Súčasná kultúra a nevyhnutnosť jej evanjelizácie

Súčasná kultúra a nevyhnutnosť jej evanjelizácie
Súčasná kultúra je preniknutá hlbokým relativizmom, pragmatizmom i morálnym skepticizmom a je naklonená k všeobecnému presvedčeniu, že všetko, čo je matematicky a technicko-informaticky možné, je rovnako morálne dobré a že sloboda spočíva v konaní čohokoľvek, bez akýchkoľvek ohraničení i pocitu zodpovednosti. Cirkev stále poukazuje na prvotnú koncepciu slobody, slobody zodpovednej, teda na pravú kultúru s pravými hodnotami, ktoré majú pevný vzťah s pravdou a dobrom, nakoniec s veľkosťou a hodnosťou ľudskej osoby, s jej základnými i neodňateľnými právami. V technologickej kultúre, v ktorej sú ľudia zvyknutí k nadvláde nad matériou, do odkrývania jej zákonov i mechanizmov, rovnako do pretvárania podľa svojej vôle, ako to zdôrazňuje Ján Pavol II. - hrozí nebezpečenstvo, že budú chcieť tiež manipulovať so svedomím a jeho požiadavkami. V kultúre, ktorá hlása, že nemôžu jestvovať žiadne univerzálne pravdy, nemá ani absolútne hodnoty. Nakoniec sa konštatuje aj to, že objektívne dobro i zlo nemajú už žiadnu dôležitosť. Za dobro sa začína označovať to, čo je v danej chvíli príjemné a užitočné. Zlom sa nazýva všetko, čo prekáža uspokojeniu subjektívnych túžob. Každý tak v sebe stavia súkromný systém hodnôt. Človek sa vzďaľuje od viery, stáva sa necitlivý v morálnej oblasti. A práve tieto postoje vedú k tomu, že sa odmietajú hodnoty, ktoré sa ukazujú ako najkrajšie i najtrvanlivejšie v bohatstve kultúry ľudskej rodiny.

V našom prostredí sa strácajú trvalé hodnoty či už vytvorené kultúrou alebo ohlásené evanjeliom, normy vypracované s námahou v minulosti zostávajú navždy odmietané. S týmto postojom, sa stretávame vo všetkých oblastiach spoločenského a individuálneho života, v rodine, práci, politike, kultúre, morálke, ale aj v náboženstve. Tieto premeny by sme mohli označiť aj slovom kríza kultúry, alebo aj zanikanie hodnôt a noriem. V dnešnej dobe sa musíme naučiť základnej veci a to v prvom rade byť a až potom mať. Tento proces by sme mohli nazvať takou tichou revolúciou. Príkazy Dekalógu slúžia ľuďom zároveň ako prvotriedne zásady prirodzeného práva, zaväzujú všetkých tým istým spôsobom. Hoci zostali akokoľvek sformulované v chápaní i v jazyku dávnej kultúry, určujú a zabezpečujú tiež i dnes priestor slobody pre všetkých, chránia hodnoty i dobro ľudí a k tomu ešte umožňujú všetkým život opravdivo ľudský. To je úlohou kultúry - poľudšťovať život človeka, a ak sú správne hodnoty, tak potom kultúra slúži ako nástroj evanjelizácie, prináša ľuďom Krista. Kultúra môže slúžiť ako nástroj evanjelizácie, cez ktorú dosiahneme svoj konečný cieľ, alebo lepšie povedané poslúži nám na dosiahnutie konečného cieľa. Cirkev, ktorá vždy vedela čítať znamenia čias, vstupuje do atmosféry a prostredia, kde je aktuálna nová Evanjelizácia. Evanjelizácia je inkulturáciou, stálym dialógom evanjelia s kultúrou. Tento dialóg je nesmierne dôležitý, pretože tu sa rozhoduje aj o osude sveta. Pavol VI. napísal: Ľudia prežívajú Božie kráľovstvo, ktoré ohlasuje evanjelium, pripútaní k svojej kultúre, teda budovanie Božieho kráľovstva sa nemôže zaobísť bez zásadných zložiek kultúry ako takej, ani bez jednotlivých ľudských kultúr. Jedným z hlavných fenoménov kultúry, ktorý by slúžil ako evanjelizačný prostriedok a tým by upevňoval kultúrny aspekt evanjelizácie, je aj umenie. V začiatkoch evanjelizácie dominovalo Slovo, ktoré je stále aktuálne. Blahozvesť sa ohlasovala ústnym podaním.