Vincent ako kňaz

Patrick J.Griffin, C.M.
Pred niekoľkými rokmi Bob Maloney napísal presvedčivý článok o Vincentovom kňazstve z príležitosti 400. výročia Vincentovej kňazskej vysviacky pod názvom: "Vincentínsky kňaz ako misionár." Bob hovorí o tom, ako Bérulle, Olier a John Eudes ovplyvnili Vincenta a ako veľmi si uvedomovali "vznešenú" úlohu kňaza. Vincent sa vydal inou cestou. Po zvážení rôznych modelov kňazstva, ktoré navrhli Avery Dulles, Rembert Weakland, Raymond Brown a Karl Rahner, Maloney uzatvára: "Pre Vincenta ako už muža v rokoch, bol Ježiš kňaz predovšetkým ako misionár, poslaný Otcom evanjelizovať chudobných." A tento model kňaza ako misionára je to, čo charakterizuje podľa Maloneyiho Vincentovu službu. Je to odôvodnený a podporovaný záver, ktorý by mal živiť našu predstavu o vincentínskom kňazstve.
Úvod: Vincent a kňazstvo
Vincent povedal o kňazoch niektoré veľmi zaujímavé veci. Na jednej strane hovorí:
"Ak je na tomto svete nejaké majstrovské dielo, tak je to formácia dobrých kňazov; nič väčšie, nič dôležitejšie sa nedá ani predstaviť" (CCD 12, # 181).
A na druhej strane:
"Cirkev nemá horších nepriateľov ako sú kňazi" (CCD 12, 195).
Hovorí:
"Ach páni! Aká skvelá vec je dobrý kňaz! Čo nemôže dobrý kňaz urobiť a aké obrátenia nemôže dosiahnuť? Len sa pozrite na toho vynikajúceho kňaza M. Bourdoiseho; je niečo, čo nerobí a je niečo, čo nemôže urobiť! Úspech kresťanstva závisí od kňazov; Lebo keď dobrí farníci vidia dobrého člena kléru, láskavého pastiera, ctia si ho, robia to, čo hovorí, a snažia sa ho napodobňovať... Kňazstvo je niečo tak vznešené... je to... najdôležitejšia služba pre spásu duší a rozvoj kresťanstva!" (CCD 11, # 4, s. 6).
A k tomu dodáva:
"Moja skúsenosť... je taká, že radím tým, ktorí sa ma pýtajú, aký je môj názor (že chcú prijať kňazstvo), aby tak nerobili, pokiaľ nemajú pravé povolanie od Boha a čistý úmysel ctiť si (Nášho Pána) praktizovaním Jeho cností a ak nemajú iných istých znakov, že jeho Božská dobrota ich k nemu volá. Mám z toho taký silný pocit, že keby som už nebol kňazom, nikdy by som sa ním nestal" (CCD 7, 2792, s. 479-480).
[Vincent identifikuje tri prvky (ako uvádza Roman, str. 50) ako dôležité pre vykonávanie kňazskej služby: "Skutočné povolanie od Boha", "čistý úmysel uctievať Boha" a (Roman dodáva) primeranú pastoračnú prípravu – niečo, čo Vincent umiestnil do centra formačných exercícií, vedených Spoločnosťou.]
Ľudia si všimli a ja s tým pevne súhlasím, že centrom Vincentovej teológie, jeho spirituality, jeho služby a samozrejme jeho kňazstva bola inkarnácia. Môžeme to vidieť v spôsobe, akým opisuje povolanie k členstvu v Spoločnosti: "Duch Pána ma pomazal, poslal ma" – Boží Duch je vtelený v misionárovi. Stanovenie sviatku Obrátenia sv. Pavla ako dňa založenia Spoločnosti s kázaním prvého poslania má aj tento inkarnovaný charakter – Pavol je zrazený na zem, zaslepený, obvinený z prenasledovania Ježiša v chudobných a potom poslaný na cestu hlásať evanjelium. Lujza cítila ten istý inkarnačný charakter vo svojej spiritualite, "Kristova láska nás povzbudzuje" a jej výber dňa na obnovenie sľubov 25. marca – Zvestovanie Pána – ktoré má prísľub priviesť Krista k chudobným a nájsť Krista v chudobných. Vo Vincentovom myslení a konaní bola predovšetkým bezprostrednosť Božej prítomnosti vo svete, v ľuďoch a v Božej prozreteľnosti – a to všetko poukazuje na inkarnáciu.
