Provincia Toulouse
V liste, ktorý napísal členom Európskej konferencie vizitátorov (CEVIM) 19. apríla 1999 otec Maloney, generálny predstavený Misijnej spoločnosti, opísal situáciu, ktorá nastala v Európe po páde Berlínskeho múru (jazyková a kultúrna rozmanitosť a rozmanitosť záujmov). Potom pokračoval: "Dnes vám navrhujem niekoľko bodov na diskusiu s úmyslom dať ich ako povzbudenie k spoločnej reflexii na tomto stretnutí a k spoločnému konaniu v budúcnosti a ako pomocné body, okolo ktorých možno vybudovať väčšiu jednotu, a zároveň zachovať bohatú rozmanitosť, ktorá charakterizuje mnohé provincie, ktoré tvoria túto konferenciu."1 Navrhol šesť bodov pre vizitátorov, aby zapojili Spoločnosť do budovania Európy: kontinentálne formačné centrum, pozornosť migrácii a pridruženým potrebám, zastúpenie Spoločnosti v Bruseli, odraz nášho dedičstva z celoeurópskeho pohľadu, obnovenie spôsobov modlitby a zdokonalenie právnej štruktúry CEVIM.
K tomu ma viedlo to, aby som poukázal na kresťanskú tradíciu v Európe. Potom, po zoštudovaní veci mi tieto štúdiá ukázali, ako sa Spoločnosť až do našich dní podieľala na charakteristických dynamikách Európy. Spoločnosť v nadväznosti na Koncil prejavila veľkú vitalitu, keď sa pokúsila prehodnotiť svoju charizmu hľadaním spôsobov, ako sprevádzať nové usporiadanie Európy. Dnes musíme naďalej prinášať príspevok našej identity z hľadiska troch osí. VINCENTIANA 4-2007 - INGLESE 7.
Európska kresťanská tradícia
Kultúrna rozmanitosť charakterizuje pridružené krajiny, ktorých je teraz 25 a hovoria viac ako 15 rôznymi jazykmi a prezentujú viaceré tradície zjednotené vo veľkej miere rôznymi kresťanskými tradíciami: katolíckymi, protestantskými a pravoslávnymi, z ktorých všetky sú ovocím histórie. Hoci posledné roky oživlo napätie v súvislosti s interpretáciou dejín a prinieslo protichodné názory, ako sú náboženské tradície, filozofické prúdy a neverecké tradície, Európa nakoniec odmietla začleniť "náboženské korene" do plánovanej európskej ústavy a dodala poznámku, ktorá hovorí namiesto nich o "duchovných tradíciách".Objavenie sa prítomnosti islamských kultúr prostredníctvom populácií, ktoré prišli do Európy, aby udržali hospodársky rast (Turecko a Maghreb, Ázia), obavy o budúcnosť určite podporili úvahy, ktoré nakoniec v troch krajinách skončili odmietnutím textu ústavy, čím tento spoločný základ odložili na neskôr. V modeli tejto pomalej výstavby Misijná spoločnosť v Európe postupuje malými krokmi.
Kardinál Poupard, predseda Pápežskej rady pre kultúru, v nedávnom kolokviu organizovanom vo Viedni medzi katolíckymi a pravoslávnymi tradíciami, citoval Mauricea Schumana o spôsobe, ako orientovať poslanie cirkví v tejto namáhavej výstavbe Európy. "Musíme si uvedomiť, že Európa sa z dlhodobého hľadiska nebude môcť obmedziť len na hospodársku spoluprácu. Bude sa musieť stať aj ochrancom pre všetkých, ktorí robia našu kresťanskú civilizáciu veľkou: dôstojnosť ľudskej osoby, sloboda a zodpovednosť za individuálnu a kolektívnu iniciatívu, rozkvet všetkých morálnych energií našich národov. Takéto kultúrne poslanie bude nevyhnutným doplnkom pri oživení Európy, ktorá bola doteraz založená na hospodárskej spolupráci. Dá mu dušu, duchovný rozkvet a pravé spoločné svedomie. Nemali by sme mať úzku koncepciu Európy, obmedzenú len na materiálne zabezpečenie, ak si želáme, aby odolala útokom rasistických koalícií a fanatizmu každého druhu.")2
Použil tento výraz "dať dušu Európe", ako zákad pre cirkvi v Európe. Pastor William Collins, generálny tajomník CEC-KEK (Konferencia európskych cirkví), počas nedávneho ekumenického stretnutia CEC-KEK a Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) poznamenal, že sekularizácia sa začína javiť ako nevyhnutný prvok vedľa kresťanskej prítomnosti v Európe. Bude to výzva pre účastníkov. Ale boli toho názoru, že "vybudovať spravodlivú Európu bez cirkví nemá zmysel." Pastor Thomas Wipf, prezident protestantských cirkví Európy, namiesto toho, aby riskovali, že sa "dáva duša do Európy," navrhol "pracovať priamo na vytvorení spoločného priestoru slobody, spravodlivosti a mieru." Presunul tento záväzok viac do oblasti sociálnej akcie, aby dal to, čo nazval "srdcom." )3
V súčasnosti prebieha niekoľko iniciatív na aktualizáciu starostlivosti o európsku prítomnosť kresťanov, najmä zhromažďovanie okolo švajčiarskeho historika Martina Klugera, ktorý založil skupinu "Kairos".)4 Dať kresťanom novú odvahu a pomôcť im ovplyvňovať rozvoj Európy." Na tento účel navrhol niekoľko spôsobov, ako reagovať na výzvy, ktoré nám táto nová komunita ponúka. "Staviame tento projekt, ktorý je skutočne ekumenický, na troch pilieroch.
