Zdá sa mi, že odsek 40 Konštitúcií Misijnej spoločnosti je nielen dômyselný, ale aj dnes mimoriadne relevantný. Hovorí,
„Kristus, Pán, vždy v dôvernom spojení s Otcom, hľadal jeho vôľu v modlitbe. Táto vôľa bola jediným cieľom jeho života, poslania a obetovania sa za spásu sveta. Podobne učil svojich učeníkov, aby sa modlili vždy v rovnakom duchu a nikdy nestrácali odvahu. Aj my, posvätení v Kristovi a poslaní do sveta, by sme sa mali snažiť v modlitbe hľadať znamenie Božej vôle a napodobňovať Kristovu reakciu, rozlišujúc všetko podľa jeho mysle“ (K. 40).
V tejto eseji budem diskutovať o tom, čo povedal sv. Vincent de Paul a čo nepovedal o téme Božieho vedenia v modlitbe.
Kristocentrické zameranie
Na otázku, aká bola hlavná cnosť svätého Vincenta de Paul, jeden zo spolupracovníkov, ktorý ho dobre poznal, odpovedal: „Nepochybne to bolo napodobňovanie nášho Pána Ježiša Krista, pretože ho mal vždy pred očami, aby mu slúžil ako vzor. Kristus bol jeho svetlom a zrkadlom a videl v ňom všetko ostatné. Ak v nejakom konkrétnom prípade pochyboval o tom, ako by mal konať, aby bol dokonale v súlade s Bohom, uvažoval o tom, ako náš Pán konal za podobných okolností, alebo čo povedal, alebo čo učil vo svojich rôznych výrokoch.“ 1Biskup Louis Abelly, Vincentov prvý životopisec opísal Vincentovo zmýšľanie ako motivovaného napodobňovaním Krista.2 Tento bod je evidentný v obzvlášť výrečne v pasáži listu, ktorý Vincent napísal svojmu priateľovi P. Portailovil :
„Pamätajte, že žijeme v Ježišovi Kristovi smrťou Ježiša Krista a že máme zomrieť v Ježišovi Kristovi životom Ježiša Krista a že náš život by mal byť skrytý v Ježišovi Kristovi a plný Ježiša Krista, aby sme zomrieť ako Ježiš Kristus, je nevyhnutné žiť ako Ježiš Kristus.“ 3
Na sklonku svojho života, v roku 1656, Vincent vymenoval mladého kňaza Antoina Duranda za predstaveného v seminári Agde. Vincent ho povzbudzoval a napísal: „V kresťanskej činnosti nie je žiadny ľudský prvok; nie je to ľudské, ale Božie dielo. Je to pokračovanie v práci Ježiša Krista. A preto je tu ľudské úsilie zbytočné, pokiaľ s ním Boh nie je dôverne spojený. Nie, ani filozofia, ani teológia, ani reči neovplyvňujú duše. Je nevyhnutné, aby bol Ježiš Kristus dôverne zjednotený s nami alebo my s ním; že my pôsobíme v ňom a on v nás; že hovoríme ako on a v jeho duchu, ako on sám bol vo svojom Otcovi a hlásal náuku, ktorú ho naučil Otec. To nás učí sväté písmo. Preto je nevyhnutné, aby ste sa na ničom nelipli, aby ste si obliekli Ježiša Krista.“4
Sv. John Gabriel Perboyre C.M. zložil modlitbu, v ktorej vyjadril kristologické zameranie svätého Vincenta týmito hlbokými slovami:
„Ó môj Božský Spasiteľ, premeň ma na seba. Nech sú moje ruky tvojimi rukami. Nech je môj jazyk tvojím jazykom. Daj, aby každá schopnosť môjho tela slúžila len na tvoju slávu. Predovšetkým premeň moju dušu a všetky jej sily, aby moja pamäť, moja vôľa a moje náklonnosti boli tvojou pamäťou, vôľou a náklonnosťou. Modlím sa, aby si vo mne zničil všetko, čo nie je z teba. Daj, aby som žil len v tebe, pri tebe a pre teba a aby som mohol skutočne povedať so svätým Pavlom: „Teraz žijem – nie ja – ale žije vo mne Kristus“5.
Stojí za zmienku, že odsek 521 Katechizmu Katolíckej cirkvi odráža rovnaký pocit, keď hovorí: „Kristus nám umožňuje žiť v ňom všetko, čo on sám žil, a on to žije v nás“ (CCC, 1992, č. 521). Aj keď sa táto zásada vzťahovala na vonkajšie činnosti Krista, vzťahovala sa aj na jeho vnútorné činnosti, ako je modlitba.
Povaha modlitby
Svätý Vincent v jednej zo svojich konferencií k Dcéram kresťanskej lásky opísal povahu modlitby jednoduchými slovami: „Modlitba je pozdvihnutie mysle k Bohu, ktorým sa duša oddeľuje akoby od seba, aby hľadala Boha v sebe. Je to rozhovor duše s Bohom, styk ducha, v ktorom ju Boh vnútorne učí, čo má vedieť a robiť, v ktorej duša hovorí Bohu, o čo ju sám učí žiadať.“6
Veta „Modlitba je pozdvihnutie mysle k Bohu“ pripomína známy výrok svätého Jána Damascénskeho (676-749), ktorý povedal: „Modlitba je pozdvihnutie mysle a srdca k Bohu alebo prosba o dobré veci od Boha.“7
Hoci ide o klasický opis, dalo by sa tvrdiť, že je neadekvátny, pretože je príliš jednostranný. Opisuje síce to, čo robí modliaci sa človek, ale veľmi málo hovorí o dôležitej úlohe Boha, ktorý chce s nami komunikovať. Ale ako sme videli, svätý Vincent v modlitbe povedal: „Boh vnútorne hovorí duši, čo si želá, aby urobila.“8
Všimnite si, ako tento opis chápe modlitbu vo vzťahu a ako kladie dôraz na to, čo Boh robí.
