O odpúšťaní II.

Odpustenie v praxi zmierenia II. časť
Robert Schreiter, C.PP.S.
Medzinárodný seminár o zmierení
Lima, 21. augusta 2006

Kresťanská vízia odpustenia

Odpustenie je dôležitou súčasťou ľudského života a náboženské tradície po celom svete mu venujú pozornosť aj keď sa môžu líšiť v chápaní, či je odpustenie povinné a či každý zlý skutok môže byť odpustený. Kresťanstvo zaujalo dôležité stanovisko k tomu, aby pochopilo podstatu odpustenia. Chcem tu načrtnúť niektoré základné rozmery kresťanského chápania odpustenia. Jedná sa o štyri hlavné body.

Po prvé, je to Boh, kto odpúšťa. V oboch, v judaizme i v kresťanstve je to zásadná vec. Len Boh môže odpúšťať hriechy. Je to tak z troch dôvodov. Po prvé, akékoľvek previnenie, či už proti sebe, proti ostatným, proti zemi, alebo priamo proti Bohu je konieckoncov vždy previnením proti Bohu. Veríme, že Boh je tvorcom všetkých vecí a že všetky veci, všetci ľudia vďačia za svoju existenciu Bohu. To znamená, že Boh má dôverný vzťah ku každej bytosti. To je to, keď tvrdíme, že Boh je Bohom života. Previnenie akéhokoľvek druhu poškodzuje sieť vzťahov od ktorých závisíme a ktoré sa odvodzujú od Boha. Preto Boh musí byť zapojený do odstraňovania každého zla.

Po druhé, prečo kladieme odpustenie do Božej kompetencie je naše chápanie Božej milosti. "Milosť" v modernom zmysle slova je v právnickej terminológii predídenie potrestania -- hovoríme o "udelenej milosti." Avšak v staršom význame milosť znamená akútnu Božiu pozornosť utrpeniu a tomu, čo utrpenie spôsobuje ľudskému srdcu - "misericordia." Boží hlboký súcit umožňuje Bohu, aby prijal hriešnika a aby videl viac ako iba hriech. Tu je základ pre pochopenie odpustenia, rozpamätať sa na iný spôsob: môžeme si predstaviť iný vzťah k ubližovateľovi ako iba vzťah len ako k ubližovateľovi. Toto prijímanie Boha ako milosrdného zdieľa kresťanstvo spolu s judaizmom (Boh ako hesed) a s islamom (Boh ako al-rahman).

Tretí dôvod, ktorý nám umožňuje veriť, že Boh je ten čo odpúšťa môžeme vidieť ako omnoho praktickejší. Vieme, že následky zločinov --najmä veľkých zločinov ako je násilie proti ľudským právam -- siahajú ďaleko za hranicu nášho poznania alebo zmerania.Tie môžu ovplyvniť doteraz nenarodené generácia. Len Boh má ten rozsah poznania pri ktorom vidí, aké rozmery môže dosiahnúť poškodenie, spôsobené previneniami. Teda náš referenčný bod o tom, ako kresťania premýšľajú o odpustení sa najskôr a predovšetkým dotýka Boha.

Sme schopní odpúšťať, pretože participujeme na Božom úkone odpustenia. Naša schopnosť odpúšťať pochádza od Boha pozývajúceho nás k hlbokému prameňu milosrdenstva z ktorého odpustenie vyviera. Vieme, aké ťažké je pre nás odpustiť najmä vtedy, keď sa snažíme odpustiť tým, ktorí sa dopustili ohavných zločinov. Ako sa môžeme podieľať na Božom úkone odpustenia? Robíme tak vtedy, ked prijímame dar alebo milosť odpúšťania. Odpúšťať nie je schopnosť, ktorú sme získali svojim úsilím; je to niečo, čo nám slobodne dáva Boh. Je to tento akt slobody a milosti, ktorý spôsobuje, že môžeme preklenúť a prekročiť minulosť beztoho, aby sme ju vymazali. Je to premena ľudských vzťahov, ktorá si vyžaduje viac, než my sami môžeme poskytnúť. V odpustení poznávame Božie dielo v nás, -- obnovenie nášho človečenstva, uznanie našej slobody, vedomie, že sme skôr hrdinovia našej histórie, ako jej obete. Prijatím milosti odpustiť, vstupujeme do hlbšieho vzťahu s Bohom, ktorý nás premieňa, presúva nás na nové miesto, robí z nás, ako hovorí svätý Pavol, "nové stvorenie." (2 Kor. 5,17)

