť na to, že vašou prvoradou úlohou a tým, čo od vás Boh zvlášť žiada, je byť veľmi horlivé v službe chudobným, ktorí sú našimi pánmi. Áno, sestry moje, sú to naši páni a to je dôvod, prečo sa k ním máte správať láskavo a srdečne a myslieť si, že práve toto je dôvod, pre ktorý vás Boh pozbieral a zjednotil, dôvod, pre ktorý Boh vzbudil vašu Spoločnosť .
Vincentovým zámerom bolo pracovať spoločne a veci ani iným spôsobom nikdy nechápal. Od založenia prvého Bratstva milosrdnej lásky v Chatillon ustanovil to, čo by sa dnes nazývalo družstvo. Tvárou v tvár zástupu, ktorý sa vybral k "údoliu utrpenia", ako ľudia z mesta nazývali miesto kde trpela celá rodina, Vincent zaregistroval množstvo dobrovoľníkov dobrej vôle, ktorí však konali neusporiadaným spôsobom, mrhali potravinami v jednej chvíli a neskôr rodine chýbala aj základná obživa. Ako by to dalo napraviť? "Nebolo by možné zhromaždiť tieto dobré ženy a povzbudiť ich, aby sa darovali Bohu pre službu chorým?" .
Odvtedy v každom novom diele milosrdnej lásky, ktoré Vincent organizuje, sa odráža lúč organizácie, ktorá sa stáva kľúčovou pre účinnosť služby. Dá sa bezpečne predvídať ľudská štruktúra: rektor (zvyčajne farár), predstavená, prvá asistentka, druhá asistentka, služobnice... Vo všetkom sa dá vycítiť praktickosť, ktorá sa hlboko dotýka zaangažovaných osôb; ide o regulárnosť, ktorá je priam prirodzená a týka sa všetkého: prijímania osôb, poriadku dňa, milosrdnej lásky voči chorým, návštev väzňov, duchovnej pomoci aj pochovávania mŕtvych. Keď sa bratstvá presadili v Paríži, táto regulárnosť sa vzťahovala aj na šľachtické dámy, ktoré sa museli podrobiť rovnakej disciplíne napriek rôznym nátlakom. Skúsenosť ukázala, že služba je účinnejšia, ak sa deje spoločne a organizovaným spôsobom. Organizácia bola odpoveďou na počiatočnú intuíciu: "Keďže sa obávali, aby toto započaté dobré dielo časom neochablo, keby neboli spojené nejakým putom, disponovali sa k tomu, aby sa združili do spoločenstva, ktoré sa môže organizovať na spôsob bratstva" .
Musíme konštatovať, že organizácia a spoločenstvo je spoločným menovateľom všetkých vincentínskych diel. Množstvo a naliehavosť výziev, ktoré si svätý Vincent uvedomuje, ho orientuje stále viac k odpovedi v spoločenstve.
Tak to bolo aj s kňazmi a bratmi Misijnej spoločnosti. 4. septembra 1626 sa spojili štyria spolubratia a vytvorili prvú komunitu. Oficiálny dokument potvrdzuje, že ide o "iniciatívu niekoľkých klerikov, ktorí sa spájajú, aby sa spoločne venovali, na spôsob misií, katechizovaniu, kázaniu a vykonávaniu generálnych spovedí pre chudobných ľudí z vidieka" . Spojili sa pre misiu.
Taktiež aj Dcéry kresťanskej lásky sa organizujú v perspektíve služby a je zaujímavé pozorovať, ako sa postupne v skutočnosti stávajú komunitou.
Vincent chce komunity pre evanjelizáciu a pre službu. O tomto zámere sa veľa diskutovalo, avšak dôkladné štúdium svätého Vincenta ukázalo, že komunita je privilegovaným prostriedkom účinnej misie. Jej fungovanie je dobrým orientačným bodom pre dôsledné spytovanie svedomia. Napätia, ťažkosti a konflikty, ktoré vznikajú v komunite sú odrazom vzťahu, aký majú jednotliví členovia komunity k chudobným. Apoštolský zámer musí organizovať komunitu tak, aby vykonávala požadovanú prácu, a nie naopak. V tom sa odráža aj orientácia celej Cirkvi. Kresťania sa nezhromažďujú a nespájajú preto, lebo sa im páči byť spolu, ale pre nejaké poslanie (misiu), ktoré im zverí predstavený. Takáto perspektíva vedie k novému spôsobu chápania komunity, ktorý ju môže dynamizovať a dať jej viac apoštolskej vitality.