V tejto prezentácii by som chcel zdôrazniť štyri body, ktoré sú charakteristické pre inkarnačnú kňazskú Vincentovu službu. Sú to: pokánie, kazateľstvo, modlitba a chudobní. Tieto prvky sú, podľa mojej úvahy, obsiahnuté vo Vincentom kňazstve.
1. POKÁNIE
Všetci poznáme follevillský príbeh, v ktorom Vincent počuje priznanie muža, žijúceho na de Gondiovskom panstve. Tento muž verejne vyhlásil, že by bol zatratený, keby sa v spovedi nepriznal k svojmu hriechu a to spôsobilo, že madam de Gondi sa obávala, kvôli zodpovednoti, ktorú cítila za tých, čo žili na jej majetku. Vieme, čo bude ďalej:
V mesiaci januári 1617, dvadsiateho piateho, na sviatok Obrátenia sv. Pavla, ma táto pani požiadala, aby som kázal v kostole vo Folleville, a aby som v kázni naliehal na ľud, aby si vykonal generálnu spoveď, čo som urobil, poukazujúc na jej dôležitosť a užitočnosť. Potom som ich poučil, ako to urobiť správne; a Boh prejavil taký rešpekt k dôvere a dobrej viere tej panej – lebo veľký počet a nesmiernosť mojich hriechov by bránil úspechu tohto činu – že požehnal to, čo som v kázni povedal; a tí dobrí ľudia boli tak dojatí Bohom, že všetci prišli, aby si generálnu spoveď vykonali. To bola prvá misijná kázeň, práve na sviatok Obrátenia sv. Pavla a Boh ju mimoriadne požehnal. " (CCD 11, č. 2, s. 3-4).
Vincent je dojatý obrovskou zodpovednosťou. Je to viac, než dokáže zvládnuť a preto musí byť privolaná pomoc z ďaleka i zblízka, aby pomohla ľuďom vykonať si spoveď. A tak začína Vincentova zodpovednosť za vykonávanie misií na celom de Gondiovskom majetku.
Zaujíma ma, aká zmena nastala vo Vincentovi prostredníctvom tejto skúsenosti lebo nie je to len človek, ktorý sa zmenil, keď sa priznal k hriechu, ale je to aj Vincent, ktorý sa zmenil v tom istom okamihu. Uvedomuje si zodpovednosť, ktorú má za spásu týchto ľudí kvôli svojmu povolaniu kňaza a uznáva, že musí vykonávať túto misiu. Preberá túto službu. Nie je náhoda, že sa to deje na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Aj Vincent je tiež v tejto chvíli obrátený. Odteraz je v jeho mysli veľká zodpovednosť za vykonávanie kňazskej služby vysluhovania sviatosti pokánia Božiemu ľudu.
Človek sa nemusí mnoho preberať vo Vincentových písomnostiach, aby zistil, ako často povzbudzuje svojich kňazov, aby dávali misie a vyzývali ľudí k pokániu. Dámy kresťanskej lásky a Dcéry kresťanskej dcéry lásky sú tiež v rámci svojich služieb povzbudzované, aby podnecovali ľudí k zamysleniu sa nad potrebou tejto sviatosti a pomohli im dôstojne sa na ňu pripraviť. Vincent navrhuje, ako môžu " jemne " nastoliť takúto otázku. Môžu to povedať ako napríklad: "No tak bratku, aké sú tvoje myšlienky o ceste na onen svet?" Potom druhému: "No dieťa moje, chceš ísť a uvidieť nášho Pána, či nie?" (MAYNARD [1961], s. 125).
Jedna otázka, ktorá sa nám ako kňazom a Vincentínom kladie je, ako vieme osloviť ľudí, aby využili túto sviatosť. Môžeme pospomínať všeličo ako napríklad, že dnes sa už nikto nechce tejto sviatosti zúčastniť, lenže to nemusí byť jediná odpoveď – ale v každom prípade by s ňou Vincent ťažko súhlasil. Preto otázka pre nás: " Vieme správne túto sviatosť vysvetľovať? Vieme ju správne ľuďom priblížiť? Vieme ju správne vysluhovať? Vieme ju správne organizovať? Sú to všetko dobré otázky a hodné dobrých odpovedí, keď sa zamýšľame nad kňazstvom sv. Vincenta.
Dal by sa tu tiež spomenúť spôsob, akým je Vincent od začiatku hnaný k tomu, aby sa staral o reformu duchovenstva. To tiež pramení zo skúseností s rozhrešením. Pani de Gondi poznamenáva, že kňaz, ktorý vypočul jej spoveď, nepoznal slová rozhrešenia a Vincent de Paul má takú istú skúsenosť. A tak sa začína jeho odhodlanie školiť kňazov, aby mohli lepšie slúžiť potrebám Božieho ľudu (CALVET,s. 56).
