Všetci ľudia tvoria jedno mystické telo; my všetci sme údmi jeden druhého. Nikdy sa nestalo, ani vo svete zvierat, aby nejaký úd bol necitlivý na bolesť iného údu, žeby jedna časť tela bola ubolená, zranená alebo vystavená násiliu a druhá časť by to necítila. To sa nemôže stať. Všetky naše údy majú medzi sebou taký súlad a zviazanosť, že bolesť jedného je bolesťou druhého. Keďže kresťania sú údmi toho istého tela a údmi jedni druhých navzájom, musia spolucítiť. Áno, pretože byť kresťanom a vidieť svojho brata v nešťastí a neplakať s ním a nebyť s ním chorý, to znamená byť bez milosrdnej lásky; znamená to byť iba kresťanom na plátne; znamená to nemať nijakú ľudskosť; znamená to byť horší ako zvieratá" .
Vincent si zvolil najlepší podiel a komunikuje svoj entuziazmus: "Naším podielom, páni a bratia moji, sú chudobní, chudobní!" a Dcéram kresťanskej lásky svoj entuziazmus dal aj na papier: "Keď slúžite chudobným, slúžite Ježišovi Kristovi. Ó, dcéry moje, toto je veľká pravda! Vy slúžite Ježišovi Kristovi v osobe chudobných. A toto je tak pravda ako to, že sme tu" . Pozorného čitateľa na našom svätcovi oslovuje jeho úporná snaha o vytvorenie štruktúr, akoby okolo chudobných chcel utkať jemnú sieť vzťahov. Bez prestania sníva o nových organizáciách a vedie k spolupráci všetky ich zložky. Dcéry kresťanskej lásky, misionárov zo svojej Spoločnosti, dámy a bratstvá milosrdnej lásky, kňazov a civilné úrady, mužov a ženy dobrej vôle, všetkých pozýva k zjednoteniu síl, aby mohli účinne odpovedať na potreby chudobných. Silou toho istého elánu štedrosti dokázal zjednotiť neučenú pastierku kráv s kráľovnou, žijúcou v kráľovských chodbách Louvru, chudobné dedinské dievča so šľachtickou dámou, ovešanou šperkami.
Takto voviedol do praxe nový spôsob ako "robiť Cirkev". Inštinktívne vie, že Boh nerobí rozdiely medzi ľuďmi a dostatočne dlho medituje nad Skutkami apoštolov, aby si spomenul, že rodiaca sa Cirkev pozýva k tomuto zjednoteniu v Duchu. Jeho prorocká vízia Cirkvi v zhode s evanjeliom je zjednotený Boží ľud.
Podľa jeho myšlienok sme veľmi ďaleko od slávy a zlata biskupov-kniežat, opátov-vládcov a hierarchie, ktorá bola často neprítomná. Od roku 1643 sa v Rade svedomia usiloval o to, aby boli menovaní len dobrí kňazi, naozajstní pastieri, ktorí by zaujali prázdne biskupské stolce. Veľmi dobre pozná rozhodnutia a smernice Tridentského koncilu. Chce prejsť k misionárskej účinnosti a usudzuje, že "je mnoho neužitočných... Veľkou potrebou Cirkvi je, aby mala evanjeliových ľudí, ktorí pracujú na tom, aby ju očisťovali, osvecovali a zjednocovali s jej božským ženíchom" . V jednom prípade ho nachádzame, ako horlivo odmieta použiť svoj vplyv, aby potlačil jedného kandidáta ku kňazstvu: "Robil by som si výčitky svedomia, keby som prispel k tomu, aby ste prijali posvätný rád, zvlášť kňazstvo, pretože je to nešťastie pre tých, ktorí doň vstúpia cez okno vlastného rozhodnutia a nie cez dvere legitímneho povolania" . Vincent dobre vedel, čo to znamená byť dobrým pastierom. Bol v kontakte s dedinskými ľuďmi s dobrým srdcom v Clichy: Myslím si, že ani pápež nie je taký šťastný ako jeden farár uprostred ľudu, ktorý má také dobré srdce" . Aj farnosť v Chatillon fungovala nakoniec dobre. Vincent uspel a ľudia mali dobrú vôľu.
V Montmiraill obrátil protestanta vďaka čisto evanjeliovej pedagogike a sám vysvetľuje toto obrátenie: "Protestant sa zo zvedavosti zúčastňoval na kázňach a katechizovaní; videl starostlivosť, s ktorou sme poučovali tých, ktorí nepoznali pravdy nevyhnutné k ich spáse, lásku, s ktorou sme sa prispôsobovali slabosti a pomalosti ducha tých najjednoduchších a zázračné výsledky, ktoré vyvolávala misionárska horlivosť v srdciach najväčších hriešnikov. Dojatý až k slzám vyhľadal svätca a povedal: 'Teraz viem, že Duch Svätý vedie Rímsku cirkev, pretože sa venuje vyučovaniu toho, čo je potrebné k spáse chudobných dedinčanov; som pripravený vstúpiť do Cirkvi, keď sa ma rozhodnete prijať'" .