Prvý pilier: pozvanie pomodliť sa každý deň, najmä okolo poludnia, jeden Otčenáš za Európu impregnovanú kresťanskými hodnotami. To by mohlo platiť aj pre katolíkov, ktorí sa modlia Anjel Pána.
Druhý pilier: mesačný bulletin o aktuálnych témach na križovatke medzi kresťanstvom a otázkami spoločnosti. Články sú napísané známymi osobnosťami... Majú v úmysle prezentovať otázky "normálnym" kresťanom, aby im pomohli udržať hlavu hore v malých aj veľkých diskusiách.
Tretí pilier je dôsledkom predchádzajúcich dvoch pilierov a dá sa opísať pojmami "senzibilizácia", "odvaha" a "politická a kultúrna angažovanosť". Naša európska nálepka s rybou, viditeľná na tisícoch áut, batohov alebo tašiek, by mohla byť nástrojom povzbudenia a pozitívneho impulzu kresťanom.")5
V srdci tejto Európy, ktorá hľadá seba, deti svätého Vincenta de Paul hľadajú svoju cestu.
Misijná spoločnosť v Európe na začiatku 21. storočia
Pád Berlínskeho múru z 9. novembra 1989, ktorý prekvapil celý svet, bol do značnej miery podporovaný kresťanskými komunitami. Misijná spoločnosť po Generálnom zhromaždení rýchlo reagovala otvorením misie na východe v roku 1992. Generálna rada nám pripomenula: "Ako viete,Generálne zhromaždenie v roku 1992 vo svojom šiestom záväzku (Nová evanjelizácia pre Európu Nr.6) uvádza: Naša kongregácia sa vo východnej Európe zaväzuje aspoň k jednému misijnému projektu ako konkrétnemu znaku účasti nášho spoločenstva na novej evanjelizácii. V reakcii na túto smernicu Zhromaždenia sme v roku 1993 začali novú misiu v Albánsku. V súčasnosti tam pracuje päť spolubratov spolu s tromi komunitami dcér kresťanskej lásky. Na Vianoce som sa to dopočul od spolubratov aj od sestier. Vyjadrujú veľkú radosť zo svojho nového života a poslania. Zároveň začali pôsobiť spolubratia z poľskej, slovenskej a slovinskej provincie na Ukrajine, Bielorusku a Litve.")6Napriek dojmu z "európskej demografickej zimy, ktorá sa každým rokom prehlbuje", kardinál Poupard dokončil svoju správu slovami: "Jeden z mojich francúzskych krajanov, nadšený pozorovateľ, Raymond Aron pri definovaní seba už vo svojich Mémoires (1983) odhadol, že Európania sú v procese páchania samovraždy prostredníctvom nízkej pôrodnosti. Neprítomnosť potomkov, ktorá je v Biblii považovaná za Boží trest, a dnes sa v niektorých krajinách stalo dokonca ideálom, odmietať deti, "oslobodenie sa od detí". Túžba po dieťati nie je nariadená. Táto jej neprítomnosť u žien je produktom hedonistickej, materialistickej kultúry, ktorá veľmi ovplyvňuje naše cirkvi. Nie je to ideológia, ale skôr praktický postoj tvárou v tvár existencii, koncipovaný ako ovocie, ktoré si z egoistickej radosti môžu zodvihnúť, jedna alebo dve osoby, rovnakého alebo odlišného pohlavia a to bez hraníc alebo prekážok, v horizonte tohto sveta, kde nádej na večný život je pohltená v čase bez nádeje. Vo veľkom mraze tejto demografickej zimy by Spoločnosť mohla vstúpiť do európskeho vymierania skokom života.