Druhou stranou otázky pokánia je, samozrejme, Vincentova vlastná účasť na sviatosti. Čítanie jeho listov (alebo listov sv. Lujzy) z akékoľvek krátkeho časového obdobia odhalí, ako často hovoria o svojej vlastnej hriešnosti. Dokonca aj pri rozprávaní o follevillskom príbehu si všimnite, ako pripisuje úspech svojej kázane nie vlastnej výrečnosti, ale dobrote pani de Gondiovej. (Na seba poukazuje v súvislosti so svojou veľkou hriešnosťou.) Niekedy sa musím pousmiať, keď čítam o niektorých Vincentových spôsoboch. Napríklad žiada o nápravu spolubrata a okamžite hovorí, že on sám má oveľa väčšie chyby; vytkne niekomu, čo robí zle, a priznáva, že to musí byť kvôli jeho, Vincentovho vlastného zlého príkladu; napomína spolubratov, ktorí nechávajú otvorené dvere, ale okamžite pripúšťa, že on to nepochybne robí častejšie ako ktokoľvek iný; Niekto na neho ho zaútočil, lebo je vraj zodpovedný za vysoké dane, padol na kolená a tvrdil, že nemá nič spoločné s daňami, ale zato je veľkým hriešnikom. Ten prípad, ktorý ma však skutočne pobavil, sa stal, keď čítal nové pravidlá pre sestry. Ako pokračuje, jesna sestra sa priznala, že nedodržala pravidlo, potom sa ozval ďalšia a ďaľšia. A Vincent, uprostred toho všetkého padá na kolená a priznáva, že on nikdy nedodržiaval pravidlá Spoločnosti. Jenoducho, nepripúšťa si, že by bol mimo atmosféry spovednice!
Vincent rád chodil na spoveď každý deň, ale keď, ako sa zdá, jeho spovedník priznal, že nemôže nájsť dostatočnú matériu na rozhrešenie, Vincent mu jednoducho povedal: "Ach, pane, keby ste mohli vidieť moju dušu tak, ako mi ju Boh dáva poznať, súdili by ste inak" (M.AYNARD, s. 52).
Vincent mal hlboký zmysel pre svoju vlastnú hriešnosť a teda aj o potrebu sviatosti. Buď to všetko predstieral alebo naozaj mal taký zmysel pre Božiu prítomnosť a svoju vlastnú nehodnosť a mohol vidieť, že aj jeho malé peccadilloes boli urážkami Boha.
To všetko nás vedie k dvom úvahám o sviatosti pokánia: po prvé, ako sme disponovaní poskytovať a podporovať sviatosť u druhých; a po druhé, ako rešpektujeme a podieľame sa na tom sami v dôsledku uvedomenia si našej vlastnej hriešnosti. V skutočnosti naša vlastná skúsenosť so sviatosťou môže a má živiť spôsob, akým ju poskytujeme druhým.
Sviatosť pokánia je dôležitou súčasťou Vincentovho kňazstva.VINCENTIANA 1-2010 - INGLESE 31 Marzo 2010 − 3a BOZZA
2. KÁZNE
Ak sviatosť, ktorá vedie k založeniu Spoločnosti je pokánie, potom v kontexte na otázku, v čom sa odlišuje od iných kňazov, odpoveďou je - kázňami. Spomeňte si na dve z najznámejších udalostí v rannej Vincentovej formácii. Po prvé, už sme uvažovali o Folleville. Vincent hlása prvú misijnú kázeň a dosahuje ňou úžasnú zmenu v životoch ľudí.
Druhou skúsenosťou bol Chatillon. Príbeh je nám opäť veľmi známy. Vincent je miestny farár. Pripravuje sa na omšu, keď mu oznámujú, že existuje rodina, v ktorej sú všetci chorí a nikto z nich sa nedokáže ani o seba ani o nikoho iného postarať. Rodina potrebuje jedlo a starostlivosť. Vincent to spomína vo svojej kázni a potom po svätej omši – ide navštíviť rodinu. Cestou tam sa stretáva so svojimi farníkmi, ktorí vypočuli jeho výzvu a išli poslúžiť blížnym. Opäť je to sila efektívneho ohlasovania Božieho slova Božiemu ľudu.