Hľa, svätý Vincent tvárou v tvár Cirkvi chudobných a v dokonalej zhode s ňou. Keď sa vyznanie viery protestanta stalo skutočnosťou, Vincent očarený uzatvára: "Ó, aké šťastie pre nás misionárov, že môžeme poúčaním a posväcovaním chudobných dokazovať, že Duch Svätý vedie svoju Cirkev" . Konkrétne nám poukazuje aj na to, že evanjelizovanie chudobných je zároveň kritériom aktívnej prítomnosti Ducha Svätého vo svojej Cirkvi. Môžeme povedať, že Vincent celú svoju činnosť odvíja na cirkevnom podklade.
Kristovo "mystické telo" pre neho nie je nejakou teologickou abstrakciou. On mu zasvätil celý svoj život. Vie, že v Božej skutočnosti, Cirkev je veľkým bratstvom Božích detí, ktoré zahŕňa zvláštnou starostlivosťou tých najmenších. Jemu sa toto bratstvo podarilo vytvoriť, pretože Duch Svätý pôsobí v srdciach chudobných tak, ako aj v srdciach ľudí dobrej vôle.
V súvislosti s touto témou môžeme spomenúť Jacquesa Bénigne Bossueta. V roku 1659 keď sa stal kazateľom v známych veľkých kostoloch a kráľovskej kaplnke predniesol sériu kázni o "vznešenej dôstojnosti chudobných". Je v tom vidieť zreteľnú stopu myšlienok svätého Vincenta; títo dvaja sa poznali, navzájom sa vážili a spolu pracovali. V tomto texte nachádzame dominantnú myšlienku: Cirkev, tak ako ju chcel Ježiš Kristus je predovšetkým svetom tých, ktorí nemajú hlas ani majetok, hoci mocným a bohatým sa to nepáči. Tieto myšlienky stoja za to, aby sme nad nimi meditovali aj v dnešnej dobe:
"... Iba Spasiteľovi a nebeskej politike prináleží vybudovať mesto, ktoré by bolo skutočným mestom chudobných. Týmto mestom je Cirkev; a keď sa ma, kresťania, pýtate, prečo ho nazývam mestom chudobných, dôvod vám prezradím v tejto myšlienke: Cirkev podľa prvotných plánov tvorili iba chudobní a oni sú skutočnými obyvateľmi blaženého mesta, ktoré Písmo nazýva Božím mestom... Poďte teda, ó, boháči do jeho Cirkvi; dvere sú konečne otvorené; sú vám však otvorené v prospech chudobných a s podmienkou, že im budete slúžiť. Z lásky k svojim deťom Boh nechal vstúpiť aj týchto cudzincov. Len sa pozrite na zázrak chudoby. Bohatí boli cudzincami, avšak služba chudobným ich urobila domácimi... Proste, ó, bohatí, Boha o jeho milosrdenstvo".
Vincent si zvolil najlepší podiel a komunikuje svoj entuziazmus: "Naším podielom, páni a bratia moji, sú chudobní, chudobní!" a Dcéram kresťanskej lásky svoj entuziazmus dal aj na papier: "Keď slúžite chudobným, slúžite Ježišovi Kristovi. Ó, dcéry moje, toto je veľká pravda! Vy slúžite Ježišovi Kristovi v osobe chudobných. A toto je tak pravda ako to, že sme tu" . Pozorného čitateľa na našom svätcovi oslovuje jeho úporná snaha o vytvorenie štruktúr, akoby okolo chudobných chcel utkať jemnú sieť vzťahov. Bez prestania sníva o nových organizáciách a vedie k spolupráci všetky ich zložky. Dcéry kresťanskej lásky, misionárov zo svojej Spoločnosti, dámy a bratstvá milosrdnej lásky, kňazov a civilné úrady, mužov a ženy dobrej vôle, všetkých pozýva k zjednoteniu síl, aby mohli účinne odpovedať na potreby chudobných. Silou toho istého elánu štedrosti dokázal zjednotiť neučenú pastierku kráv s kráľovnou, žijúcou v kráľovských chodbách Louvru, chudobné dedinské dievča so šľachtickou dámou, ovešanou šperkami.
Takto voviedol do praxe nový spôsob ako "robiť Cirkev". Inštinktívne vie, že Boh nerobí rozdiely medzi ľuďmi a dostatočne dlho medituje nad Skutkami apoštolov, aby si spomenul, že rodiaca sa Cirkev pozýva k tomuto zjednoteniu v Duchu. Jeho prorocká vízia Cirkvi v zhode s evanjeliom je zjednotený Boží ľud.