Na druhej strane by sme si mali uvedomiť, že Spoločnosť zo 17. storočia, zrodená v srdci Európy z impulzu Svätého Vincenta, bola zaradená do veľkého pohybu expanzie kontinentu v 19. a na začiatku 20.storočia. Podieľala sa na príchode kresťanstva do Južnej a Severnej Ameriky, Ázie a Afriky tým, že pracovala v vplyvných oblastiach rôznych krajín, čo poukazovalo na životaschopnosť európskeho kontinentu. "Môžeme poukázať na misijnú prítomnosť v rôznych oblastiach afrického kontinentu: v talianskej a holandskej oblasti v Abesínsku, v portugalskej oblasti v Mozambiku, v belgickej oblasti - spolu s poľskými a holandskými misiami - v Kongu, vo francúzskej oblasti v severnej Afrike, na Madagaskare a v Kamerune, v írskej oblasti v Nigérii. Prítomnosť Spoločnosti a jej práce v Ázii a na tichomorských ostrovoch je do veľkej miery spôsobená misionárskou aktivitou európskych provincií, najmä v minulosti. Španielsko, napríklad prinieslo misie na Filipíny a do Indie. Holandskí spolubratia, podporovaní misionármi z Talianska, vykonávali misijnú prácu v Indonézii. Spoločnosť vďačí za svoju prítomnosť vo Vietname francúzskym a holandským spolubratom. A veľkú misiu v pevninskej Číne a na Taiwane začali misionári z rôznych prostredí: talianského, portugalského, francúzskehoy, holandského, poľského, maďarského a írskeho. Írski misionári tiež priviedli Spoločnoosť do Austrálie. Francúzski spolubratia uviedli misie na Blízkom východe a usadili Spoločnosť v tejto časti sveta, hoci naša prítomnosť je dnes veľmi nerovnomerná v závislosti od krajiny: Libanonu, Sýrie, Izraela, Egypta a Iránu. Misijná činnosť v Amerike nasledovala rovnakú cestu ako v Afrike a Ázii. Európske provincie usilovne pracovali na spolupráci pri evanjelizácii nového kontinentu a Spoločnosť tam sprítomnli. Vo všeobecnosti možno povedať, že väčšina európskych provincií vyslala spolubratov, aby robili misijnú prácu na tých miestach, kde sa Misijná spoločnosť dnes nachádza. Brazília, Argentína, Čile, Peru, Ekvádor, Kolumbia a Stredná Amerika.... Brazília dostala misionársku pomoc od portugalských, poľských a holandských spolubratov. Bývalá tichomorská provincia bola konsolidovaná vďaka misionárom z veľmi odlišných častí Európy, okrem iného i z provincie Barcelona. Stredná Amerika dostala misionárov z Holandska, zatiaľ čo Kostarika ich dostala z Nemecka. Španielske provincie uviedli Misijnú spoločnosť do obrovskej oblasti Latinskej Ameriky: Kuba, Portoriko, Peru a Venezuela, nehovoriac o ich spolupráci na iných územiach nového kontinentu. Misia a založenie Spoločnosti v Spojených štátoch je spôsobené kombinovaným úsilím misionárov z rôznych európskych krajín: Talianov, Španielov a neskôr Poliakov; posledne menovaní sa nachádzajú v dnešnej provincii Nové Anglicko. Francúzski a slovinskí spolubratia sa zúčastňujú na misiách v Kanade." )7
Rôzne zmeny spôsobené dvoma svetovými vojnami, zmeny v chápaní koncepcie misií, hospodársky rozvoj v 70. rokoch spolu s celosvetovým demografickým vývojom posunuli európsku populáciu z cca 25 % svetovej populácie na približne 11 % v súčasnosti a nie viac ako 7 % v roku 2050. Európania zdieľajú len slabý osud s inými industrializovanými krajinami (s výnimkou Spojených štátov, ktorá naďalej rastie počet obyvateľov).)8 Napriek tomu v týchtov posledných rokoch sa Spoločnosť mohla podieľať na novej misijnej dynamike tým, že sa pripojila k medzinárodným misiám: v Bolívii Francúzsko a Poľsko, na Šalamúnových ostrovoch Poľsko a v Albánsku Taliansko.
CEVIM: Stretnutie mladých kňazov.
Pokračuje aj jej prítomnosť medzi moslimským obyvateľstvom: Taliansko pomáha Rakúsku v Turecku a Francúzsko pomáha v Alžírsku a Iráne. Je otvorená aj na východnej strane Európy s poľskými misionármi v Grécku. Chcel by som spomenúť aj rozsiahlu hospodársku podporu európskych provincií Misijnej spoločnosti provinciám rôznych krajín v ktorých sa rozvíja prítomnosť ducha Svätého Vincenta de Paul.