Tretie známe zameranie sa na kázanie v Spoločnostii vychádza z úryvku z Lukáša, ktorý sa stáva mottom Spoločnosti: "Poslal ma hlásať evanjelium chudobným." Ježiš hovorí tieto slová, keď káže v nazaretskej synagóge v súvislosti so svojím poslaním, ohlasovať evanjelium ľuďom svojej doby. Vincent preberá túto pasáž ako pokyn a mnohokrát sa vo svojich listoch a konferenciách na ňu odvoláva.
Pripomína, ako si môžu misionári aj na konci života uctiť tieto slová: "Akí šťastní budú tí, ktorí v hodine smrti môžu opakovať tieto krásne slová nášho Pána, Evangelizare pauperibus misit me Dominus" (CCD 11, # 100, s. 122).
Vincent nikdy nevidel seba (alebo misionárov) ospravedlneného z tejto povinnosti. Páči sa mi pasáž, kde o tom hovorí:
"Keby som nemohol kázať každý deň, dobre, robil by som tak dvakrát týždenne! Ak by som nemohol kázať dlhé kázne, snažil by som sa kázať krátke; Ak by mi ľudia opäť nerozumeli v tých krátkych, čo by mi bránilo hovoriť otvorene a jednoducho k tým dobrým ľuďom tak, ako s vami práve teraz hovorím, zhromažďovať ich okolo seba tak ako vás?" (CCD 11, # 100, s. 123).
Kázanie bolo pre Vincenta dôležité a prúdilo ako ovocie modlitby a meditácie o Božom slove. Vincent poznamenal: "Modlitba je pre kazateľa veľkou knihou: z nej budete čerpať božské pravdy Večného Slova, ktoré je ich prameňom, a vy ich vylejete na ľud" (CCD 7, 2591, s. 171).
Pre Vincenta, kázanie, rovnako ako mnoho iných vecí, záviselo od jednoduchosti. Takto poznal Ježiša, aby kázal:
"Odovzdajte sa Bohu, aby ste hovorili v pokornom duchu Ježiša Krista a uznali, že vaše učenie nie je vaše vlastné, ani nepochádza od vás, ale z evanjelia. Napodobňujte najmä jednoduchosť slov a porovnaní, ktoré náš Pán používa vo Svätom písme, keď hovorí k ľudu. Vidíte, ako jasne hovorí a ako používa známe porovnania – farmára, vinohradníka, pole, vinicu, horčičné semeno. Takto musíte hovoriť, ak sa chcete, aby vám rozumeli ľudia, ktorým budete ohlasovať Božie slovo" (CCD 11, 153, s. 313-314).
Tento štýl kázania sa vyznačoval: jednoduchosťou matérie (jedna jasná téma), jednoduchosťou formy (nekomplikovaná v prednese), jednoduchosťou tónu (bez dramatizovania) (pozri COSTE II, s. 215).
Samozrejme, Vincent odporúča túto "malú metódu" kázania. Vieme, čo je pre ňu charakteristické: námet, motív, prostriedky - o čom hovoríte, prečo je to dôležité, ako to urobiť. A srdcom tejto metódy bola jednoduchosť ako taká. Vincent nebol naladený na výrečný štýl kázania, ktorý charakterizoval jeho dobu. Myslel si, že ľudia sa príliš pripútali k svojim slovám a obrazom a stratili zo zreteľa evanjelium a najdôležitejšie posolstvo pre ľudí, a tak Vincent radšej použil "malú metódu", ktorá vo svojej jednoduchosti naozaj menila myslenie a srdcia ľudí, pretože ľudia skutočne pochopili myšlienku.
Veľmi ho zaujali poznámky o tom, keď Vincent posielal niektorých svojich spolubratov na misie okolo Paríža, že pozorovali veľký rozdiel medzi misiami v meste ako Paríž a na vidieku - že to, čo uspeje u vidiečanov, by v Paríži vyvolalo len pohŕdanie a posmech. Vincent sa na tom nezabával. Vnímal to ako "ducha sveta" inšpirovaného ľudským pohľadom zvysoka a možno aj pýchou. "Idete bojovať proti duchu sveta, ktorý je duchom pýchy, a prekonáte ho len tým, že na neho zaútočíte v Ježišovom duchu, ktorý je duchom jednoduchosti a pokory" (M.AYNARD, 1877, s. 236). Počujete, že je to výzva kázať jednoducho a nie ako učenci alebo zabávači!
