Som dostatočne slabý na to , aby som mohol slúžiť?

Sme slabí a núdzni ? Byť núdznym znamená, že aj my sme otvorení prijať pomoc; že ani my nie sme vo všetkom sebestační a nezávislí. Ten čo slúži, muž či žena, je povolaný v láske slúžiť chudobnému a musí byť slabý, lebo nie možné, aby bol niekto taký silný, že by nikdy nepotreboval pomoc, že by vždy vedel čo je správne, že by mu nikdy mu nič nechýbalo, že by nikoho nepotreboval a že by vždy mal k dispozícii dostatok síl a energie. Nik nie je taký dokonalý, nik nemá v ničom taký absolútny dostatok, že by sa nemusel na niečo pýtať, alebo že by nemusel hojiť svoje zranenia a vyrovnávať sa so svojimi nedostatkami. Otázka znie, ako môžem byt prístupný k utrpeniu a bolesti iných, ak sám neviem, čo to utrpenie a bolesť je ? Sv. Pavol apoštol tvrdí, že v našej slabosti sa uplatňuje moc Božia a že táto milosť je dostačujúca. Tak aj my poznávame a prežívame pravdu, že v našej službe nám postačí život Ježiša Krista. Často musíme pripustiť, že naša služba so svojimi požiadavkami je pre nás priťažká a nezvládnuteľná. Vzniklé ťažkosti sa pokúšame odstraňovať svojou šikovnosťou, múdrosťou, ale ani naše schopnosti, ani naša vynaliezavosť nie sú riešením. Správnou odpoveďou na ťažkosti je najskôr sa pozrieť na Pána Ježiša, ktorý nám dá silu a dá nám aj to, čo potrebujeme pre svoju službu v tomto ubolenom a zráňanom svete. Služobník nemôže vykonať všetko, nemôže vyriešiť všetko; služobník slúži a dôveruje. V slabostiach sa namáha, bojuje, aby pomohol, aby potešil, aby pozmenil. Služobník alebo služobnica, ktorá dôveruje sa nebojí slabostí a preto ju slabosti nepremáhajú. Služobník, ktorý je slabý, ale vie, že Kristus mu dá, čo potrebuje, dáva a dáva znovu a nikdy nie je rozmrzený. Ten, čo je slabý, slúži a nikdy neustáva, hoci je unavený; nikdy si nezúfa, hoci ho obklopujú ťažkosti. Ten, čo je slabý, sa s dôverou spája so zomierajúcim Kristom, aby potom niesol vzkrieseného Pána tým, ktorým je povolaný slúžiť.