Pokiaľ ide o otázku misií ad gentes, došlo k zásadným zmenám v novom chápaní misií po Druhom vatikánskom koncile, ktoré sa uskutočnili v dialógu medzi kultúrami o novom vývoji, ktorý sa deje. Na ilustráciu poukazujem na prijatie nových misionárov do krajín Afriky, Ázie a Južnej Ameriky, ktorí pracujú v misijných tímoch z Európy, ako aj na prijatie štrukturálnych zmien, ktoré napríklad vedú Belgicko k tomu, aby sa stalo regiónom Konga.
Práve tu sa objavujú laici, aby pridali svoj príspevok k misiách v službe najchudobnejším. Nové cesty sú vybudované novými spôsobmi. Členovia MISEVI (laickí vincentínski misionári) sa vyvinuli pod impulzom španielskych Vincentínov a Dcér kresťanskej lásky. V súčasnosti sú prítomní v Španielsku, na misiách v Bolívii, Hondurase a Mozambiku; v Taliansku pre misiu do Konga; v Írsku pre misiu do Etiópie; a vo Francúzsku pre misie v Mauritánii a Izraeli. Je to nový spôsob, ako spojiť vincentínsku misiu. Ich medzinárodné stanovy boli uverejnené koncom roka 2005 v čase ich Generálneho zhromaždenia v Berceau.)9
Naša charizma konfrontovaná s výzvami Európy
Keďže ľudské spoločenstvá sú čoraz viac poznačované laickou alebo neklerickou pečiatkou, ktorá posúva Cirkev na okraj spoločnosti, a to vháňa občanov západnej Európy do agnosticizmu a obyvateľov východnej Európy do pokusu ich napodobňovať, čo im oslabuje dynamiku. Veľké aggiornamento Katolíckej cirkvi po koncile svojím spôsobom prispelo k vychýleniu, na ktoré sme poukázali. Naša Kongregácia prešla touto krízou v plnom rozsahu. Prehodnotenie európskych modelov, chápanie autority a posvätného, ďalej presun tradičnej náplne (formovanie duchovenstva a ľudové misie) do kontextu, ktorý sa zdal zložitejší a nedosiahnuteľný, zapríčinili odchod mnohých kňazov.Článok otca Kevina Raffertyho ukázal, že 20 európskych provincií, ktoré v roku 1999 napočítali 1500 spolubratov, rozdelených na 248 komunít s priemerným vekom 61)10 rokov malo len 148 študentov (z toho 75 na Slovensku a v Poľsku). Dospel k záveru, že dve úlohy vlastné CM je potrebné prehodnotiť.
Farské misie: Mali by sme dbať na to, aby sme ich nevylúčili z teologickej reflexie o spoločenstvách Cirkvi. Španielsko sa zaviazalo rozvíjať obnovené misie svojím vlastným spôsobom, pod vedením Vincentínov, Dcér kresťanskej lásky a vincentínských laikov.
Ale oblasť kňazskej formácie a sprevádzania študentov možno neboli diverzifikované a neboli prehodnotené. Neboli nové typy formácií ani nové typy pomoci kňazom pri reakcii na nové situácie diecézneho kléru, najmä na samotu a izoláciu vo veľkých pastoračných okruhoch.)11 Mohlo by sa poukázať len na jednu iniciatívu írskych spolubratov a to: Prihovor ku kňazom, ktorý sa snaží otvoriť dočasné sprevádzanie kňazov, ktorí prechádzajú osamelosťou a krízami, ktoré oslabujú ich službu a niekedy aj ich povolanie. 12
Formácia laikov: ďalší úloha našej Spoločnosti bola vyvinutá s jej novými Štatútmi a sem tam sa uplatňuje účasťou niektorých spolubratov na formačných programoch v kontexte Katolíckej univerzity alebo programov diecéznej formácie. Len niekoľko z nás sa do toho zapojilo. Možno preto, že nie všetci si tejto iniciatívy všimli. Môžeme však poukázať na pôvodnú skúsenosť, teraz už 30 ročnú, z vincentínskych týždňov, ktoré sa konali v španielskej Salamanke a ktoré každoročne spájajú približne 300 účastníkov, vincentských laikov, dcér kresťanskej lásky a vincentínov, aby prehĺbili témy našej spirituality. Viedli k vzniku tlačiarne, ktorá naďalej zdôrazňuje patrimónium zanechané našimi Zakladateľmi.)13
Práve v nových Konštitúciách, ktoré vyšli z Generálneho zhromaždenia v roku 1980, bol navrhnutý nový spôsob prežívania charizmy. Zaoberali sa vincentínskou identitou doby a vyjadrovali želanie odpovedať na znamenia čias. Generálne zhromaždenie v roku 2004 sleduje rovnakú situáciu tým, že vyhodnocuje cestu a orientuje sa na budúcnosť. Dôsledky na európskej úrovni boli vyjadrené počas stretnutia vizitátorov v Riu v roku 1989. Počas tohto stretnutia traja z nich položili základy pre druhú konferenciu Spoločnosti pre celý kontinent, ktorá ide v stopách spolubratov z Latinskej Ameriky, ktorí sú organizovaní v konferencii od roku 1971.