Povinnosť dobre kázať bola srdcom misií, na ktoré posielal svojich kňazov. A toto kázanie záviselo od jednoduchosti a reflexie Božieho slova. Vincent neobľuboval literárne narážky a frázy. Jednoducho chcel, aby ľudia pochopili posolstvo evanjelií a pomáhal im, ako by ho mohli uviesť do praxe.Som prekvapený, keď čítam Vincentove listy teraz, lebo zisťujem, že sú posiate biblickými narážkami a ilustráciami. Poznal Božie slovo a myslel v evanjeliu. Pozrite sa na spoločné pravidlá. Vincent vždy začína každú časť tak, že upriamuje našu pozornosť na Ježišov život a učenie. Pri rozhodovaní hľadal vedenie v slovách a príklade Ježiša a ponúkal ich svojim nasledovníkom.
A tak vyvstáva otázka, ako sa ako misionári pripravujeme na kázne a ako sa naše kázanie dotýka sŕdc ľudí a pozýva ich, aby sa zmenili, aby sa im dostalo útechy. Sme povolaní byť dobrými kazateľmi a môžeme nimi byť, keď budeme hlbšie rozjímať o evanjeliách a dovolíme, aby sa ich posolstvo zjavilo pre nás aj pre druhých. Vincent to robil.
3. MODLITBA
Jedna z Vincentových najznámejších viet je pravdepodobne táto: "Dajte mi muža modlitby a on bude schopný urobiť čokoľvek" (CCD 11, # 67, s. 76). A naše Konštitúcie rozvíjajú túto tému:
"Podľa mysle sv. Vincenta je modlitba živým zdrojom duchovného života misionára; Prostredníctvom nej sa upriamuje na Krista, ponorí sa do učenia evanjelia, rozlišuje veci a udalosti ako pred Bohom a zostáva vždy v Božej láske a milosrdenstve. Týmto spôsobom Kristov Duch vždy urobí naše slová a skutky účinnými" (Konštitúcie 41).
Naše konštitúcie nám tiež pripomínajú dôležitosť liturgickej modlitby pri Eucharistii, sviatosti pokánia, liturgii hodín a ľudových pobožností – to všetko v súlade s Vincentovými vlastnými prioritami.
Vincentova dôvera v silu modlitby prúdi do výrečnosti, keď povzbudzuje svojich nasledovníkov, aby boli mužmi modlitby. Človek môže cítiť energiu jeho slov, keď nás volá, aby sme sa modlili:
"Poďme sa všetci skutočne venovať tejto meditačnej praxi, pretože cez ňu k nám prichádzajú všetky dobré veci. Ak vytrváme vo svojom povolaní, je to vďaka meditácii; Ak uspejeme v našich dielach, je to vďaka meditácii; Ak neupadneme do hriechu, je to vďaka meditácii; ak zostaneme v láske, ak sme spasení, to všetko je vďaka Bohu a meditácii. Rovnako ako Boh v meditácii nič neodmieta, tak bez meditácie neposkytuje takmer nič: Rogate Dominum messis; Nie, nič; Ani šírenie jeho evanjelia a to, čo sa najviac týka jeho slávy. Rogate Dominum Messis. Nezáleží! Rogate Dominum Messis. Prosme teda Boha veľmi pokorne, aby nám pomohol prijať túto prax" (CCD 11, 168, s. 361).

Je ťažké si predstaviť, že by hovoril jasnejšie. Modlitba a meditácia sú prostriedky, ktoré používame na to, aby sme zostali v kontakte s Pánom a ich prostredníctvom Boh reaguje na naše potreby.
Vo Vincentovom učení o modlitbe na mňa najviac pôsobí jeho naliehanie na potrebu byť pozorný k Božej prítomnosti v modlitbe a meditácii. Učí:
"Takže teraz je to to, čo musíme urobiť; Po prvé, vložte sa do Božej prítomnosti, predstavte si ho ako je v nebi, sediaceho na tróne jeho majestátu, odkiaľ na nás hľadí pozoruje všetko; alebo v jeho nesmiernosti, prítomného všade, tu a inde, na najvyšších nebesiach aj v najhlbšej priepasti, čítajúc naše srdcia a prenikajúc aj do tých najtajnejších záhybov nášho svedomia; alebo v jeho prítomnosti v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: "Spasiteľ, tu som, slabý a úbohý hriešnik, tu som na úpätí oltára, na ktorom ty prebývaš; Spasiteľ, nech neurobím nič nehodné v tejto svätej prítomnosti; alebo úplne nami prenikni a prebývaj v hĺbke našich sŕdc" (CCD 11, 168, s. 359).
