Duch sveta

2. februára na sviatok Obetovania Pána si Bohu zasvätené osoby a členovia spoločností apoštolského života pripomínajú svoje povolanie a zasvätenie. V tomto príspevku sa chcem upriamiť na niektoré otázky vplyvu ducha sveta na Bohu zasvätený život.

Na úvod odcitujem niekoľko myšlienok slávneho anglického duchovného spisovateľa P. Fabera o svetskom zmýšľaní:  

"Je akési peklo už tu na zemi; je tu niečo, na čo sa Boh nikdy neusmeje. Nie je to hmota, ale nie je to ani duch. Nie je to človek, ale nie je to ani satan, nie je to ani hriech. Je to nákaza, ponúkanie, ovzdušie, život, farbivo, nádhera, móda, vkus, okúzľovanie, akási neosobná, ale veľmi poznateľná sústava. Ani jedno z týchto mien ju nevystihuje, ale hodia sa na ňu všetky. Písmo sväté ju menuje "svet". Božie milosrdenstvo do "sveta" nevstupuje. Všetka nádej na zmier s Bohom je naprosto a večne vylúčená. tam, kde existuje "svet", je vylúčená aj ľútosť. Zvrchovanosť Božia nad ním vyslovila kliatbu a svätá hrôza by nás mala preniknúť, keď si naň čo i len pomyslíme. Jeho moc nad ľudstvom je strašná, je všadeprítomný, jeho podvodnosť je neuveriteľná. Vie si nájsť domov hocikde a dokáže objímať šťastie aj nešťastie. Je rozsiahlejší ako katolícka cirkev, pánovitý, neviazaný, vtieravý. Žijeme v ňom, vdychujeme ho, jednáme pod jeho vplyvom, dávame sa ním oklamať, nepozorovane pripúšťame jeho zásady.  

Ale tento popis nás nesmie pomýliť. Premeny ducha sveta patria k jeho najpodivuhodnejším vlastnostiam. Máva jemný hlas, príjemné spôsoby, lichotivé vystupovanie, má svoju krásu a pôvab a čím ľahší je jeho krok a čím mäkší je jeho hlas, tým hrozivejšia je jeho prítomnosť. Býva v príbytkoch boháčov i chudákov, v šťastných domácnostiach, kde sa ctí Ježišovo meno i v radostných srdciach, ktoré by nikdy nechceli zhrešiť. Aj v najčistejšej domácej láske môže ukrývať svoj jed. Môže vystupovať veľmi dôstojne. Hriech, ktorý by sa viditeľne prejavoval, môže volať k zodpovednosti. Môže navrhovať múdre zásady pre verejnú slušnosť a dávať podnet k blahodárnym spoločenským opatreniam. Môže otvárať kostoly a zapaľovať sviece na oltároch, môže zanôtiť Te Deum k oslave Boha. Často sa dôrazne a úzkoprso zastáva mravopočestnosti. Inokedy zasa so vznešenými zásadami v ústach prejednáva náboženské povolanie mladého človeka a velebí boha, ale nalieha, aby tento mladý človek radšej dbal na poslušnosť voči tým, ktorí ho milujú a majú prirodzené právo na jeho oddanosť. Môže sedieť v laviciach parlamentov alebo sa ukrývať na stránkach dobrých kníh. A predsa je to stále to isté mocné zlo o ktorom sme písali predtým. Nemáme teda dôvod báť sa ho ?...Jednou z najsmutnejších známok nášho stavu je, že sa tak málo bojíme ducha sveta." Koniec citátu.  

Tieto slová boli napísané niekedy v polovici devätnásteho storočia. Ako sa prejavuje duch sveta dnes, na zlome tisícročí? Duch dnešného sveta nemá v celých dejinách ľudstva obdobu. Je charakterizovaný nesmierne hlbokou krízou morálky a táto kríza je tesne spätá s otázkou ženy a jej úlohy, otázkou, ktorá je dnes aj v cirkvi mimoriadne aktuálna a dotýka sa nás viac, než sme schopní si uvedomiť.

Určitý klamný feministický spôsob svetského myslenia si našiel cestu aj do ženských rehoľných komunít, čo sa v zvlášť extrémnych podobách prejavuje na severoamerickom kontinente. Pomerne dobre mu však odolali klauzúrne, kontemplatívne rády, pretože sú viac chránené pred duchom doby a pretože sa vyznačujú presným a nemenným cieľom: chválou Boha, modlitbou, panenstvom a odlúčením od sveta ako eschatologickým znamením. Vo vážnej kríze sa naopak nachádzajú aktívne, činné rády a kongregácie, kde je duchovný život vytesňovaný pracovnou činnosťou a kde program "sociálnych služieb" nahradil "lásku k blížnemu." Tu sa potom často prejavuje až nekritické nadšenie pre dosiaľ neoverené hodnoty modernej sekularizovanej spoločnosti a nefiltrovaný príliv psychológií a psychoanalýz najrôznejšieho smeru medzi kláštorné múry. To všetko vyvolalo u mnohých sestier pálčivé problémy identity a stratu dostatočnej motivácie pre rehoľný život. V dôsledku týchto moderných názorov v mnohých mužských i ženských kláštoroch odstránili kríže a modlitby nahradili rôznymi meditačnými technikami. Pretože rehoľníci a rehoľnice opustili tradičné duchovné hodnoty, nutne sa dostali do krízy, ktorú začali riešiť tak, že sa rehoľníci zamerali "smerom von" (do spoločnosti, do politiky, do umenia, do obchodu). Rehoľnice sa naopak zameriavali "smerom dovnútra", čo skôr zodpovedá ženskej psychike a hľadali svoje oslobodenie u psychológov v hlbinnej psychológii. Kardinál Ratzinger k tomu poznamenáva:  