Tvárou v tvár dostredivej dynamike, ktorá je vlastná európskemu kontinentu (viacjazyčnosť) , pluralita kresťanských tradícií, rôzne ekonomické záujmy), si Konferencia vizitátorov vyžiadala čas na vytvorenie svojej štruktúry. Vypracovala stanovy a rozhodla sa, že sa bude volať CEVIM (Conférence Européenne des Visiteurs de la Mission). Je to 19 európskych provincií, vrátane Blízkeho východu. Jej prvou voľbou bolo rozvíjať niektoré stretnutia pre mladých spolubratov, počnúc parížskym stretnutím v roku 1990. V roku 2000 zorganizovala stretnutia pre formátorov. Veľmi ocenili toto zasadnutie a vo svojom záverečnom vyhlásení potvrdili: "spoločnú identitu, ktorá charakterizuje Spoločnosť". )14
Nedávno, v januári 2007, CEVIM zvolala provinciálnych ekonómov, aby sa zamysleli nad spravovaním misijných zdrojov v celej Európe. Konferencia vizitátorov pokračovala v tejto dynamike stretnutím mladých misionárov, založením vnútorného seminára v Západnej Európe, otvorením každoročných provinciálnych duchovných cvičení pre spolubratov z iných európskych provincií.
Akým smerom by sa mala uberať táto trojnásobná tvár vincentínskej charizmy, ktorá sa spojila s rôznymi združeniami inšpirovanými rovnakým duchom svätého Vincenta de Paul? Otec Christian Sens15 navrhol štyri smery:
Evanjelizáciu chudobných (dávať pozor na to, aby sme ju žili v hnutí dialógu a ohlasovania obnoveným jazykom, ktorý zohľadňuje nádej kresťanov)
Záujmu o obranu najchudobnejších (migrantov, obetí násilia) do nových návrhov na formáciu,
Medzináboženský dialóg a povolania. Tu uznávame tri hlavné línie našej spirituality: Miesto Božie, službu chudobným a dôveru v budúcnosť stvorenia. Spolubratia sú už prítomní v iniciatívach ohlasovania viery medzi migrantmi do našich krajín. Vytvorili priestory na ohlasovanie prispôsobené osobám z kultúr islamu Nadáciou Justina de Jacobisa v Rakúsku, alebo sprevádzali katechumenov z týchto kultúr vo Francúzsku, najmä jedného spolubrata z parížskej provincie. Hoci pokus o obnovenie ľudových misií nemal veľké úspechy v novej dynamike v Španielsku, otvorili sa niektoré cestovné misie, ktoré spájajú laikov, Vincentínov, Dcéry kresťanskej lásky lásky a Vincentínskych laikov.
Rozmiestnenie našej charizmy v Európe ako odpoveď na volanie Cirkvi
Musíme pokračovať v sledovaní nových ciest, ktoré boli stanovené. Synoda európskych cirkví v príprave na rok 2000, sa skončila apoštolským listom pápeža Jána Pavla II. V ňom vyzval európske cirkvi, aby odpovedali na novú evanjelizáciu sústredením jej exhortácie v kontexte výzvy apoštola siedmim cirkvám v Knihe Zjavenia, akoby sme povedali, že musíme naďalej prinášať svedectvo jednoty do srdca rozmanitosti, zatiaľ čo čakáme na návrat Pána. Povzbudzujte sa navzájom, aby sme boli kreatívni uprostred našich rozdielov, aby sme vzali do úvahy nádej: toto je chrbtová kosť posolstva.Kardinál Tettamanzi, janovský arcibiskup, urobil to isté počas svojej inaugurácie synodálneho zhromaždenia. "Kresťanský realizmus, ktorý, ak by sme mali oživiť naše rozlišovanie, nemôže sa otvoriť radikálnemu optimizmu, ale optimizmu, ktorý sa rodí z viery v prítomnosti Pána Ježiša, ktorý neopustil Cirkev a ľudstvo a ktorý naďalej posiela svojho Ducha zo štyroch kútov zeme s cieľom dotknúť sa Európy a premeniť ju v jej skrytých hĺbkach. To je to, čo sa neustále deje počas 2000 rokov histórie. A mnohé deje sú znakmi tejto aktívnej a oživujúcej prítomnosti Ducha.")16
Nedávna synoda európskych cirkví poukázala na to, že musia mať aj "konkrétne opatrenia na pomoc chudobným v Európe, bez ohľadu na dôvod ich chudoby. To znamená ešte väčšiu solidaritu voči najchudobnejším krajinám nášho kontinentu. Zároveň nesmieme zabudnúť na chudobných v iných častiach sveta. Inými slovami, musíme byť štedrejší ako dnes. Musíme si dôrazne pripomenúť, že Európa sa nesmie obrátiť sama do seba." Synoda pokračovala tým, že trvala na dôležitosti dialógu s islamom, citlivosti všetkých na otázky chudoby, formovania laikov a naliehavosti výzvy o povolania.
