O odpúšťaní I.

Odpustenie v praxi zmierenia I. časť
Robert Schreiter, C.PP.S.
Medzinárodný seminár o zmierení
Lima, 21. augusta 2006

Úvod

Keď sa pozrieme na úlohu Cirkvi v procese národného zmierenia po dvoch desaťročiach ozbrojeného konfliktu, je dôležité určiť, čím všetkým my, ako cirkev, môžeme prispievať k tomuto procesu.

V tomto príspevku by som sa chcel zamerať na centrálny prvok, ktorý je charakteristický pre kresťanskú tradíciu a zároveň je jednou z najťažších oblastí pre prácu. Hovorím o odpustení.

Všetci vieme, aké dôležité bolo odpúšťanie v Ježišovej službe. Často šokoval náboženské autority priamou ponukou odpustenia tým, ktorí boli považovaní za hriešnikov. Prikázal svojim učeníkom znova a znova odpúšťať, a nadovšetko odpúšťať vtedy, keď páchatelia o odpustenie žiadali: naozaj nám je prikázané nie odpustiť sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát. Keď bol požiadaný, aby učil svojich učeníkov ako sa modliť, povedal, aby prosili Boha, aby im odpustil hriechy a aby rovnakým spôsobom odpúšťali druhým. A po vzkriesení udelil učeníkom moc odpúšťať.

Keď premýšľame o odpustení, je veľmi dôležité za prvé uvedomiť si, že budúcnosť bude inakšia, ako ju diktuje minulosť a za druhé aké ťažké je prekonať odpor a utrpenie spôsobené nespravodlivosťou. Sme ohromení tým, aké požiadavky kladie Ježiš na nás v procese budovania jeho kráľovstva. Ako môžu byť tie hrozné činy minulosti zrušené? Ako môžu byť zranené srdcia a boľavé spomienky uzdravené? Ako môžeme priviesť samých seba k tomu, aby sme odpustili s cieľom dosiahnuť zmierenie? Ak sme Jeho učeníkmi, ocitáme sa uviaznutí medzi Ježišovou požiadavkou odpúšťania a nesmiernými ťažkosťami pri plnení tohoto príkazu.

To nastáva vtedy, keď sa stretávame s nutnosťou vyrovnať sa s násilím a hroznými udalosťami v minulosti a tým, ako to ovplyvnilo naše životy a keď si uvedomujeme, aká je to neľahká výzva. Napriek tomu, že je to veľmi zložité, sme ako kresťania povolaní konať v prospech odpustenia aj v našich vlastných srdciach, aj v živote národa.

Pohľad na túto ťažkú tému rozdelíme na tri časti. Prvý pohľad sa zameria na prekážky, ktoré stoja v ceste odpusteniu: prečo je také ťažké odpúšťať a aké sú mylné predstavy o odpustení, ktoré môžu zablokovať cestu k jeho pochopeniu. V druhej časti sa pokúsim predstaviť kresťanskú víziu odpustenia, sústrediť sa na niektoré jeho charakteristické rysy, ktoré sa vzťahujú k situácii, ktorá sa vyvinula po dvoch desaťročiach ozbrojeného konfliktu.
V tretej a poslednej časti, upriamim pozornosť na prax kresťanského odpúšťania, ako sa odohráva v kresťanských spoločenstvách a v širších sférach Cirkvi. Táto záverečná časť sa zameria na to, ako Cirkev svojou službou odpúšťaniu môže pomôcť liečiť národ. Zámerom je pomôcť kňazom, rehoľníkom a laikom ako usmerňovať a ako napomáhať pri uskutočňovaní odpustenia v prostredí ich účinkovania.

Odpustenie: Prekážky a omyly

Aby bolo možné zapojiť sa do služby pomoci obetiam porušovania ľudských práv, je bezpodmienečne potrebné zobrať do úvahy odpúšťanie a preto je také dôležité hneď na začiatku poukázať, prečo je odpúšťanie také ťažké a objasniť niektoré mylné predstavy o tom, čo odpustenie skutočne je.

Odpustiť - zvlášť pri vážnom porušovaní ľudských práv je ťažké, pretože naše najhlbšie ľudské vnútro bolo porušené až vydrancované. Surové akty násilia ovplyvňujú najvnútornejšie rozmery toho, kto sme. Naša schopnosť veriť, budovať vzťahy s ostatnými a naše prirodzené právo na život, to všetko je vystavené ničivým útokom násilia. Nie sme považovaní, napriek tomu, že sme ľudia, ani za ľudské bytosti. Tým, že hrozí zničiť našu schopnosť dôverovať, budovať a udržiavať vzťahy, násilie podkopáva zdroje, ktoré potrebujeme na znovuzískanie svojej ľudskej plnosti. Odpustenie má čo do činenia s našou pamäťou s našou identitou a s našou schopnosťou zaujať v živote iné miesto. Máme skúsenosti, že násilie toto všetko ohrozuje. V tomto násilí sme považovaní za menej ako ľudské bytosti, za takých, ktorí nie sú schopní vytvárať a udržiavať vzťahy také ako milovať a byť milovanými. Sme premenení na objekty, na ktorých násilie uplatňuje svoju ničivú silu.