Po štvrté, toto nahliadanie na odpustenie ako na nový vzťah k Bohu, načrtáva nám službu odpustenia. Boh nielenže nám dáva silu odpustiť. Pozýva nás k službe a praxi odpúšťania. To je Ježišov zámer, keď po zmŕtvychvstaní dýchol na svojich učeníkov a povedal, aby prijali Duch Svätého, dávajúc im moc odpúšťať hriechy. (Ján 20, 22-23) Katolícka cirkev chápe túto moc, danú apoštolom ako právomoc, danú kňazom a biskupom vo sviatosti zmierenia. Iste je tomu tak, ale ja chápem, že to má aj širšiu dimenziu, týkajúcu sa všetkých kresťanov. Všetci sme povolaní do služby zmierenia a odpustenia. (Pozri Luk. 24,47) Toto nemá za cieľ liečiť iba jednotlivé ľudské srdcia, ale aj premienať spoločnosť. Nástojčivo to pripomenul arcibiskup Desmond Tutu, že bez odpustenia niet budúcnosti.
Akú podobu má služba odpusteniu a zmiereniu? Už som poukázal na to, ako odpustenie premení obeť. Povznesie ju nad zášť a toxickú väzbu na nespravodlivú minulosť. Učiní z obetí objekty ich vlastnej histórie, premení ich a uschopní premieňať druhých. Táto služba je založená na intenzívnej pozornosti -- na naše vzťahy k minulosti, k mŕtvym, k páchateľom, k udalostiam. Pozrime sa krátko na každý z týchto vzťahov.
Vzťah k minulosti je sprostredkovaný pamäťou. Pamäť je viac, ako iba popisovať to, čo sa stalo. Je to záznam o pocitoch, ktoré obklopovali udalosti a trvajú v čase až doteraz. Pamäť nie je statická vec. Mení sa podľa toho, ako sa menia naše životy v súčasnosti a pobáda nás objavovať nové rozmery minulosti. Ktosi hovorí o odpustení a o zmierovacom procese ako o uzdravovaní spomienok, o znovuzískavaní moci nad spomienkami, čo nám umožňuje žiť novým a odlišným životom ako doteraz. Ak sú spomienky na minulosť iba jedom, môžu z nás robiť rukojemníkov prenasledovania a suspendovať nás, ako keby sme žili vo vákuu. Hojenie pamäte je o zmenení minulosti bez toho, aby sa na ňu zabudlo.
Odpustenie nás tiež prenáša do nového vzťahu k mŕtvym. Ako už bolo uvedené vyššie, ľudia niekedy nie sú ochotní uvažovať o odpustení, pretože to vyzerá ako zneuctenie mŕtvych -- ich utrpenia a nespravodlivosti na nich vykonanej. Ak je odpustenie o rozpamätaní sa na iný spôsob, tak musí obsahovať aj spomienku na mŕtvych inou cestou. Spomienka na mŕtvych inou cestou vyžaduje, aby sme nezužovali životy tých, ktorí boli zabití, len na tento násilnícky čin. Spomienka na ich násilnú smrť je úkon solidarity s nimi v utrpení. Najlepšia spomienka na mŕtvych spočíva v tom, že myslíme na to, ako žili svoje životy, že myslíme na ich oddanosť iným, na ich láskavosť, na ich odhodlanie. Spomíname na mŕtvych stavaním pomníkov nielen preto, aby sme sa zamýšľali nad minulosťou, ale aby sme pokračovali v ich oddanosti voči druhým a Kráľovstvu Božiemu, aby sme uskutočňovali vzťahy medzi nimi a živými a preto nemôžeme pomníky považovať iba za nejaké múzeum.