Európske provincie Misijnej spoločnosti už ponúkajú niektoré diela, ktoré oživujú našu vlastnú charizmu, či už intuíciu nášho nedávneho Generálneho zhromaždenia, alebo cesty, ktorými sa CEVIM poberá.
Pred pristúpením k otázke správnej oblasti konkrétnych činností, kde sa má zamerať naša prítomnosť a starostlivosť, sa máme vrátiť k tomu, čo charakterizuje srdce našej charizmy: "Láska a úcta k Otcovi, súcitná a účinná láska k chudobným a poslušnosť Božej prozreteľnosti" (C 6).
"Láska a úcta k Otcovi"
V Európe, ktorá hľadá svoju cestu týkajúcu sa jej náboženského dedičstva, opäť nachádzame trojitú intuíciu Konštitúcií a to nás vedie k hlbšiemu skúmaniu požiadavky na odovzdávanie viery, ktorá by mohla byť priamo ohrozená. Nemali by sme zabúdať obnoviť význam volaniu, ktoré k nám prichádza. Použijúc terminológiu "francúzskej školy" spirituality, svätý Vincent vo svojej korešpondencii učil, že Ježišova psychológia je zosúladená dvoma smermi: "Úcta k Otcovi a láska k ľudstvu." )17 Tiež pripomínal "oddanosť" ako skutočnú lásku, plnú túžby a skutkov. Ide teda o to, postaviť kresťanskú vieru opäť do centra záujmu.Ak upriamujeme pozornosť návrhom biskupa Kocha na oživenie základných ľudských hodnôt, vnímame bohatstvo vincentínského prístupu k zavedeniu prvej dimenzie, "lásky a úcty k Otcovi". Navrhol, že "... v žitom vzťahu s Bohom, najlepší liek proti nebezpečenstvu, ktoré hrozí absolutizovaním a "zbožňovaním" časných hodnôt, ... proti "súmraku bohov" je, držať sa Božieho princípu. V dôsledku toho je ohlasovanie božskej reality bez konkurencie jedinou vecou, ktorá môže účinne chrániť dôstojnosť ľudskej osoby; nikdy nebola dobre chránená, okrem vzťahu s Bohom. Takto, uvádza sa v ňom, ľudský princíp pôsobí proti znužívaniu ľudskej bytosti a jej dôstojnosti. Tí, ktorí majú korene v Bohu, uvedomujúc si svoju jedinečnú dôstojnosť, sú zároveň vedomí toho, aby sa na seba navzájom spoliehali a aby vytvorili spoločenstvo. Opúšťajú tie obchodné vzťahy, ktorým spoločnosť prikladá takú vysokú cenu a obracajú sa skôr na autentické sociálne vzťahy. Týmto spôsobom sociálny princíp účinkuje proti individualizmu bez solidarity." )18
Ako nám pripomenul vyššie citovaný článok s odkazom na Synodu o Európe, musíme pripomenúť, že "je preto naliehavé, aby každé kresťanské spoločenstvo znovu objavilo misionárskeho ducha, aby ohlasoval kerygmu so silou, ktorú Duch Svätý už dáva práci. Zároveň musíme hľadať nové metódy, ktoré nám umožnia stretnúť sa s človekom tam, kde sa skutočne dnes nachádza a vyjadruje sa. Ohlasovanie evanjelia je úloha, ktorá sa týka všetkých kresťanov. To si vyžaduje autenticky veriace komunity a jednotlivcov. Ľudské svedectvo predstavuje absolútnu nevyhnutnosť. Aby sme mohli evanjelizovať, musíme byť schopní odhaliť nedostatky u evanjelizátorov a v spoločenstvách na úrovni viery a jej prejavu, akoby to bola viera založená viac na zvykoch ako na presvedčení, rutinnej náboženskej praxi alebo nedostatku záujmu o súčasné kultúrne výzvy. Vo svete, ktorý sotva prijíma abstraktné učenie, iba evanjelium ohlasované s väčšou autentičnosťou a iba s individuálnym alebo komunitným svedectvom autentických veriacich, má vplyv na každodenný život.