Podľa jeho myšlienok sme veľmi ďaleko od slávy a zlata biskupov-kniežat, opátov-vládcov a hierarchie, ktorá bola často neprítomná. Od roku 1643 sa v Rade svedomia usiloval o to, aby boli menovaní len dobrí kňazi, naozajstní pastieri, ktorí by zaujali prázdne biskupské stolce. Veľmi dobre pozná rozhodnutia a smernice Tridentského koncilu. Chce prejsť k misionárskej účinnosti a usudzuje, že "je mnoho neužitočných... Veľkou potrebou Cirkvi je, aby mala evanjeliových ľudí, ktorí pracujú na tom, aby ju očisťovali, osvecovali a zjednocovali s jej božským ženíchom" . V jednom prípade ho nachádzame, ako horlivo odmieta použiť svoj vplyv, aby potlačil jedného kandidáta ku kňazstvu: "Robil by som si výčitky svedomia, keby som prispel k tomu, aby ste prijali posvätný rád, zvlášť kňazstvo, pretože je to nešťastie pre tých, ktorí doň vstúpia cez okno vlastného rozhodnutia a nie cez dvere legitímneho povolania" . Vincent dobre vedel, čo to znamená byť dobrým pastierom. Bol v kontakte s dedinskými ľuďmi s dobrým srdcom v Clichy: Myslím si, že ani pápež nie je taký šťastný ako jeden farár uprostred ľudu, ktorý má také dobré srdce" . Aj farnosť v Chatillon fungovala nakoniec dobre. Vincent uspel a ľudia mali dobrú vôľu.
V Montmiraill obrátil protestanta vďaka čisto evanjeliovej pedagogike a sám vysvetľuje toto obrátenie: "Protestant sa zo zvedavosti zúčastňoval na kázňach a katechizovaní; videl starostlivosť, s ktorou sme poučovali tých, ktorí nepoznali pravdy nevyhnutné k ich spáse, lásku, s ktorou sme sa prispôsobovali slabosti a pomalosti ducha tých najjednoduchších a zázračné výsledky, ktoré vyvolávala misionárska horlivosť v srdciach najväčších hriešnikov. Dojatý až k slzám vyhľadal svätca a povedal: 'Teraz viem, že Duch Svätý vedie Rímsku cirkev, pretože sa venuje vyučovaniu toho, čo je potrebné k spáse chudobných dedinčanov; som pripravený vstúpiť do Cirkvi, keď sa ma rozhodnete prijať'" .
Hľa, svätý Vincent tvárou v tvár Cirkvi chudobných a v dokonalej zhode s ňou. Keď sa vyznanie viery protestanta stalo skutočnosťou, Vincent očarený uzatvára: "Ó, aké šťastie pre nás misionárov, že môžeme poúčaním a posväcovaním chudobných dokazovať, že Duch Svätý vedie svoju Cirkev" . Konkrétne nám poukazuje aj na to, že evanjelizovanie chudobných je zároveň kritériom aktívnej prítomnosti Ducha Svätého vo svojej Cirkvi. Môžeme povedať, že Vincent celú svoju činnosť odvíja na cirkevnom podklade.
Kristovo "mystické telo" pre neho nie je nejakou teologickou abstrakciou. On mu zasvätil celý svoj život. Vie, že v Božej skutočnosti, Cirkev je veľkým bratstvom Božích detí, ktoré zahŕňa zvláštnou starostlivosťou tých najmenších. Jemu sa toto bratstvo podarilo vytvoriť, pretože Duch Svätý pôsobí v srdciach chudobných tak, ako aj v srdciach ľudí dobrej vôle.
V súvislosti s touto témou môžeme spomenúť Jacquesa Bénigne Bossueta. V roku 1659 keď sa stal kazateľom v známych veľkých kostoloch a kráľovskej kaplnke predniesol sériu kázni o "vznešenej dôstojnosti chudobných". Je v tom vidieť zreteľnú stopu myšlienok svätého Vincenta; títo dvaja sa poznali, navzájom sa vážili a spolu pracovali. V tomto texte nachádzame dominantnú myšlienku: Cirkev, tak ako ju chcel Ježiš Kristus je predovšetkým svetom tých, ktorí nemajú hlas ani majetok, hoci mocným a bohatým sa to nepáči. Tieto myšlienky stoja za to, aby sme nad nimi meditovali aj v dnešnej dobe:
"... Iba Spasiteľovi a nebeskej politike prináleží vybudovať mesto, ktoré by bolo skutočným mestom chudobných. Týmto mestom je Cirkev; a keď sa ma, kresťania, pýtate, prečo ho nazývam mestom chudobných, dôvod vám prezradím v tejto myšlienke: Cirkev podľa prvotných plánov tvorili iba chudobní a oni sú skutočnými obyvateľmi blaženého mesta, ktoré Písmo nazýva Božím mestom... Poďte teda, ó, boháči do jeho Cirkvi; dvere sú konečne otvorené; sú vám však otvorené v prospech chudobných a s podmienkou, že im budete slúžiť. Z lásky k svojim deťom Boh nechal vstúpiť aj týchto cudzincov. Len sa pozrite na zázrak chudoby. Bohatí boli cudzincami, avšak služba chudobným ich urobila domácimi... Proste, ó, bohatí, Boha o jeho milosrdenstvo".