Dovoľte mi na začiatku tohoto článku uviesť veľmi ľahký test. Koľko čitateľov môže vymenovať:
- desať prikázaní?
- deväť blahoslavenstiev?
- štyri kardinálne čnosti?
- tri teologické čnosti?
- sedem sviatostí,
- sedem skutkov telesného milosrdenstva?
- sedem hlavných hriechov?
Podivné, táto otázka prináša rovnakú popletenú odpoveď takmer v každej skupine katolíkov. A to Cirkev opakovane proklamuje svoje sociálne učenie už vyše sto rokov. Pred šiestimi rokmi som pri vyjadrení mojich nádejí v Misijnú spoločnosť položil otázku: " Pociťujú tí, ktorých vedieme, ze vincentíni sú 'odborníkmi' na sociálne učenie Cirkvi?" Ešte v nedávnej dobe, 1. januára 1999 som predložil túto výzvu Dcéram kresťanskej lásky: " Povzbudzujem vás, aby ste sociálne učenie Cirkvi zaradili do formácie členiek Spoločnosti."
Ale pravdou je, ako konštatovala jedna biskupská konferencia, že príliš veľa katolíkov nie je oboznámených so sociálnou naukou Cirkvi. Biskupi dodali:" Mnohí katolíci nemajú primeraný pochop o tom, že sociálna náuka Cirkvi je základnou súčasťou katolíckej viery."
Prečo je táto základná súčasť našej viery tak málo známa? Jednou príčinou je to, že katolícka sociálna doktrína nie je upravená do praktickej podoby, aby sa dala katecheticky použiť ako napr. desať prikázaní alebo sedem sviatostí.
Ako môžeme pomôcť Cirkvi hlásať túto, relatívne neznámu, ale základnú súčasť našej viery? Istým spôsobom sa jedná o jednoduchú odpoveď, ale zároveň veľmi náročnú: najskôr my musíme poznať náuku a až potom ju môžeme oznamovať iným.
Desať princípov v sociálnom učení Cirkvi
Sociálna náuka Cirkvi spočíva na desiatich základných kameňoch.
1. Princíp dôstojnosti ľudskej bytosti.
"Každý človek je stvorený na Boží obraz a spasený Ježišom Kristom, preto je cenný a zaslúži si úctu ako člen ľudskej rodiny." Toto je základný princíp katolíckej sociálnej nauky. Každá osoba - bez ohľadu na rasu, pohlavie, vek, národnosť, náboženstvo, sexuálnu orientáciu, zamestnanie alebo ekonomickú situáciu, zdravie, inteligenciu, úspešnosť alebo akúkoľvek odlišnosť - si zaslúži úctu. Nie to, čo robíte alebo čo máte vám dáva právo na úctu; ale jednoducho to, že ste človek vám dáva vašu dôstojnosť. Táto dôstojnosť z katolíckeho pohľadu sa nikdy nestráca.
Sústava katolíckej sociálnej náuky začína pri ľudskej osobe, ale tam nekončí. Individuum má dôstojnosť, ale individualizmus nemá v katolíckom sociálnom učení miesto. Princíp ľudskej dôstojnosti dáva človeku nárok na členstvo v spoločnosti ľudskej rodiny.
2. Princíp úcty k ľudskému životu.
Každá osoba od momentu počatia až do prirodzenej smrti má prirodzenú dôstojnosť a právo žiť zhodne s touto dôstojnosťou.
Ľudský život v každej etape rozvoja a slabnutia je cenný a preto hodný ochrany a úcty. Je vždy hriechom priamo útočiť na nevinný ľudský život. Katolícka tradícia chápe posvätnosť ľudského života ako súčasť pohľadu na spravodlivú a prospešnú spoločnosť.
3. Princíp spoločenstva.
"Naša tradícia hlása, že osoba nie je iba posvätná, ale aj sociálna. Ako organizujeme našu spoločnosť - ekonomicky a politicky, právne a správne - má priamy dopad na ľudskú dôstojnosť a schopnosť jednotlivcov vzrastať v spoločnosti."