Najťažšou otázkou odpustenia je odpustenie vinníkom. Je to najmä v prípadoch, keď sa tí, čo konali akty násilia, nekajajú za to, čo popáchali. Je to vidieť vtedy, ( nanešťastie, často to tak býva vo väčšine prípadov, v ktorých služba odpusteniu musí konať ) keď je odmietaná akákoľvek pohnútka k uzdraveniu a zmiereniu. Kresťanský pohľad tu však poskytuje významný prvok. Odpustenie nie je závislé na dobrej vôli páchateľa. Odpustenie prichádza od Boha. U zločincov, ktorí sú otvorení milosti Božej, môže dôjsť k výčitkám svedomia kajajú sa za svoju minulosť a vyhľadávajú odpustenie u svojich obetí. Avšak často je obeť ponechaná bez vyhliadky na takýto vzťah. Vtedy potrebujeme porozumieť väčším hlbočinám milosrdenstva Božieho. Boh môže priniesť uzdravenie pre srdce obete, čo ju presunie na iný postoj. V niektorých prípadoch je to uzdravená obeť, ktorá môže vytvoriť spoločenský priestor na to, aby sa vinník dal na pokánie. Ak veríme, že pachatelia nemôžu byť redukovaní na ich ohavné skutky, potom nejasnosť ohľadom ich motivácie -- živenej strachom, neistotou, zmätenosťou alebo narušenej ich vlastnou minulosťou -- môže poskytnúť priestor, do ktorého môže Božia milosť vstúpiť. To môže u uzdravenej obete vzbudiť vľúdnosť voči previnilcom a komunikovať s nimi. Dostal som sa do kontaktu s prípadmi Guatemalačanov (väčšinou domorodých), ktorí boli odvedení do armády a potom prinútení páchať ukrutnosti. Niektorí hovoria o svojej túžbe činiť pokánie, ale nevedia ako, lebo sa boja odvety zo strany svojich komunít, ak by bola ich minulosť odhalená. Takto znie ich žalostný výkrik:" Chcem sa vrátiť k ľudskej rodine." Vedia, že to, čo urobili ich vylučuje z týchto kruhov. Mali by to byť obete, čo by ich priviedli späť medzi ľudí a upevnili u nich medziľudské vzťahy a dôveru.
Skutky násilia nesú v sebe jed, ktorý môže byť toxický ešte dlho potom, ako boli spáchané. Aj keď je možné zmeniť náš vzťah k zločincom, je veľmi ťažké zmeniť vzťah k samotným zločinom. Čo je zlé, zostáva zlým. Môžeme však pracovať na zmene podmienok, ktoré by zabránili vykonávať zlé skutky. Tu môžeme vidieť, aká je dôležitá činnosť justície, ktorá môže vytvoriť podmienky pre skutočné zmierenie. Justícia musí byť zameraná nielen na rozpoznanie zla, ktoré bolo vykonané (Komisia pre pravdu a zmierenie (CVR) urobila veľa v tomto ohľade), ale aj na zmenu podmienok, ktoré násilie podnecujú. CVR tieto podmienky jasne menuje: chudoba, nedostatok príležitostí pre mladých, rasizmus zameraný na menšinové skupiny, nesprávne akcie štátnej správy na všetkých úrovniach, ľahostajnosť Cirkvi v niektorých smeroch. Zápas o spravodlivosť je prísľubom ukončenia násilníckych aktivít.