Aby bolo možné odpustiť, je nutné znovu získať ľudskosť, ktorá nám bola vyrvaná. Odpustenie je aktom obnovenej ľudskej osoby. Kresťania veria, že je to Boh, autor nášho človečenstva - ktorý prináša túto obnovu skrze svoje milosti. Sme presvedčení, že táto obnova je umožnená preto, lebo Boží Syn skutočne vstúpil do úplného rozmeru nášho človečenstva a sám zakúsil násilie a smrť. On otvoril cestu k odpusteniu a zmiereniu pre nás tým, že vykonal rovnakú cestu, ktorá bola taká bolestivá pre nás a tým " aby bolo zmierené všetko " - ako Pavol hovorí v liste Kolosanom – 1, 20 " pretože zmierenie priniesla jeho obeta na kríži. “ ( Podľa Bible, Ekumenický preklad, Praha.)

Aby bolo možné pochopiť, tento veľký transformačný zákon Boží, musíme byť schopní prekonať niektoré bežné mylné predstavy o odpustení. Spoznať tieto mylné predstavy pomôže dostať sa na spôsob, ako pomôcť ľuďom prísť k odpusteniu.

Prvá mylná predstava je, že odpustenie vyžaduje zabudnúť na minulosť. Táto mylná predstava je silne zakotvená, takže často počujeme medzi kresťanmi "Odpustiť a zabudnúť." Obsahom tohto príslovia je, že by sme mali zahodiť za chrbát úplne všetky previnenia voči nám, ktorých sa nám dostalo v minulosti a teraz žiť takým spôsobom, ako keby sa to nikdy nebolo stalo. Aj keď sa to môže zdať ako chvályhodný nápad, dve veci sú na tom veľmi zlé.

Po prvé, žiadať obeť, aby zabudla na hrozné udalosti, ktoré navždy zmenili jej život je, aby bola obeťou ešte raz. “Zabudnite” v podstate hovorí, že to, čo obeť prežila, čo sa jej stalo, nebolo také zlé, ako si myslí, alebo že to nebolo natoľko dôležité, aby tomu venovala takú pozornosť. To je dôvod, prečo takáto požiadavka robí z obete znova obeť.

Po druhé, "odpusť a zabudni" nie je nikde v Biblii. Ježiš zdôrazňuje, že je dôležité odpustenie skrze jeho službu. Ale to by sa nemalo zamieňať s požiadavkou, aby ľudia zabudli na to, čo sa im stalo.

Keď sme odpustili, nezabúdame. Máme pamätať, ale iným spôsobom. Odpustenie je získanie nového vzťahu ku skutkom minulosti a k ľuďom, ktorí ich spáchali. To znamená byť schopný vidieť v previnilcovi niečo viac ako iba totálne ho identifikovať s jeho činmi. Je to o tom byť schopný vidieť ho ako ľudskú bytosť, slabú, podvedenú, zmätenú alebo chytenú do siete jeho vlastnej hroznej minulosti. V správe o tom, ako cirkev reagovala na násilie, bolo poznamenané, že niektorí mladí ľudia vstúpili do Sendero luminoso preto, lebo si úprimne želali zmeniť nespravodlivý spoločenský poriadok a boli takí zúfali, že podľahli senderovskej vražednej maoistickej ideológii. Vieme, že v niektorých prípadoch, títo mladí regrúti boli nútení páchať zverstvá, aby dali najavo svoju oddanosť. Toto nie je ospravedlňovanie ich činov, ale iba poukázanie na skutočnosť, že motivácia a ľudia, stojaci za týmito zverstvami môžu byť zmätení. Odpustenie je o zaujatí nového vzťahu k minulosti, bez snahy o zabudnutie alebo jej vymazanie. (Cecilia Tovar et al., Ser Iglesia v Tiempos de Violencia , Instituto Bartolome de las Casas, pre manuscript, 221f.)

Jedná sa o dôležitý pohľad, pretože v tzv. národnom procese zmierenia sú obete neustále oslovované, aby zabudli na to, čo sa im stalo a aby nechali minulosť za sebou. Táto požiadavka pochádza najčastejšie z nespravodlivosti samotnej, alebo od tých, ktorí nedokázali konať v mene obetí v čase násilia. Takéto zabúdanie je popretím ľudského utrpenia. Odpustenie je naučiť sa takému vzťahu ku skutkom minulosti a k tým, čo ich spáchali, ktorý vzťah odstraňuje ich toxickú kvalitu.