Pripomíname, aby sme venovali osobitnú pozornosť dôležitosti formácie a tak pomohli v tejto úlohe. Závery zasadnutia formátorov našich vlastných kandidátov, ktoré uznalo našu spoločnú identitu, otvárajú cestu k väčšej spolupráci vo formácii, ktorú má naša Kongregácia v Európe praktizovať, aby vyhovovala požiadavkám spoločnosti, v ktorej sa vyvíjame. CEVIM upevňuje Medzinárodný vnútorný seminár vypracovaním stanov a svoju prácu dokončí v júli v čase svojho ďalšieho zasadnutia. Ambicióznym cieľom spoločnej európskej formácie pre kandidátov Misijnej spoločnosti je prijatie jej detských krokov.
"Súcitná a účinná láska k chudobným"
Naše európske spoločenstvá sú konfrontované so zrodom novej chudoby všetkého druhu: nezamestnanosť, nestabilné pracovné podmienky, oslabenie systémov sociálnej ochrany, neisté bývanie, násilie v rodinách, rozpad rodinného života, zlé zaobchádzanie s deťmi, migrácia obyvateľstva pri hľadaní lepšej budúcnosti. Naša súcitná láska sa premieta do činného sprevádzania tých, ktorí sú vo veľkých ťažkostiach, a to predpokladá permanentnú formáciu, ktorá je viac sústredená a špecializovaná. Udržiavame starostlivosť o pokračujúcu väzbu s týmito novými druhmi chudoby, ktorá prináša odpovede na nové situácie. Pokiaľ ide o solidaritu s migrantmi, mali by sme vziať na vedomie najmä podporu juhoamerických migrantov v Španielsku: "Manos Abiertas" v Zaragoze.)19 Spolubratia pomáhajú drogovo závislým v Taliansku alebo "Ľuďom na cestách "v Írsku. Vo Francúzsku iní rozvíjajú služby pre ľudí zamotaných do prostitúcie, prostredníctvom partnerských skupín.V oblasti medzináboženského dialógu môžeme poukázať na niekoľko iniciatív, ktoré stále zostávajú voľbou provincií a ktoré sa nevyvinuli z CEVIM. Napríklad prítomnosť misionárov, aby viedli "dialóg života" v krajinách s islamskou kultúrou v Severnej Afrike, Turecku a Iráne. Prvé stretnutie všetkých z nich sa uskutočnilo v Libanone v roku 2001 a viedlo ich k hodnoteniu a obohateniu dlhodobých kontaktov, ktoré sa stále rozvíjajú medzi členmi vincentínskej rodiny a týmto obyvateľstvom. V Európe naši rakúski bratia prostredníctvom Nadácie Justina de Jacobisa vyvíjajú postupy, prispôsobené tým, ktorí sa zaujímajú o kresťanstvo.
"Poddajnosť Božej prozreteľnosti"
Táto dimenzia vytvára úzke puto medzi našou vynaliezavosťou a jej prameňom, Božím srdcom. Pán Vincent sa stal svätým Vincentom de Paul len tým, že neustále počúval Prozreteľnosť a pozýval ostatných, aby si nešliapali na päty. V čase posledného Generálneho zhromaždenia CEVIM navrhlo "podporovať odborný rozmer vo všetkých našich apoštolských činnostiach; podporovať v európskych provinciách spoločný štýl evanjelizácie a charitatívnych aktivít; podporovať spoluprácu s vincentínskou rodinou a inými organizáciami, ktoré pracujú v Bruseli s cieľom zúčastňovať sa na projektoch sociálnej solidarity Európskej únie; podporovať štúdijné stretnutia a výmenu názorov pre spolubratov z rôznych európskych provincií s cieľom riešiť fenomén prisťahovalectva a islamu v Európe zo spoločného vincentského pohľadu." Nespomínajú sa tu prvky, na ktorých sa už pracuje.V súvislosti s krízou povolaní je stále potrebné pracovať v tejto oblasti. Niektoré provincie navrhli rozlišovanie povolania pre mladé ženy a mladých mužov v programe každoročných stretnutí a krátkodobej účasti na misiách miestnych komunít. Niektoré skúsenosti, ako napríklad skúsenosti "mladých Európanov", rok rozlišovania a misijnej služby, ktorú založili jezuiti, ešte nemajú v Spoločnosti v Európe ekvivalent.