Slúžiť odpúšťaniu je napomáhanie zmierenia

Ako sa prax odpúšťania dáva do pohybu v našich komunitách? V Správe Inštitútu Bartolome de las Casas sa opakovane uvádzajú dve nutne trvalé súčasti pastoračnej praxe cirkvi v období násilenstva: prítomnosť a doprevádzanie. Som presvedčený, že tieto dve kvality môžu byť dnes v našich kresťanských komunitách základom služby odpusteniu. Prítomnosť bola počas doby násilia vyjadrovaná rôznymi spôsobmi -- najzreteľnejšie kňazmi, rehoľníkmi a katechétami, ktorí zostávali s ľudom aj vtedy, keď iní ušli. Taký istý spôsob prítomnosti je potrebné uplatňovať aj v praxi služby odpúšťaniu. Tí, ktorí slúžia, musia byť ochotní zostať s ľuďmi, pretože ľudia nechcú uzdravovať svoje spomienky, odporujú myslieť iným spôsobom súc obklopení pocitmi, ktoré vyvstávajú z násilia a potláčajú preč výzvy k odpusteniu. Prítomnosť takýchto vodcov v spoločenstvách poukazuje na prítomnosť milosrdného a súcitného Boha, ktorý neopúšťa tých, čo trpia. Ešte aj tým, čo sa cítili počas obdobia násilenstiev opustení, naša nepretržitá prítomnosť môže pomôcť vysporiadať sa s pocitom straty a absencie ich vlastného srdca a prísť na iné chápanie Božej prítomnosti vo svojom vnútri.
Sprevádzanie zahŕňa pomáhať ľuďom vidieť, čo kresťanské odpustenie skutočne je. To je niečo, čo som sa snažil načrtnúť v tomto príspevku. Je to pomoc ľuďom detoxikovať sa z jedu skutkov minulosti a zamerať sa na prestavbu vzťahov. Správa na mnohých príkladoch ukazuje, ako to, čo sa stalo v spoločenstvách pred príchodom násilia pomohlo týmto komunitám obstáť, keď násilie prišlo. Kladenie dôrazu na budovanie týchto vzťahov je súčasťou sprevádzania. Tu máme veľký vzor Ježiša s dvoma učeníkmi na ceste do Emauz. (Lukáš 24,13-35) Počúva príbeh, rinúci sa z ich zlomených sŕdc, neprerušuje ich, ale im poskytuje stálu prítomnosť, ba zostáva s nimi aj na ich via dolorosa. Potom im pomáha tak, že vyrozpráva príbeh iným spôsobom. Všetci do jedného sú tak rozrušení, že ho nemôžu poznať kto je. Až na konci, keď ich srdcia horeli, ho spoznali pri lámaní chleba.
V tomto príbehu sme si pripomenuli silu Eucharistie v úsilí o odpustenie. Spomíname si, ako Ježiš - vediac, kto ho zradí- predsa zdieľa chlieb s učeníkmi, oznamujúc príchod novej zmluvy. Ba aj v rozlomenom chlebe, ktorý predpovedal jeho zlomené telo, sa zrodil nový vzťah. Ako kresťania sa môžeme obrátiť na Kristove utrpenie a nájsť v ňom cestu nášho vlastného utrpenia. Môžeme sa snažiť odpustiť ako to sám Ježiš robí na kríži. Môžeme uložiť svoju dôveru do toho, čo ešte nemôžeme vidieť. Uprostred opustenosti a straty môžeme pocítiť záchvevy niečoho nového.
Uskutočnenie odpustenia má minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. V kontexte s minulosťou sa snaží na ňu pamätať, ale iným spôsobom. Minulosť nevymazáva, na mŕtvych nezabúda. Vzhľadom k súčasnosti sa spytuje, kde sa obete momentálne nachádzajú, ako môžu obnoviť svoje vzťahy bez horkosti, ktorá by ich uväzňovala v minulosti. Čo sa týka budúcnosti sa pýta, čo sa musí robiť, aby sa tieto strašné činy neopakovali. Pýta sa, čo budeme rozprávať našim deťom a vnukom o tom, čo sa stalo. Želáme si vytvoriť v nich vedomie, ktoré nevedie k pomstychtivosti a odplate.
Odpustenie má korene v Božom milosrdenstve. Sme povolaní k účasti na dare Božieho milosrdenstva, ktoré rešpektuje pravdu, usiluje o spravodlivosť a buduje pokoj. Môžeme žiadať Boha, aby nám pri tom pomáhal.