Ústredným miestom spoločnosti je rodina; stabilita rodiny musí byť ochraňovaná a nikdy nesmie byť ohrozovaná. V spoločenstve s ostatnými - rodinami a ďalšími sociálnymi inštitúciami, ktoré podporujú rozvoj, ochraňujú dôstojnosť a podporujú spoločné dobro - ľudské osoby dosahujú svoje naplnenie.
4. Princíp spoluúčasti.
"Veríme, že ľudia majú právo a povinnosť participovať na spoločnosti, snažiac sa o spoločné dobro a blaho všetkých, najmä chudobných a zraniteľných." Bez tejto spoluúčasti sa dosiahnuteľné dobrodenia pre jednotlivcov cez nijakú sociálnu ustanovizeň nedajú získať. Ľudská bytosť má právo nebyť vylúčená zo spoluúčasti z tých ustanovizní, ktoré sú potrebné pre napĺňanie ľudských potrieb. Tento princíp sa zvláštnm spôsobom uplatňuje pri podmienkach, spojených s prácou. " Práca je viac ako iba prostriedok na zabezpečenie životných potrieb; je to forma pokračujúcej účasti na Božom stvoriteľskom diele. Ak má byť chránená dôstojnosť práce, tak potom musia byť rešpektované aj základné práva robotníkov: právo na prácu, slušné a spravodlivé mzdy, organizovať sa a vstupovať do odborov, do privatizácie majetku a do ekononickej iniciatívy.
5. Princíp prednostnej ochrany chudobných a zraniteľných.
Veríme, že sa stretávame s Kristom, keď sa stretávame s chudobnými. Príbeh o poslednom súde hrá v tradícii katolíckej viery veľmi dôležitú úlohu. V začínajucom období svojej existencie Cirkev učila, že budeme súdení za to, čo sme urobili alebo neurobili hladným, smädným, chorým, bezdomovcom, väzňom. Dnes toto učenie Cirkev vyjadruje termínom " prednostná voľba pre chudobných."
Prečo prednostná láska ku chudobným? Prečo klásť na prvé miesto potreby chudobných? Pretože spoločné dobro - dobro spoločnosti ako takej - si to žiada. Protikladom bohatých a mocných sú chudobní a bezmocní. Ak dobro všetkých, spoločné dobro existuje, prednostná ochrana sa musí uberať smerom k tým, čo sú nepriaznivo postihnutí nedostatkom moci a biedou. Inak sa rovnováha, ktorá drží spoločnosť pohromade naruší na újmu všetkých.
6. Princíp solidarity.
"Katolícka sociálna náuka hlása, že kdekoľvek žijeme, sme opatrovateľmi našich bratov a sestier. Sme jedna ľudská rodina . . . Naučiť sa praktizovať čnosť solidarity znamená naučiť sa, že " milovať nášho blížneho" má globálny rozmer vo vzájomne závislom svete. " Princíp solidarity vedie k voľbe, ktorá bude podporovať a ochraňovať spoločné dobro. Solidarita nás jednoducho vyzýva reagovať nielen na nešťastia jednotlivca; ale aj ku riešeniam,
ktoré volajú po spravodlivejších sociálnych štruktúrach. Z tohoto dôvodu nás dnes Cirkev často vyzýva, aby sme sa zaoberali nielen charitatívnymi aktivitami, ale aby sme pracovali aj v prospech sociálnej spravodlivosti.
7. Princíp správcovstva.
"Katolícka tradícia nalieha, aby sme prejavili úctu voči Stvoriteľovi našim spravovaním stvorenstva." Správca je manažér, nie majiteľ. V dobe prebúdzajúceho sa svedomia ohľadom hmotného prostredia nás naša tradícia volá k morálnej zodpovednosti za ochranu životného prostredia - ornej pôdy, zelených porastov, lesov, vzduchu, vody, nerastov a ďalšieho prírodného bohatstva. Správcovská zodpovednosť sa týka aj využívania osobných talentov, pozornosti voči osobnému zdraviu a používania osobného vlastníctva.