"Áno, dnes panuje veľká dôvera k takým profánnym spovedníkom, ktorí sú údajne psychológmi a psychoanalytikmi. Tí však môžu povedať ako duševné sily pracujú, ale nemôžu povedať prečo a k akému cieľu. Kríza mnohých sestričiek bola zapríčinená práve tým, že nepoznávali smer a zmysel svojho snaženia. Takéto hľadanie a experimentovanie, pri ktorom sa človek zveruje samozvaným "expertom", často viedlo k záťaži ľudskej psychiky a u sestričiek až k príliš veľkej záťaži."

Za zmienku stojí podrobná správa o rehoľniciach z Quebecu, francúzsky hovoriacej provincie Kanady. Quebec je exemplárny príklad. Jedná sa o skutočne jedinú časť Severnej Ameriky, ktorá bola od začiatku kolonizovaná a evanjelizovaná len katolíkmi. Ešte na začiatku šesťdesiatych rokov bol Quebec, vzhľadom na šesť milónov tamojších obyvateľov, oblasťou s najväčším počtom rehoľníc. Medzi rokom 1961 a 1981 poklesol počet rehoľníc v dôsledku vystúpení, úmrtí a úpadku povolaní zo 46 933 na 26 294 čo činí 44% a stále klesá. Nové povolania sa znížili o 98,5%. Naviac, väčšina z týchto 1,5% nových povolaní sú tzv. neskoré povolania. Na základe jednoduchých výpočtov sa všetci sociológovia zhodujú na chmúrnej prognóze: ak sa nestane zázrak, budú ženské rehole v Kanade zakrátko len spomienkou.

Tí istí sociológovia, ktorí správu vypracovali, popisujú, ako v týchto posledných dvadsiatich rokoch začali všetky rehoľné spoločnosti uskutočňovať všetky možné reformy: zrušenie rádového odevu, individuálny plat, štúdiá na univerzitách, zapájanie sa do svetských povolaní, masová pomoc "špecialistov" všetkého druhu. A sestry i napriek reformám odchádzali a nové neprichádzali. Tie, ktoré zostali - mali priemerný vek 60 rokov - sa často nezdali byť dobre vyrovnané so svojim problémom identity a mnohé prehlásili, že len rezignovane čakajú na zánik svojej kongregácie.  

Aggiornamento, priblíženie sa k svetu, ako žiada II.Vatikánsky koncil, prinieslo trpké ovocie, ale zrejme iba preto, lebo nebolo správne pochopené.

Na príklade z Quebecu sa potvrdilo, že rády, ktoré sú súčasným myšlienkám najmenej naklonené a zmenám najmenej prístupné, t.j. kontemplatívne rády s klauzúrou "nejaké problémy síce mali, ale žiadnou krízou neprešli."

Je jasné, že myšlienka, aby cirkev otvorila náruč ideám sveta je scestná, ak nie priamo samovražedná. Ktoré spoločenstvá Bohu zasvätených osôb tak urobili, doplatili na to a dnes sa nachádzajú akoby v smrteľnej agónii. "Nepripodobňujte sa tomuto svetu," (Rim.12,2) platí rovnako dnes ako za čias sv.Pavla. Preto Panna Mária pripomenula sv. Kataríne Labouré: " Dieťa moje, veľmi rada rozdávam milosti, hlavne vašej Spoločnosti. Mám ju veľmi rada a predsa mám žiaľ, vyskytujú sa v nej veľké previnenia proti presnosti. Pravidlá nezachovávajú. V oboch Spoločnostiach nastalo veľké uvoľnenie. Povedz to svojmu spovednému otcovi......Zakrátko bude poverený zvláštnym spôsobom starosťou o vašu Spoločnosť. Musí urobiť všetko možné, aby znovu verne zachovávali pravidlá. Povedz mu, aby dával veľký pozor na čítanie zlých kníh, na to, aby nestrácali zbytočne čas a aby nerobili zbytočné návštevy....."  

Kristovo slovo je jasné. S nebeským kráľovstvom je to ako s kvasom, ktorý vzala žena a zamiesila do troch meríc múky, až kým sa všetko neprekvasilo (Mat.13,33). Kvas musel zostať kvasom, aby mohol pomaly múku fermentovať, aby vzniklo cesto. Keby mal kvas tendenciu pripodobniť sa múke, premenil by sa na múku a stratil by schopnosť kvasiť. Takto akosi by dopadla naša snaha pripodobniť sa svetu v nádeji, že ho obrátime k Bohu. V tejto planej nádeji by svet obrátil nás, zanikli by sme. Teda aggiornamento, ktoré si Cirkev želá, znamená priblížiť sa k svetu, ale v sile Ducha Svätého, v sile milosti, v sile charizmy, plynúcej zo svätého povolania verne žitého. Boh nikdy nevolá k dielu, ku ktorému by nedal potrebné milosti (sv. Vincent de Paul). Len vtedy svet nikomu z nás neublíži a len vtedy budeme pre svet požehnaním.

P. Bohumír Ďungel, CM
Fotografie zo dňa zasvätených v Trnave 2.2.2006