Je to vedomie Božej prítomnosti, ktoré dáva moc môjmu pochopeniu Vincentovho zmyslu pre jeho vlastnú hriešnosť, jeho odovzdanie sa Božej prozreteľnosti, jeho uznanie Krista v chudobných, jeho inkarnačné myslenie. Boh je s nami – v našich modlitbách a ľuďoch, v našej práci a slovách. A to priamo ovplyvňuje Vincentov zmysel pre kňazstvo, pretože kňaz nie je nič, ak nie je ten, kto môže svedčiť o prítomnosti Boha v našom svete a v každom jednom človeku.
Modlitba vedie k činu:
Cirkev sa prirovnáva k veľkej úrode, ktorá si vyžaduje robotníkov, ale pracovitých. Nič nie je viac v súlade s evanjeliom, ako zhromaždiť svetlo a silu pre našu dušu v meditácii, čítaní a samote na jednej strane a potom ísť von a zdieľať túto duchovnú výživu s ostatnými. Toto znamená robiť to, čo robil náš Pán a jeho apoštoli; má zjednotiť Martin úrad s Máriinou kanceláriou..." (CCD 11, # 25, s. 33).
VINCENTIANA 1-2010 - INGLESE 22 Marzo 2010 − 2a BOZZA
Calvet hovorí niečo zaujímavé o vývoji Vincentovej spirituality. Nie som dostatočne oboznámený s Vincentovými spismi, aby som sa vyjadril k záveru, ale je to niečo, čo znie správne:
"Od roku 1620 do roku 1640 – to sú približné dátumy – jeho spiritualita má aktívnu orientáciu, to znamená, že princípy, ktoré prevzal od duchovných spisovateľov, sa obracajú iným smerom, takže namiesto toho, aby viedli k kontemplatívnemu životu, stali sa základom aktívneho apoštolátu; po roku 1640, pričom si udržiava čoraz vzdialenejší kontakt s autormi, ktorí tvoria jeho zdroje, jeho učenie nadobúda vzhľad spirituality odvodenej z činnosti; jeho princípmi sú závery, ovocie jeho skúsenosti" (CALVET,s. 277).
To, čo bolo v Bérulleho priestoroch špekuláciami a kontempláciou, sa u Vincenta stalo odrazovým mostíkom pre akciu. "Bérulle miluje Boha v Bohu, Vincent miluje Boha v človeku." Vincentova skúsenosť medzi chudobnými v Clichy a Chatillon ho posunula od vznešenej teológie Bérulleho k tej, ktorá je vhodnejšia pre chudobných. Vincentova spiritualita bola vyšľachtená pre činnosť. "Modlitba je teda zdrojom lásky a konania; konať skrze lásku" (CALVET,s. 278 a 283).
Vincent má veľa čo povedať o modlitbe. Podporuje praktiku "repetície modlitby", pretože je to prínos, ku vzájomnému poúčaniu sa na našich duchovných cestách. (2) Trval na tom, že "robiť dobré predsavzatia je jednou z najdôležitejších častí – dokonca najdôležitejšou časťou – meditácie" (CCD 11, # 70, s. 79). Meditácia a modlitba teda vedú k zmene/akcii. (3) Vincent veril v spoločnú modlitbu. Rád sa zhromažďoval so spolubratmi. Dokonca aj keď bol chorý alebo sa vrátil z cesty alebo keď prebdel noc, príbehy nám hovoria, že bol prvý na spoločnej modlitbe ráno. Je to pre nás poučenie.
Čo môžeme povedať na všetko toto, čo nás Vincent učí o modlitbe? Sme verní príležitostiam spoločnej modlitby? Berieme vážne Božiu prítomnosť v našej modlitbe a pri celebrovaní? Nezabúdame v modlitbách hovoriť o našich činnostiach a dovolíme, aby naše činnosti boli usmerňované našimi modlitbami?

VINCENTIANA 1-2010 - INGLESE 22 Marzo 2010 − 2a BOZZA
4. CHUDOBNÍ
A teraz prichádzame k tomu, k čomu smeruje všetko vyššie uvedené: k chudobným. Sviatosť pokánia, kázanie, modlitba, to všetko nás vedie ako Vincentínov k chudobným, ktorým slúžime našim poslaním a ku ktorým sme neoddeliteľne viazaní.
"Dvaja muži sa pozerali cez väzenské mreže; Jeden videl blato a jeden videl hviezdy." Zvyčajne, keď počujeme toto príslovie, prinútiť nás to premýšľať o názore človeka: ako sa dvaja ľudia môžu pozerať na rovnakú scénu a jeden vidí len negatívne (blato), zatiaľ čo druhý vidí pozitívne (hviezdy). Myslím si, že Vincentín by to vnímať iným spôsobom. Jeden človek môže hľadieť von s transcendentnou "duchovnou" stránkou vecí a vidieť iba hviezdy. Iný sa môže pozerať dole a vidieť realitu ľudského bytia stvoreného na Boží obraz z blata zeme. Vincent sa pozrel von a videl blato a ako sa Boh rozhodol prísť a hrať sa s nami v blate. Pozýva nás k rovnakej inkarnačnej perspektíve.