Ďalším dôvodom, že žiadať obete alebo tých čo prežili, aby zabudli na minulosť je zlé preto lebo to má do činenia s tými, ktorí v dôsledku násilia zomreli. Zabudnúť na smrť nevinného je zneuctenie mŕtvych. Je to ukončenie vzťahu k nim. To je dôvod, prečo ľudia inštinktívne znovu budú reagovať proti akémukoľvek odpusteniu, s ktorým sa spája požiadavka zabudnutia toho, čo bolo spáchané. Je to inštinkt a tento inštinkt je hlboko ľudský. Nesmieme zabudnúť na tých, ktorí zomreli v dôsledku násilia. Máme povinnosť uctiť a pamätať si ich. To, že si uctievame ich pamiatku, bude nižšie súčasťou diskusie o praxi odpúšťania.

Druhá mylná predstava o odpustení je, že odpustenie znamená nepotrestanie páchateľov alebo nepožadovanie odškodnenia pre obete. Všeobecné rozšírenie beztrestnosti ako nástroja v národnom zmierovaní má svoje účinky. Odopiera spravodlivosť pre obete. Ak sa vo svojej podstate spravodlivosť zaoberá starostlivosťou o práva všetkých, ktorí sú uznávaní ako ľudské bytosti a Božie deti, potom justícia, schvaľujúca beztrestnosť nikdy nemôže byť videná ako tá, čo vykonáva spravodlivosť alebo podporuje zmierenie. Aj keď to nie je často možné hľadať a vysporiadať sa s každým páchateľom, potrestanie tých, ktorí riadili násilie môže byť dôležitou súčasťou národného uzdravenia. Ponuka istej miery odškodnenia pre obete je jasným priznaním, že sa v minulosti udiali zlé veci rovnako ako je aj zárukou toho, aby sa v budúcnosti takýmto previneniam predišlo.

Tretia a posledná mylná predstava o odpustení je, že kresťania musia odpustiť ihneď a úplne. Táto mylná predstava vyrastá z toho, ako sme pochopili Ježišov príkaz úplne odpustiť. To je zaiste bremeno, ktoré Ježiš na nás položil, ale očakávať, že toto môžeme okamžite dokázať sa rovná preceniť naše ľudské vlastnosti. Ůčinky násilia a to, čo do človeka násilie vtlačilo tak mocne poznačilo ľudský život a medziľudské vzťahy, že človek sa často stáva neschopný rozpliesť tento uzol. Obvykle vstupuje do dlhého traumatického obdobia kým sa uvoľní a uzdraví. Niekedy, keď si myslíme, že už sme všetko prekonali, niečo v nás vyprovokuje hnev alebo starch o ktorom sme nevedeli, že ešte sa v nás nachádza.
Skutočnosť, že liečenie ľudského srdca často trvá dlho, znamená, že sa musí tento fakt v procese odpustenia rešpektovať.

Psychológovia sa domnievajú, že existujú najmenej štyri etapy v procese odpustenia:
(1) uznanie, že na nás bolo vykonané násilie a postupovať v súlade s týmto uznaním.
(2) prijať rozhodnutie, že chceme radšej odpustiť ako zotrvávať v zášti.
(3) robiť úprimné vecné a duchovné skutky aj napriek nevôli a obnovovať naše vzťahy.
(4) angažovať sa na obnove našej ľudskosti. Ak hojenie je o obnovení nášho človečenstva, potom tento proces hojenia ľudského srdca musíme brať vážne. (Joanna North (eds.), Exploring Forgiveness (Madison, WI: University of Wisconsin Press, 1998).

Môžeme si vziať príklad od samotného Ježiša. V opise ukrižovania Lukášovo evanjelium uvádza prvé Ježišove slová na kríži : "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. " (23:34) Tieto slová sú obvykle interpretované tak, že Ježiš odpúšťa svojim katom. Pri pozornejšom pohľade vidíme, že Ježiš žiada Boha, aby im odpustil. Ježiš je stále uprostred svojho utrpenia; odpustiť popravčej čate skutok, ktorý ešte nie je dokončený, znamená nebrať Ježišovo utrpenie vážne.
To, čo tu namiesto toho máme, som presvedčený je to, čo sme videli ako druhý stupeň odpustenia: Ježiš sa rozhodne, že chce odpustiť, ale ešte nemôže odpustiť niečo, čo doteraz nebolo celkom vykonané. Domnievam sa, že to môže byť veľkou útechou pre tých, ktorí sa snažia odpustiť, ale majú pocit, že sú nevernými Ježišovými učeníkmi, pretože nemôžu doteraz odpustiť. V tejto pasáži Lukášovho evanjelia, nachádzame Ježiša vo veľmi ľudskom stave, aký zdieľame my sami. Odpustenie je proces hojenia; nie je to len samotný záverečný úkon.
Ak chceme pomôcť ľuďom prekonať tieto tri mylné predstavy, že odpustenie je o zabúdaní, že odpustenie vyžaduje netrestať darebákov, že odpustenie musí byť okamžité a úplné, potom im môžeme pomôcť prijať to, čo odpustenie naozaj znamená: zmeniť vzťah k minulosti a k tomu, čo v nej bolo spáchané a pristúpiť na obnovu ľudských kvalít tých, čo sa stali obeťami násilia.