Zakoreniť sa v Bohu

Pozorujte len sväté dispozície toho kresťana, ktorý je podriadený vôli Božej, v ktorých trávi svoj život a požehnanie, ktoré ho sprevádza vo všetkom, čo robí; Boh mu stačí a Boh ho vedie vo všetkom a všade; takže môže povedať s prorokom: <<Ty mi držíš pravicu a vedieš ma podľa svojho zámeru.>> Boh ho povedie za pravicu a podriadiac sa, zo svojej strany, úplne tomuto božiemu riadeniu, uvidíte ho zajtra, pozajtra, celý týždeň, celý rok, a nakoniec celý život v pokoji a spokojnosti, v neustálom zápale a túžbe po Bohu, rozlievajúceho na duše blížnych mierne a spásonosné pôsobenie ducha, ktorým je sám oživovaný. Ak ho porovnáte s tým, ktorý sleduje vlastné sklony, vidíte v jeho skutkoch vždy žiariť svetlo a sú naplnené ovocím; je zrejme viditeľný pokrok jeho osoby; jeho slová nadobúdajú energiu; Boh vyleje zvláštne požehnania na jeho práce a sprevádza svojou milosťou plány, ktoré robí pre seba a rady, ktoré dá pre druhých; a všetky jeho akcii sú veľmi povzbudivé. A naopak, osoby, ktoré sú uväznené vo svojich náklonnostiach a záľubách majú stále myšlienky pozemské a ich rozhovory sú rozhovormi otrokov a mŕtvych diel. Rozdiel je v tom, že títo sa viažu na stvorenia, od ktorých sa nemôžu odlúčiť; prirodzenosť pôsobí v týchto nízkych dušiach... a žijú len pre svoju vôľu.

Pevne sa chytiť Boha, zviazať sa s ním ako chudobný v čase núdze alebo ešte lepšie ako dieťa, ktoré celé naradostené drží za ruku svojho otca, to je Vincentov zámer, ktorý sa chce podeliť o svoju základnú duchovnú skúsenosť: jeho istota je v Bohu. Prijal za svoje slová sv. Terézie z Avily: "Boh sám stačí". Otvoril evanjelium a inštinktívne vytušil, že pevný dom je postavený na skale. Viera je jeho trampolínou a on nikdy neprestane podnikať a konať vedený dôverou k Bohu, aby vyhovel jeho "dobrej vôli" a robil mu "radosť". Hľa, človek, ktorý zrazu pozná silu, ktorú predstavuje Boh a jeho slovo. S Bohom a jeho slovom sa všetko stáva možným. Zaujíma sa už iba o Boha, ktorý "je studňa dokonalosti, Večné Bytie, najsvätejší, najčistejší, najdokonalejší a nekonečne slávny; je nekonečným dobrom, ktoré chápe všetky dobrá, a ktoré je samé v sebe nepochopiteľné. Poznanie, že Boh je nekonečne vyvýšený ponad každé stvorené poznanie a chápanie, nám musí stačiť k tomu, aby nás viedlo k jeho nekonečnej úcte a k tomu, aby sme sa v jeho prítomnosti ponížili, a aby sme mohli hovoriť o jeho vznešenej majestátnosti s pocitmi hlbokej úcty a podriadenosti. Podľa toho, do akej miery si ho budeme vážiť, tak ho budeme tiež milovať a táto láska v nás vzbudí neutíchajúcu túžbu po uznaní jeho nekonečnej dobroty a po tom, aby sme mu zaistili naozajstných adorátorov" . Sv. Vincent je už pevne zakotvený v Bohu a viackrát nezaváha. Pochybnosti sú navždy ďaleko od jeho dverí. Stáva sa skalou spoločne so svojou Skalou. Keby sa nebol narodil v Lánd mohlo by sa o ňom povedať, že je to človek zo žuly.

Akým spôsobom prišiel k takémuto druhu spolužitia s Bohom?

Odpoveď nám dáva on sám: "Takáto je moja viera, takáto je moja skúsenosť" . Dalo by sa povedať, že medzi ním a Bohom sa ustálila priateľská komplicita: Ó, Spasiteľ našich duší... Ó, náš Pane... Kráľ našich sŕdc... Ó, Spasiteľ sveta". Vincent chce podľa vzoru svojho učiteľa Berulla postaviť Boha vždy na prvé miesto: "Treba pracovať na rozšírení úcty k Bohu, tvrdo drieť na tom, aby sme mu zaistili veľkú úctu" a žiť v jeho prítomnosti, často pozdvihnúť svoje myšlienky k nemu a "veci neposudzovať predtým, kým nepozdvihneme svojho ducha k Bohu" .

Pre neho neviditeľný kráča po jeho boku. Boh je jeho vnútorným obyvateľom, jeho majordómom a Vincent sa preto veľmi rád skláňa pred berullovskými požiadavkami: milovať, adorovať, pripodobňovať sa mu. Bezmedzne miluje toho, ktorý je iba Láskou: "Isté je, že keď milosrdná láska prebýva v niektorej duši, ovláda všetky jej sily; nedopraje mu ani chvíľky oddychu; je to oheň, ktorý bez prestania pôsobí. Stále udržiava v činnosti a osoba, ktorú raz objíma je neustále aktívna" . Chce sa stať "adorátorom Otca a služobníkom jeho plánu lásky" v nasledovaní Krista, ktorého nasleduje vo všetkom, vo všetkých jeho životných "stavoch" a vo všetkých čnostiach.

Pretože Vincent žije so svojím Bohom v takomto privilegovanom vzťahu, pozná ho aj v jeho vnútri, takého aký je a prichádza k priľnutiu k Božiemu vzťahu, k Bohu v Trojici, k Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Tu je jeho bod ukotvenia: "Jeden z účinkov lásky k Nášmu Pánovi je ten, že nielen Boh Otec miluje duše (ktoré ho milujú) a osoby Najsvätejšej Trojice do nich prichádzajú, ale že v nich prebývajú. Takto duša toho, ktorý miluje Nášho Pána je príbytkom Otca, Syna a Ducha Svätého, je to miesto, kde večne plodí svojho Syna a kde Otec so Synom bez prestania produkujú Ducha Svätého" .

Aj dnes nám Vincent pripomína nevyhnutnosť žiť v dokonalej komunite a navzájom si jeden druhému pomáhať. Toto je také dôležité, že ako mladý zakladateľ dal svojej komunite Najsvätejšiu Trojicu ako patróna. "Zdá sa mi, že jednota je obrazom Najsvätejšej Trojice, vysvetľuje Vincent Dcéram milosrdnej lásky. Tri osoby sú tým istým a jediným Bohom, ktoré sú počas celej večnosti zjednotené v láske. Takto aj my musíme byť jedným telom vo viacerých osobách, zjednotení spolu v snahe dosiahnuť z lásky k Bohu ten istý cieľ" .

Nakoniec si zvolil prvé "z dobrých diel": "Uprednostňovať vždy to, kde je viac Božej slávy a nemej vlastného záujmu" . Poslaním misionára ako aj sestry je vyjadrovať tajomstvo Najsvätejšej Trojice, pretože ono je podstatné a kto ho pozná, dokonale priľne k Bohu: "Pane, daj nám milosť dotýkať sa sŕdc a privádzať ich k spáse" .