Ešte pred mojou kňazskou vysviackou, keď som bol v seminári, jeden z mojich učiteľov v prednáške povedal niečo, čo sa ma hlboko dotklo. Povedal, že ak máme byť dobrými kňazmi, musíme milovať ľudí, ktorým slúžime. Svojím spôsobom to znie ako najjednoduchšie a najvšednejšie vyhlásenie, ale v ten deň to vo mne rezonovalo a príležitostne uvažujem o svojej vlastnej službe vo svetle Vincentovej služby. Vincentíni musia myslieť na tých, ktorým slúžia s rešpektom a ochotou prehliadať ich chyby. Zistil som, že Vincent učil tento postoj lásky k tým, ktorí slúžili:
"Náš Pán musel prejavovať svoju lásku k tým, ktorí mali uveriť v Neho. Robme čo chceme, ľudia nám nikdy neuveria, ak nepreukážeme lásku a súcit voči tým od ktorých chceme, aby nám verili." (CCD 1, 197, s. 276-277).
V posledných záberoch filmu "Monsieur Vincent" náš zakladateľ hovorí niečo podobné, aby zachytil postoj, ktorý by mal ovplyvniť službu druhým: "Len pre vašu lásku vám chudobní odpustia, že ste im dali chlieb." Služba by sa mala vždy vykonávať s ohľadom na dôstojnosť druhých. Vincent je známy svojim výrokom: "Milujme Boha, bratia, milujme Boha, ale nech je to so silou našich rúk a v pote tváre" (CCD 1, 25, s. 32).

Vincent hlboko veril, že:
"Boh miluje chudobných, preto miluje tých, ktorí milujú chudobných; Lebo len keď niekoho skutočne milujeme, máme náklonnosť k jeho priateľom a k jeho služobníkom. Teraz sa Malá misijná spoločnosť snaží horlivo venovať službe chudobným, milovaných Bohom; Týmto spôsobom máme dobrý dôvod dúfať, že Boh nás bude milovať pre ich lásku. Poďte teda, moji drahí spolubratia, venujme sa obnovenej láske, aby sme slúžili chudobným a dokonca aby sme hľadali tých, ktorí sú najchudobnejší a najopustenejší; Uznajme pred Bohom, že sú našimi pánmi a majstrami a že nie sme hodní, aby sme im preukazovali naše malé služby" (CCD 11, 164, s. 349).
Čo to znamená nazývať chudobných "našimi pánmi a majstrami"? Znamená to, že vykonávajú jurisdikciu nad našim časom a úsilím? Že kontrolujú spôsob, akým sa s nimi zaobchádza? Že nemusia byť vďační za žiadnu starostlivosť, ktorá im bola poskytnutá, pretože sme len ich sluhami? Znamená to, že naše blaho je závislé od nich? Znamená to, že naša spása je prepojená s ich spásou – ako bola boháčova spása závislá na Lazárovi, alebo ten, kto sýtil (alebo nesýtil iných), bol viazaný na hladných, alebo ten, kto neodpustil dlh, bol viazaný na dlžníka? Ak sú chudobní skutočne našimi "pánmi a majstrami", potom naše zaobchádzanie s nimi má pre nás večné dôsledky.
Existuje nejaká téma, o ktorej Vincent hovorí častejšie alebo strhujúcejšie ako o chudobných?
"Žijeme z dedičstva Ježiša Krista, a z potu chudobných ľudí. Keď ideme do jedálne, musíme si vždy pomyslieť: "Zaslúžil som si jedlo, ktoré sa chystám jesť?" Často som mal myšlienku, ktorá ma zahanbuje: "Úbohý človek, zarobil si si chlieb, ktorý chceš jesť, ten chlieb, ktorý k vám prichádza z práce chudobných?" Ak si naň nezarobíme ako oni, modlime sa aspoň za ich potreby" (CCD 11, # 125, s. 190-191).