Druhý prvok, ktorý Vincent berie do úvahy je to, že každá legitímna misia pochádza od Boha. Z toho vyplýva, že sám Boh je princípom každej komunity: každý mandát milosrdnej lásky pochádza od neho.
Vincentínska komunita odráža aj ďalšiu dimenziu, ktorú Vincent často zdôrazňuje: je skutočnosťou viery, ktorá je pochopená ako obraz Trojice. Platí to tak pre misionárov ako pre sestry. "Tak ako Boh je len jeden sám v sebe a pritom v Bohu sú tri osoby, bez toho, aby Otec bol väčší ako Syn, ani Syn väčší ako Duch Svätý, tak treba, aby aj Dcéry kresťanskej lásky, ktoré majú byť obrazom Najsvätejšej Trojice, hoci sú mnohé, boli jedným srdcom a jedným duchom" .
Týmto sa otvára brána k bratskému vzťahu. Ako by bolo možné nevstúpiť do vzťahu s iným? Vincent bol taký nadšený týmto obrazom Trojice preneseným do komunity, že na jeho vyjadrenie vytvoril nový výraz: "vzájomnosť". Počúvajme ho: "Ó, môj Bože!... Potrebné je toto: veľká komunikácia jednej s druhou, povedať si všetko. Nič nie je dôležitejšie... Nič sa nesmie stať, nič urobiť a nič povedať, čo by ste nevedeli jedna o druhej. Treba mať túto vzájomnosť" .
Vzájomnosť je ovocím zjednotenia. Odhliadnuc od jednoduchého ducha skupiny je každý člen komunity v Bohu spojený so svojimi bratmi a realizuje sa podľa obrazu jednoty v Trojici: "Žite spolu ako keby ste mali len jedno srdce a jednu dušu, napísal Vincent jednej sestre služobnici, aby ste touto jednotou ducha boli skutočným obrazom Božej jednoty, pretože vaše množstvo predstavuje tri osoby Najsvätejšej Trojice. Prosím Ducha Svätého, ktorý zjednocuje Otca a Syna, aby takto zjednocoval aj vás a dal vám hlboký pokoj..." .
Vincentovým zámerom bolo pracovať spoločne a veci ani iným spôsobom nikdy nechápal. Od založenia prvého Bratstva milosrdnej lásky v Chatillon ustanovil to, čo by sa dnes nazývalo družstvo. Tvárou v tvár zástupu, ktorý sa vybral k "údoliu utrpenia", ako ľudia z mesta nazývali miesto kde trpela celá rodina, Vincent zaregistroval množstvo dobrovoľníkov dobrej vôle, ktorí však konali neusporiadaným spôsobom, mrhali potravinami v jednej chvíli a neskôr rodine chýbala aj základná obživa. Ako by to dalo napraviť? "Nebolo by možné zhromaždiť tieto dobré ženy a povzbudiť ich, aby sa darovali Bohu pre službu chorým?" .
Odvtedy v každom novom diele milosrdnej lásky, ktoré Vincent organizuje, sa odráža lúč organizácie, ktorá sa stáva kľúčovou pre účinnosť služby. Dá sa bezpečne predvídať ľudská štruktúra: rektor (zvyčajne farár), predstavená, prvá asistentka, druhá asistentka, služobnice... Vo všetkom sa dá vycítiť praktickosť, ktorá sa hlboko dotýka zaangažovaných osôb; ide o regulárnosť, ktorá je priam prirodzená a týka sa všetkého: prijímania osôb, poriadku dňa, milosrdnej lásky voči chorým, návštev väzňov, duchovnej pomoci aj pochovávania mŕtvych. Keď sa bratstvá presadili v Paríži, táto regulárnosť sa vzťahovala aj na šľachtické dámy, ktoré sa museli podrobiť rovnakej disciplíne napriek rôznym nátlakom. Skúsenosť ukázala, že služba je účinnejšia, ak sa deje spoločne a organizovaným spôsobom. Organizácia bola odpoveďou na počiatočnú intuíciu: "Keďže sa obávali, aby toto započaté dobré dielo časom neochablo, keby neboli spojené nejakým putom, disponovali sa k tomu, aby sa združili do spoločenstva, ktoré sa môže organizovať na spôsob bratstva" .
