Ľudia sa dnes hanbia evanjelizovať a radšej sa rôzne vyhovárajú. Aký je to paradox! Koľko sa vo svete hovorí o športovcoch, o politikoch, spevákoch. A ako málo sa hovorí o Kristovi. Je to čudné, ale v dnešnej dobe je potrebné mať viac odvahy na to, aby človek povedal dobrú vec, ako na to, aby povedal zlú vec. Ľudia napr. hovoria: „choď na potrat!“ a hovoria to bez problémov. No ťažšie povedia „nechoď“. Dať dobrú radu si v dnešnej situácii vyžaduje mať viac odvahy. Možno aj ísť proti prúdu tej kultúry, na ktorú si akosi zvykáme. Známy filozof Emanuel Frankl v jednom svojom rozhovore s americkými študentmi povedal: „Na jednom brehu oceánu ste si postavili veľkú Sochu slobody, ale na druhom brehu oceánu ste si zabudli postaviť sochu zodpovednosti. Sloboda je úzko spojená so zodpovednosťou za seba, ale aj za iných. A to myslím chýba aj ľuďom dnešnej doby a tento prvok je prítomný aj v našej kultúre.
Na dnešného človeka majú vplyv aj média, a tento vplyv na kultúru nie je vždy pozitívny. Dochádza často k prevráteniu hodnôt. Kedysi zaznievala nedeľná chvíľka poézie, ktorá kultivovala ducha, a dnes koketná moderátorka dvíha sukničku až tam, kde „pramení život“. Ukázať nahú časť tela prestalo byť prejavom devianta, ale stalo sa to prejavom odvahy. Rafinovaným spôsobom sa ponižuje ľudská dôstojnosť a to pod zámienkou zábavy. Kedysi ľudia dvíhali zrak i sluch ku „ kancľu“ , aby sa naučili ako dobre žiť, dnes sa túto rolu snažia prebrať média. Privykáme si na stratu súkromia, čo v konečnom dôsledku vedie k dovoľovaniu si všetkého. Strata intimity je však útokom na dôstojnosť človeka, a robí ho ľahko manipulovateľným. V tejto súvislosti povedal Sigmund Freud že strata ostychu končí slabomyseľnosťou, pod čím môžeme chápať stratu kultúrnosti a civilizácie. Média nemôžu a nemali by sa zbavovať zodpovednosti za modely správania, vzájomnej komunikácie a slovník, ktorý prezentujú. Misionárstvo pravých ľudských hodnôt môže byť jednou z prevencií a usmernením k tej pravej kultúre. Pretože práve náboženstvo je podstatou kultúry. Náboženstvo si nemusí za každú cenu hľadať svoje miesto a „svoju izbu“ v spoločnosti, pretože je prítomné v celom dome, v ktorom sa človek pohybuje a žije.
Nesmieme zabúdať na to, že prvým misijným územím je pre nás naše srdce. Skôr ako pôjdeme evanjelizovať iných, musíme sa nechať aj my evanjelizovať a obrátiť. Nie je možné obrátiť iných, ak nemáme silu byť rovnako obrátení a to musíme robiť každý deň. Prvá misijná zem možno tá najtvrdšia, je naše srdce. Prvým bodom je evanjelizovať našu dušu. Bolo by absurdné a bezcharakterné reprezentovať niekoho a ísť aj veľmi ďaleko, ak nie sme povolaní a s ním stotožnení. Nie je možné priniesť Krista, ak sme ho my naozaj nestretli, ak nás On nezmenil od základu alebo nepremenil náš život. Teda je dôležité prijať a priniesť Toho, čo nás nesie. Musíme sa vrátiť k jednoduchosti evanjelia. Páter Cantalamesa zdôraznil, že v dnešnej kultúrnej situácii je nevyhnutné usilovať sa o jasné a „kryštálovo číre“ ohlasovanie evanjelia, ktoré je schopné zasiahnuť mužov a ženy hľadajúcich pravú duchovnosť.