Hovoril niekto čestnejšie, úprimnejšie alebo jasnejšie o chudobných:
"Chudobného roľníka, muža či ženu nesmiem súdiť podľa ich vzhľadu alebo zjavnej inteligencie, najmä preto, že veľmi zriedka majú výraz alebo myslenie racionálnych osôb, takí hrubí a vulgárni sú. Ale otočte medailu a svetlom viery uvidíte, že Boží Syn, ktorý chcel byť chudobný, je nám reprezentovaný týmito chudobnými ľuďmi . . . Samého seba opisuje ako evanjelizátora chudobných: Evangelizare pauperibus misit me" (CCD 11, 19, s. 26).
Vincent vo svojej mysli neuvažoval o chudobe len ako o skúseností druhých, ale i sám chudobu prijímal. Chudoba je dobrá aj pre nás a sme povolaní ju prijať. Vincent píše:
"To je to, čo robí chudoba; Núti nás myslieť na Boha a pozdvihnúť k nemu svoje srdcia, zatiaľ keby sme sa cítili pohodlne, možno by sme na Boha zabudli. Preto ma teší, že dobrovoľná, a skutočná chudoba sa praktizuje vo všetkých našich domoch" (CCD 11, # 64a, s. 72).
Všimnite si, ako Vincent spája Božiu prítomnosť so skúsenosťou chudoby.
Častokrát ma žiadali, aby som vysvetlil postoj "preferenčnej voľby pre chudobných" ako Vincentovho učenia ako základného kameňa sociálneho učenia Cirkvi. Zdá sa mi to nekalé. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo existuje preferenčná voľba pre chudobných? Áno, je to preto, že je tam Ježiš, že ho tam nájdu. Ale prečo tam? Čo je zlé na tom, nájsť Ježiša medzi bohatými alebo strednou triedou? Zdá sa mi, že odpoveďou nie je to, že Ježiš sa nenachádza na týchto miestach, ale skôr to, že medzi chudobnými môžeme nájsť miesto stretnutia, potreby, služby, prijímania a dávania, poslušnosti a účelu. Medzi chudobnými je miesto, kde cnosť môže nájsť vyjadrenie. Existuje stanovisko pripisované Williemu Suttonovi, slávnemu bankovému lupičovi. Na otázku: "Prečo vykrádate banky?", jeho odpoveď bola jasná, "pretože tam sú peniaze." Ak by sme sa pýtali :"Prečo slúžite chudobným?", naša odpoveď by mohla byť "pretože tam je potreba". Bez chudobných by nebolo miesta pre cnosť. Mali by sme byť vďační za chudobných, núdznych a bezmocných, pretože nás dali do kontaktu s tým, čo je v nás najväčšie a najhlbšie. A skutočnosť, že nie vždy je to ľahká práca, by mala pridať k vďačnosti, pretože ak by služba a veľkorysosť boli veľkými potešením, každý by to robil pre svoje vlastné potešenie, a tak by to bola služba sebe.
Úvaha o našom vincentínskom povolaní kňazov a bratov slúžiť chudobným nás privádza späť k reflexii o vtelení. Kristus je prítomný medzi chudobnými, ktorých hľadáme a slúžime, a všetky naše služby to musia mať ako zameranie. Sme povolaní nielen milovať chudobných, ale byť im vďační za to, že nám poskytujú príležitosť slúžiť v nich Bohu. A stotožňujeme sa s nimi symbolicky prostredníctvom nášho praktizovania chudoby. Je to vincentínská cesta.
VINCENTIANA 1-2010 - INGLESE 22 Marzo 2010 − 2a BOZZA
ZÁVER
Ako ešte inak by sme mohli hovoriť o Vincentovi ako o kňazovi: ako o plánovačovi – organizátorovi komunít – a pastierovi a partnerovi, ako o tom, kto sa zaoberal ľuďmi a situáciami z praktického a osobného hľadiska, ako o tom, kto sa spoliehal na Božiu prozreteľnosť a vzácnu vytrvalosť (stabilitu). Môžeme hovoriť o Vincentovi ako o kňazovi takto, ale aj mnohými inými spôsobmi.
Je zrejmé, že Vincent dorástol do svojho kňazstva. Mal možnosť byť obyčajným kňazom, ktorý jednoducho urobil to, čo potreboval, aby žil pohodlný a primerane verný život. Ale neurobil to. Odpovedal na Božiu milosť mimoriadnym spôsobom a obrátil sa. Nebola to ani tak milosť, ktorá bola výnimočná, ale jeho odpoveď. Veľkolepý charakter obrátenia sv. Pavla a spôsob, akým viedol svoju službu, ponúka pekný kontrast k obráteniu sv. Vincenta de Paul, ktoré sa udialo postupne, ale nie menej hlboko.
Z angličtiny preložil a čiastočne skrátil BĎ