Musíme konštatovať, že organizácia a spoločenstvo je spoločným menovateľom všetkých vincentínskych diel. Množstvo a naliehavosť výziev, ktoré si svätý Vincent uvedomuje, ho orientuje stále viac k odpovedi v spoločenstve.
Tak to bolo aj s kňazmi a bratmi Misijnej spoločnosti. 4. septembra 1626 sa spojili štyria spolubratia a vytvorili prvú komunitu. Oficiálny dokument potvrdzuje, že ide o "iniciatívu niekoľkých klerikov, ktorí sa spájajú, aby sa spoločne venovali, na spôsob misií, katechizovaniu, kázaniu a vykonávaniu generálnych spovedí pre chudobných ľudí z vidieka" . Spojili sa pre misiu.
Taktiež aj Dcéry kresťanskej lásky sa organizujú v perspektíve služby a je zaujímavé pozorovať, ako sa postupne v skutočnosti stávajú komunitou.
Vincent chce komunity pre evanjelizáciu a pre službu. O tomto zámere sa veľa diskutovalo, avšak dôkladné štúdium svätého Vincenta ukázalo, že komunita je privilegovaným prostriedkom účinnej misie. Jej fungovanie je dobrým orientačným bodom pre dôsledné spytovanie svedomia. Napätia, ťažkosti a konflikty, ktoré vznikajú v komunite sú odrazom vzťahu, aký majú jednotliví členovia komunity k chudobným. Apoštolský zámer musí organizovať komunitu tak, aby vykonávala požadovanú prácu, a nie naopak. V tom sa odráža aj orientácia celej Cirkvi. Kresťania sa nezhromažďujú a nespájajú preto, lebo sa im páči byť spolu, ale pre nejaké poslanie (misiu), ktoré im zverí predstavený. Takáto perspektíva vedie k novému spôsobu chápania komunity, ktorý ju môže dynamizovať a dať jej viac apoštolskej vitality.
Druhý prvok, ktorý Vincent berie do úvahy je to, že každá legitímna misia pochádza od Boha. Z toho vyplýva, že sám Boh je princípom každej komunity: každý mandát milosrdnej lásky pochádza od neho.
Vincentínska komunita odráža aj ďalšiu dimenziu, ktorú Vincent často zdôrazňuje: je skutočnosťou viery, ktorá je pochopená ako obraz Trojice. Platí to tak pre misionárov ako pre sestry. "Tak ako Boh je len jeden sám v sebe a pritom v Bohu sú tri osoby, bez toho, aby Otec bol väčší ako Syn, ani Syn väčší ako Duch Svätý, tak treba, aby aj Dcéry kresťanskej lásky, ktoré majú byť obrazom Najsvätejšej Trojice, hoci sú mnohé, boli jedným srdcom a jedným duchom" .
Týmto sa otvára brána k bratskému vzťahu. Ako by bolo možné nevstúpiť do vzťahu s iným? Vincent bol taký nadšený týmto obrazom Trojice preneseným do komunity, že na jeho vyjadrenie vytvoril nový výraz: "vzájomnosť". Počúvajme ho: "Ó, môj Bože!... Potrebné je toto: veľká komunikácia jednej s druhou, povedať si všetko. Nič nie je dôležitejšie... Nič sa nesmie stať, nič urobiť a nič povedať, čo by ste nevedeli jedna o druhej. Treba mať túto vzájomnosť" .
Vzájomnosť je ovocím zjednotenia. Odhliadnuc od jednoduchého ducha skupiny je každý člen komunity v Bohu spojený so svojimi bratmi a realizuje sa podľa obrazu jednoty v Trojici: "Žite spolu ako keby ste mali len jedno srdce a jednu dušu, napísal Vincent jednej sestre služobnici, aby ste touto jednotou ducha boli skutočným obrazom Božej jednoty, pretože vaše množstvo predstavuje tri osoby Najsvätejšej Trojice. Prosím Ducha Svätého, ktorý zjednocuje Otca a Syna, aby takto zjednocoval aj vás a dal vám hlboký pokoj..." .