8. Princíp subsidiarity.
Tento princíp sa týka hlavne " zodpovednosti a limitov vlády a základných úloh dobrovoľníckych organizácií." Princíp subsidiarity kladie vhodné hranice vláde tak, že trvá na tom, že nijaká vyššia organizácia nemôže vykonávať funkciu účinnejšie a efektívnejšie, ako organizácia nižšej úrovne, ktorej personál alebo kolektívy majú bližšie k problémom a lepšie rozumejú veci. Násilnícke vlády sú vždy v rozpore s princípom subsidiarity; hyperaktívne vlády tiež tento princíp občas odmietajú. Na druhej strane, jednotlivec sa cíti bezmocný voči skľučujúcim sociálnym problémom: nezamestnanosti, nocľahu na ulici alebo žobraniu na rohoch ulíc. Pretože takéto problémy majú sociálne rozmery, žiaden človek alebo nejaká skupina s tým sotvačo môže urobiť. S patričným ohľadom na subsidiaritu, vládna entita, ktorá vyberá dane, by mala pomáhať jednotlivcom, malým skupinám a na "národnej úrovni" niečo robiť s takýmito sociálnymi problémami. Keď platíme dane, prispievame k ustanovovaniu sociálnej spravodlivosti.
9. Princíp ľudskej rovnosti.
"Rovnosť všetkých ľudí má základ v ich dôstojnosti . . . Zakiaľ rozdiely v talentoch sú súčasťou Božieho plánu, sociálna a kultúrna diskriminácia . . . nie je zlučiteľná s Božím úmyslom."
Liečiť podobné podobným je jedným zo spôsobov, ako definovať spravodlivosť a tiež chápané klasicky, ako dať každému, čo mu patrí. V podstate je tento pojem rovnosti jednoduchým princípom spravodlivosti; jeden z najrannejších etických pohľadov videl, že pre rozvoj ľudskej bytosti má veľký význam to, čo je "spravodlivé" a čo nie je.
10. Princíp spoločného dobra.
"Pod spoločným dobrom rozumieme sociálne podmienky, ktoré dovoľujú, aby ľudia dosiahli svoj plný ľudský potenciál a realizovali svoju ľudskú dôstojnosť."
Pod sociálnymi podmienkami má Cirkev na mysli a predpokladá "rešpekt k osobe," "sociálny blahobyt a rozvoj skupiny, " smerovanie orgánu verejnej moci k "mieru a bezpečnosti." Dnes, v dobe globálnej previazanosti sa princíp spoločného dobra javí v potrebe medzinárodných štruktúr, ktoré môžu podporiť vyrovnaný rozvoj osôb a rodín naprieč regionálnym a štátnym hraniciam.
Vždy bude predmetom diskusií to, z čoho sa tvorí spoločné dobro. Absencia citlivosti voči spoločnému dobru je vždy známkou úpadku spoločnosti. Ak je zmysel pre komunitu narušený, záujem o spoločné dobro klesá. Riešenie komunitných problémov je liekom proti nespútanému individualizmu, ktorý podobne ako neumŕtvované sebectvo môže zničiť rovnováhu, harmóniu a mier vo vnútri a medzi skupinami, regiónmi, krajmi a štátmi.
Toto je desať zásad. Je niečo úžasné, že sú tieto princípy katolíckeho sociálneho učenia zaradené medzi základy viery. Týmto sme utvrdení v tom, že naša viera je základom pre túto činnosť. Pre kresťana existuje nielen credenda, ale aj agenda. Naša agenda teda spočíva na týchto desiatich základných kameňoch:
• Dôstojnosť ľudskej osoby
• Ľudský život
• Účasť na spoločenstve
• Prednosť pre chudobných
• Solidarita
• Správcovstvo
• Subsidiarita
• Rovnosť
• Spoločné dobro
Oboznamovanie s týmto učením
Chcem povzbudiť všetkých členov našej vincentínskej rodiny, aby oboznamovali s cirkevnou sociálnou náukou ostatných. Táto náuka ba mala byť pre nás, čo žijeme vo vincentínskej tradícii, veľmi dôležitá. Dýcha z nej prednostný záujem o chudobných. Pre chudobných bude určite prínosom, pretože my a iní sú hlboko zakorenení v tejto " podstatnej časti katolíckej viery." Dovoľte mi narýchlo ponúknuť niekoľko konkrétnych návrhov, ako by sme mohli "použiť" týchto desať princípov.