Pokiaľ ide o prácu na spoločných horizontoch, všimnime si, že medziprovinciálne rady Francúzska, ale nedávno aj rady v Taliansku, vyjadrili svoj záujem o lepšie programovanie spoločných misijných cieľov vzhľadom na apoštolát, ktorý je príliš napádaný kvôli personálnym, ako aj hospodárskym a pastoračným zdrojom. Nastal konečne čas odpovedať na otázku zastúpenia Spoločnosti v Európskom spoločenstve? Toto bolo prerušené v čase posledného stretnutia CEVIM v Istanbule a ďalšie zasadnutie, ktoré uzavrie stretnutie vizitátorov Spoločnosti v Mexico City, poskytne odpoveď.
Tieto úvahy o našej vincentínskej prítomnosti v Európe ukončím živou výzvou, ktorú spustilo posledné generálne zhromaždenie. "Misijná spoločnosť, buďme tým, čím sme! Nepodliehajme priemernosti! Rozdúchávajme oheň vo vnútri! Tak ako sv. Vincent, aj my kráčajme vášnivo v stopách Ježiša Krista, evanjelizátora chudobných. Dajme nový život svojej charizme, daru, ktorý nám zveril Duch Svätý. Pracujme neúnavne, aby sme prekročili hranice svojej misie! Plní presvedčenia, svedčiť a šíriť vitalitu svojho povolania!")20
___________________
1 “To the members of the European Conference of Visitors (CEVIM),” 12 April 1999, Vincentiana, 43:3 (1999) 147.
2 Cardinal Paul Poupard, address at the European meeting on culture, Vienna, 3 May 2006.
3 ELODIE MAUROL, «La Croix,» Tuesday, 20 February 2007.
4 The site: www.europe4christ.net
5 Interview with Martin Kugler, Zenit, Sunday, 29 January 2006.
6 ROBERT P. MALONEY, C.M., “Letter to the members of the Congregation of the Mission, 1 January 1995,” Vincentiana, 39:1 (1995) 3.
7 J. IGNACIO FERNÁNDEZ MENDOZA, C.M., “The European Provinces of the C.M. and the Mission ‘Ad Gentes,’” Vincentiana, 44:1 (2000) 52-53.
8 « Repeuplons l’Europe » STÉPHANE BASTANO, L’Expresso, in Courrier International, 22 January 2007.
9 http://www.misevi.org/asamblea2005
10 There were 1451 members in 227 communities, 157 candidates.
“2004 Annual Statistics − Congregation of the Mission,” Vincentiana, 49:1 (2005) 25-28.
11 KEVIN RAFFERTY, C.M., “Vincentians in Europe 1999. A Time of Crisis,” Vincentiana, 44:1 (2000) 23-39.
12 KEVIN SCALLON, C.M., “The Intercession for Priests: Ministering to Priests in the Charism of St. Vincent,” Vincentiana, 41:1 (1997) 35-42.
13 JOSÉ MARÍA SÁNCHEZ MALLO, C.M., “The Salamanca Vincentian Studies Weeks,” Vincentiana, 44:1 (2000) 75-84.
14 ARKADIUSZ ZAKRUTA, C.M., “The European Conference of Visitors of the Congregation of the Mission - CEVIM,” Vincentiana 47:3 (2003) 157-165.
15 CHRISTIAN SENS, C.M., “At the Dawn of the Third Millennium. Some Challenges for the Congregation of the Mission in Europe,” Vincentiana, 44:1 (2000) 41-49.
16 JEAN LANDOUSIES, C.M., “Jesus Christ, Alive in His Church, a Source of Hope for Europe, Reflections about the Special Assembly for Europe of the Synod of Bishops,” Vincentiana, 44:1 (2000) 13-22.
17 Letter of Saint Vincent to a Priest of the Mission, Coste VI, letter 2334.
18 KURT KOCH, Chrétiens en Europe [Fribourg], Ed. Saint-Augustin, 2004, pp. 116-121.
19 JULIÁN ARANA, C.M. - VISITACIÓN SOLA, D.C., “Pastoral Service of ‘Open Hands’: Chaplaincy for Immigrants,” Vincentiana, 48:2 (2004) 98-106.
20 “Our Vincentian Identity Today in Light of the Constitutions: Evalua- tion and Challenges,” Vincentiana, 48:4-5 (2004) 355-364; citation, p. 356.
VINCENTIANA, júl - august 2007