Ó, sestra moja, aká budete šťastná v hodine smrti pre to, lebo ste váš život strávili pre tú istú vec, pre ktorú dal Ježiš Kristus svoj. A je to pre milosrdnú lásku, je to pre Boha, je to pre chudobných. Keby ste vedeli aká veľká je vaša blaženosť, v skutočnosti by ste boli celá pohltená vašou radosťou. Pretože keď robíte to, čo robíte, zachovávate príkazy zákona aj prorokov, ktorí nám prikazujú milovať Boha z celého nášho srdca a nášho blížneho ako seba samého. Veď či sa môže urobiť ešte väčší úkon lásky ako keď pre náš stav aj poslanie celkom darujeme seba samých pre spásu a pomoc ubiedených? Hľa, toto je naša dokonalosť.
Prečo je tento kňaz priviazaný k týmto tvrdeniam tak veľmi ako loď k prístavu? Pretože prežil rozhodujúce poznanie, o ktorom sme hovorili. Po mesiacoch pochybností a vnútorného rozhárania sa daroval chudobným, aby sa tak mohol lepšie darovať Bohu. Táto skúsenosť je však ešte staršia. Svätý Vincent vie, čo je to nešťastie a predovšetkým, čo je to trápenie duše.
Dlhé mesiace bol upodozrievaný z krádeže. Počas dvoch týždňov ho verejne z kazateľnice obviňovali z toho, že ukradol mešec svojho spoločníka. V roku 1608 v Paríži bol vystavený pohŕdaniu gaskónskej komunity. Vyhýbali sa mu ako indivíduu, s ktorým sa neradno stýkať. Vypil až do dna trpký kalich bezprávia, pretože toto fackovanie bolo nespravodlivé. Avšak on mlčal, nechal sa postaviť do radov chudobných, vysmievaných nešťastníkov: "Netreba nám podávať vysvetlenia; ak nás obviňujú z toho, čo sme neurobili, netreba sa nám brániť. Boh chce..., aby sme ponechali na neho riešenie veci. On sám vo vhodnom čase dá poznať pravdu" .
Od svojho obrátenia sa stavia na stranu chudobných a deň za dňom sa stále viac stáva jedným z nich. Je to vynikajúca evanjeliová cesta, cesta podľa rady: "Sme kňazmi chudobných, povie neskôr. Boh si nás pre toto vyvolil. Toto je náš kapitál, všetko ostatné je druhoradé" . A svojim dcéram povedal: "Ak vás niektorý biskup opýta kto ste... povedzte mu, že ste chudobné Dcéry kresťanskej lásky, že ste darované Bohu pre službu chudobným..." .
V januári 1617 v Gannes a vo Folleville si naplno uvedomil duchovnú biedu a dotkol sa prstom potreby zjednotiť ľudí medzi sebou a s Bohom. Ako riešenie sa mu ponúkalo jediné riešenie: "konať misie".
O šesť mesiacov neskôr, v auguste toho istého roku keď bol farárom v Chatillon les Dombes a stretol sa s chorobou a biedou celej jednej rodiny svojich farníkov nasmeroval na cestu milosrdnej lásky. Jeho motívom je už len sila efektívnej lásky, ktorá chce založiť spoločenstvá, ktoré budú trvalo poskytovať účinnú pomoc.
Vincent predstavuje kyvadlo, ktoré sa neustále pohybuje medzi dvoma pólmi, ktoré sa však dopĺňajú. Je to pól telesný a duchovný. Vincent vie veľmi dobre, že na prvom mieste sa musí postarať o telo, nakŕmiť ho, navštíviť chorého a stráviť pri ňom mnoho času. Jeho odporúčania prvým dámam milosrdnej lásky sú jasné: "Tá, ktorá bude mať službu, nech zoberie od pokladníka to, čo je potrebné pre prípravu pokrmu chudobných, pripraví obed a prinesie ho chorým. Keď k ním vstúpi, nech ich radostne a láskavo pozdraví, položí podnos na posteľ, prestrie naň obrúsok, pridá tanier, lyžičku a chlieb. Potom nech chorým umyje ruky, pomodlí sa modlitbu, naleje polievku do misky a položí mäso na tanier. Toto všetko nech položí na podnos a milosrdne, pre lásku k Ježišovi a jeho Matke, pozve chorého k jedlu. Všetko sa musí robiť s takou láskou, ako keby slúžila svojmu synovi, alebo samotnému Bohu, ktorý hovorí, že to, čo robíme pre chudobných, robíme pre neho. Nakoniec mu povie niekoľko slov Nášho Pána..." .
Vincent verí v nevyhnutnosť duchovnej obnovy ako v jediný prostriedok k dobrej službe chudobným. Ohlasuje Božie slovo, počúva spoveď dedinčana, ktorý sa vzdialil od Boha a pomáha mu uzmieriť sa s ním a zakladá Misijnú spoločnosť, ktorá ma za poslanie pracovať na spáse chudobného dedinského ľudu.