1. Medzi nim by mohlo byť:
• Desať tém na prednáškový cyklus pre dospelých,
• Desať segmentov pre semestrálny kurz,
• Desať kapitol v učebnici,
• Desať projektov vo výskumnom centre,
• Desať sekcií na webovej stránke.
2. Pre tých, ktorí si vedú poznámky, aby utvorili desať "košov" na zhromažďovanie múdrosti, načerpaných:
• Zo Svätého Písma,
• Z cirkevnej histórie,
• Z teologických spisov,
• Z koncilových a pápežských náuk,
• Z učenia rôznych biskupských konferencií,
• Z iných zdrojov ako napr. súčasná literatúra.
3. Tí, ktorých to baví, by mohli zostaviť mnemotechnické alebo akronymické pomôcky poprehadzovaním začiatočných písmen, aby sa z nich dalo zostaviť ľahko zapamätateľné slovo alebo skratka.
4. Niekto by mohol zostaviť desať krátkych biografických esejí o ľuďoch, ktorí tieto princípy uplatňovali vo významnej miere; napr.
• Svätý Vincent,
• Svätá Lujza,
• Frederick Ozanam,
• Rozália Rendu,
• Matka Tereza z Kalkaty,
• Dorothy Day,
• Mahátma Gándí,
• Martin Luther King.
5. Niekto by mohol vyhľadávať citácie významných hlasov minulosti a ukladať ich do týchto desiatich súborov:
• Ambróz,
• Chryzostom,
• Aquinas, atď.
6. Pomocou týchto desiatich princípov ako vodítka, by niekto mohol študovať veľké sociálne encykliky a vyberať kľúčové pasáže, ktoré sa týkajú princípov a ukladať ich do desiatich súborov.
7. Niekto by mohol spracovať zoznam sekcií v novom Katechizme katolíckej Cirkvi, ktoré sa vzťahujú na tieto princípy a nájsť tam hlbšie vysvetlenie pre Cirkevnú sociálnu náuku vo vzťahu ku každému z týchto princípov.
Princípy sú dôležité. Akonáhle sa stávajú súčasťou nášho postoja, k niečomu nás vedú. Usmerňujú naše rozhodnutia. Vyzývajú nás k činom. Principiálny človek vie, kde sa nachádza. Vie, kam ide a vie kam chce ísť. Princípy nám dávajú zmysel. Tí z nás, ktorí sú učitelia, hlboko v srdci túžia, aby pomohli vychovať principiálnych ľudí, ktorí sú pripravení a ochotní konať zodpovedne.
Týchto desať princípov môže slúžiť ako analytický základ pre akýkoľvek spoločenský problém. Napríklad, ak sa niekto pozastavuje nad tým, prečo sa cirkevné dokumenty tak často zameriavajú na vojnu, mier, jadrové zbrane, ekonomiku, potraty, eutanáziu, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a širokú škálu ďalších tém, ktoré majú jasný a sociálny rozmer, tieto zásady poskytujú potrebný rámec pre pochopenie tohoto učenia. Pri spiatočnom pohľade na posledných sto rokov, pápež Ján Pavol II. napísal v Centissimus annus: " Učiť a šíriť svoju sociálnu náuku sa týka evanjelizačného poslania Cirkvi a je neodmysliteľnou súčasťou kresťanského posolstva." A dodáva:" Nová evanjelizácia . . . musí zahŕňať medzi svoje zložky hlásanie sociálnej náuky Cirkvi." To sú silné slová. Veci sa nedajú povedať jasnejšie. Doktrína je neodmysliteľnou súčasťou našej viery. V novej evanjelizácii ju musíme otvorene hlásať.
Dnes som povzbudil celú vincentínsku rodinu, aby na túto výzvu reagovala.
Preklad: p. Bohumír Ďungel, CM