Starostlivosť o obidva rozmery "telesný" a "duchovný" zaručuje podľa Vincenta harmonický a plný rozvoj človeka. Kňazom a bratom Misijnej spoločnosti zdôrazňuje: "Ak si niektorí medzi nami myslia, že sú v Misijnej spoločnosti preto, aby evanjelizovali chudobných a nie preto, aby im uľahčili v ich trápeniach, aby odpovedali na ich duchovné potreby a nie telesné, tým odpovedám, že im musíme pomáhať my sami, alebo im dať pomôcť inými, po všetkých stránkach" . A sestrám navrhuje: "Nadobudnite si k chudobným hlbokú citový vzťah, prosím vás a dbajte o to, aby ste ich naučili pravdy, ktoré sú nevyhnutné k spáse, veď ste videli, aké je to dôležité..." .
Mimovoľne tu prichádzajú na um slová, ktoré Pavol VI. povedal o tristo rokov neskôr: "Rozvoj sa nemôže zredukovať iba na jednoduché ekonomické aktivity. Aby bol skutočný, musí byť celkový, teda musí rozvíjať všetkých ľudí a každého človeka... V Božích plánoch je každý človek povolaný k tomu, aby sa rozvíjal, pretože celý život je povolaním..." .
Vincentovi ide predovšetkým o to, aby sa cez vieru a milosrdnú lásku znova objavila nescudziteľná najvyššia hodnota, ktorou je Boh. Mať účasť na živote živého Boha znamená nájsť dôstojnosť "syna" a žiť z Lásky. Aby mohol niekto prísť k takémuto pochopeniu vecí, musí byť najprv "prispôsobený". Je prispôsobený tým lepšie, ak sa rozhodol žiť v istej radikálnosti a žije ako darovaný. Vincent sa nadchýna nad obetou niektorých a povzbudzuje nás, aby sme urobili to isté: "Keď niektorá dobrá Dcéra milosrdnej lásky daruje svoj život pre službu Bohu, keď všetko opustí, keď pre ňu už nič viac na tomto svete neexistuje, ani otec, ani matka, ani bohatstvo, ani majetky, ani vzdelanie, ale iba Boh, alebo ak niečo existuje, tak len pre Boha, máme vážny dôvod sa domnievať, že jedného dňa bude táto sestra blažená. Avšak len málo ľudí má takéto poznanie. Ach, ako je dobre vidieť nejakú dušu, ktorá je oblečená v Božej milosti, obklopená Božou čnosťou, ktorá nosí Boha vo svojom srdci a ktorá ho nikdy nestratí zo zreteľa! Ak to môžeme vidieť, sme zachvátení obdivom; neboli by sme schopní vnímať dobrotu tejto duše bez toho, aby sme ňou neboli zachytení" .
Prečo je tento kňaz priviazaný k týmto tvrdeniam tak veľmi ako loď k prístavu? Pretože prežil rozhodujúce poznanie, o ktorom sme hovorili. Po mesiacoch pochybností a vnútorného rozhárania sa daroval chudobným, aby sa tak mohol lepšie darovať Bohu. Táto skúsenosť je však ešte staršia. Svätý Vincent vie, čo je to nešťastie a predovšetkým, čo je to trápenie duše.
Dlhé mesiace bol upodozrievaný z krádeže. Počas dvoch týždňov ho verejne z kazateľnice obviňovali z toho, že ukradol mešec svojho spoločníka. V roku 1608 v Paríži bol vystavený pohŕdaniu gaskónskej komunity. Vyhýbali sa mu ako indivíduu, s ktorým sa neradno stýkať. Vypil až do dna trpký kalich bezprávia, pretože toto fackovanie bolo nespravodlivé. Avšak on mlčal, nechal sa postaviť do radov chudobných, vysmievaných nešťastníkov: "Netreba nám podávať vysvetlenia; ak nás obviňujú z toho, čo sme neurobili, netreba sa nám brániť. Boh chce..., aby sme ponechali na neho riešenie veci. On sám vo vhodnom čase dá poznať pravdu" .
Od svojho obrátenia sa stavia na stranu chudobných a deň za dňom sa stále viac stáva jedným z nich. Je to vynikajúca evanjeliová cesta, cesta podľa rady: "Sme kňazmi chudobných, povie neskôr. Boh si nás pre toto vyvolil. Toto je náš kapitál, všetko ostatné je druhoradé" . A svojim dcéram povedal: "Ak vás niektorý biskup opýta kto ste... povedzte mu, že ste chudobné Dcéry kresťanskej lásky, že ste darované Bohu pre službu chudobným..." .
V januári 1617 v Gannes a vo Folleville si naplno uvedomil duchovnú biedu a dotkol sa prstom potreby zjednotiť ľudí medzi sebou a s Bohom. Ako riešenie sa mu ponúkalo jediné riešenie: "konať misie".
O šesť mesiacov neskôr, v auguste toho istého roku keď bol farárom v Chatillon les Dombes a stretol sa s chorobou a biedou celej jednej rodiny svojich farníkov nasmeroval na cestu milosrdnej lásky. Jeho motívom je už len sila efektívnej lásky, ktorá chce založiť spoločenstvá, ktoré budú trvalo poskytovať účinnú pomoc.
Vincent predstavuje kyvadlo, ktoré sa neustále pohybuje medzi dvoma pólmi, ktoré sa však dopĺňajú. Je to pól telesný a duchovný. Vincent vie veľmi dobre, že na prvom mieste sa musí postarať o telo, nakŕmiť ho, navštíviť chorého a stráviť pri ňom mnoho času. Jeho odporúčania prvým dámam milosrdnej lásky sú jasné: "Tá, ktorá bude mať službu, nech zoberie od pokladníka to, čo je potrebné pre prípravu pokrmu chudobných, pripraví obed a prinesie ho chorým. Keď k ním vstúpi, nech ich radostne a láskavo pozdraví, položí podnos na posteľ, prestrie naň obrúsok, pridá tanier, lyžičku a chlieb. Potom nech chorým umyje ruky, pomodlí sa modlitbu, naleje polievku do misky a položí mäso na tanier. Toto všetko nech položí na podnos a milosrdne, pre lásku k Ježišovi a jeho Matke, pozve chorého k jedlu. Všetko sa musí robiť s takou láskou, ako keby slúžila svojmu synovi, alebo samotnému Bohu, ktorý hovorí, že to, čo robíme pre chudobných, robíme pre neho. Nakoniec mu povie niekoľko slov Nášho Pána..." .
Vincent verí v nevyhnutnosť duchovnej obnovy ako v jediný prostriedok k dobrej službe chudobným. Ohlasuje Božie slovo, počúva spoveď dedinčana, ktorý sa vzdialil od Boha a pomáha mu uzmieriť sa s ním a zakladá Misijnú spoločnosť, ktorá ma za poslanie pracovať na spáse chudobného dedinského ľudu.
Starostlivosť o obidva rozmery "telesný" a "duchovný" zaručuje podľa Vincenta harmonický a plný rozvoj človeka. Kňazom a bratom Misijnej spoločnosti zdôrazňuje: "Ak si niektorí medzi nami myslia, že sú v Misijnej spoločnosti preto, aby evanjelizovali chudobných a nie preto, aby im uľahčili v ich trápeniach, aby odpovedali na ich duchovné potreby a nie telesné, tým odpovedám, že im musíme pomáhať my sami, alebo im dať pomôcť inými, po všetkých stránkach" . A sestrám navrhuje: "Nadobudnite si k chudobným hlbokú citový vzťah, prosím vás a dbajte o to, aby ste ich naučili pravdy, ktoré sú nevyhnutné k spáse, veď ste videli, aké je to dôležité..." .
Mimovoľne tu prichádzajú na um slová, ktoré Pavol VI. povedal o tristo rokov neskôr: "Rozvoj sa nemôže zredukovať iba na jednoduché ekonomické aktivity. Aby bol skutočný, musí byť celkový, teda musí rozvíjať všetkých ľudí a každého človeka... V Božích plánoch je každý človek povolaný k tomu, aby sa rozvíjal, pretože celý život je povolaním..." .
Vincentovi ide predovšetkým o to, aby sa cez vieru a milosrdnú lásku znova objavila nescudziteľná najvyššia hodnota, ktorou je Boh. Mať účasť na živote živého Boha znamená nájsť dôstojnosť "syna" a žiť z Lásky. Aby mohol niekto prísť k takémuto pochopeniu vecí, musí byť najprv "prispôsobený". Je prispôsobený tým lepšie, ak sa rozhodol žiť v istej radikálnosti a žije ako darovaný. Vincent sa nadchýna nad obetou niektorých a povzbudzuje nás, aby sme urobili to isté: "Keď niektorá dobrá Dcéra milosrdnej lásky daruje svoj život pre službu Bohu, keď všetko opustí, keď pre ňu už nič viac na tomto svete neexistuje, ani otec, ani matka, ani bohatstvo, ani majetky, ani vzdelanie, ale iba Boh, alebo ak niečo existuje, tak len pre Boha, máme vážny dôvod sa domnievať, že jedného dňa bude táto sestra blažená. Avšak len málo ľudí má takéto poznanie. Ach, ako je dobre vidieť nejakú dušu, ktorá je oblečená v Božej milosti, obklopená Božou čnosťou, ktorá nosí Boha vo svojom srdci a ktorá ho nikdy nestratí zo zreteľa! Ak to môžeme vidieť, sme zachvátení obdivom; neboli by sme schopní vnímať dobrotu tejto duše bez toho, aby sme ňou neboli zachytení" .