Dispozície potrebné pre Božie vedenie
Keď si niekto prečíta, čo Vincent hovorí o modlitbe, je jasné, že hoci si myslel, že Boh môže sprostredkovať svoju vôľu mnohými spôsobmi (napr. prostredníctvom prozreteľnosti, správne ustanovenej autority, učenia Písma atď.), myslel si tiež, že kresťania môžu prijímať priame inšpiratívne vedenie v modlitbe. Z viacerých dôvodov si myslel, že niektorí ľudia ho dostanú s väčšou pravdepodobnosťou ako ostatní. Aby sa to stalo, modliaci sa človek by musel mať z celého srdca túžbu poznať Božiu vôľu. V tejto súvislosti poukázal na slová nášho Pána: „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak aj na zemi“ a dodal: „Lebo náš Pán vložil tieto slová do každodennej modlitby, pretože chce, aby sme každý deň prosili o milosť konať jeho vôľu.“9 Veril tiež, že Boh má priazeň pre jednoduchých a pokorných. Keď o nich hovoril, povedal:„Práve do sŕdc bez svetského poznania, ktoré hľadajú Boha v sebe, má zaľúbenie vylievať tie najúžasnejšie svetlá a najväčšie milosti. Prejavuje týmto srdciam to, čo všetko akademické školy neobjavili a rozvíja v nich tajomstvá, ktoré ani tí najučenejší ani trocha nevidia.“10 Po tretie tvrdil, že tí, ktorí majú ducha odpútania sa od svetských vecí a ktorí sa umŕtvujú, majú lepšiu dispozíciu na to, aby počuli Boží hlas. Keď o tom hovoril, povedal: „Umŕtvovanie je prostriedok, ktorý vám bude veľkou pomocou, keď sa budete modliť... Naučte sa umŕtvovať sa. Bude brať ohľad na pokoru svojich sluhov, lebo z pokory pramení umŕtvovanie, a tak vás urobí účastníkmi tajomstiev, ktoré sľúbil odhaliť malým apokorným.“11
Potreba Božieho vedenia
Tu je niekoľko reprezentatívnych citátov v ktorých Vincent hovoril o potrebe božskej inšpirácie a vedenia v modlitbe. V rozhovore s Dcérami kresťanskej lásky v roku 1648 povedal: „V modlitbe sa učíme, čo je Božia vôľa.“12 Neskôr na tej istej konferencii dodal: „Bolo povedané, že Boh nám v modlitbe dáva vedieť, čo máme robiť, a čomu by sme sa mali vyhýbať. To je pravda, pretože v živote nie je žiadna činnosť, ktorá by nám umožnila lepšie spoznať samých seba alebo nám jasnejšie ukázať, čo je Božia vôľa, než modlitba.“13 Keď sa rozprával s Antoinom Durandom, povedal:Modlitba je nádrž, v ktorej dostanete pokyny, ktoré potrebujete na splnenie povinností, do ktorých sa teraz chystáte vstúpiť. Keď máte pochybnosti, obráťte sa na Boha a povedzte mu: ‚Ó, Pane, ty si Otec svetla, nauč ma, čo mám v tejto situácii robiť. Túto radu vám dávam nielen na tie ťažkosti, ktoré vám budú spôsobovať bolesť, ale aj na to, aby ste sa mohli priamo od Boha [moja kurzíva] naučiť, čo máte učiť, podľa príkladu Mojžiša, ktorý hlásal izraelskému ľudu len to, čím ho Boh inšpiroval: "Toto hovorí Pán."14
Rok pred svojou smrťou Vincent na konferencii o modlitbe povedal: „Existuje aj iný spôsob, ako poznať Božiu vôľu, a to prostredníctvom inšpirácie: pretože často osvecuje naše chápanie a dáva impulzy nášmu srdcu, aby sme sa inšpirovali jeho vôľou. .“15 Tento sentiment bol zopakoval, keď povedal: „Vždy, keď sa vyskytne otázka urobiť dobré dielo, povedz Božiemu Synovi: „Ó, Pane, keby si bol na mojom mieste, čo by si robil? Ako by si poučil ľud?“16 Pri inej príležitosti povedal: „Boh zosiela svojim služobníkom mnoho vynikajúcich svetiel. V modlitbe objasňuje ich chápanie početnými pravdami nepochopiteľnými nikomu, okrem tých, ktorí sa oddávajú modlitbe.“17
Kontemplácia a vedenie
Hoci si nepamätám, že by svätý Vincent výslovne hovoril o Lectio Divina, avšak obhajoval podobnú metódu modlitby. Povedal, že to začína meditáciou. Proces uvažovania a modlitby je namáhavý, ako keď ľudia veslujú vlastným úsilím proti prúdu. Ale keď sa milosť dotkne duše svojimi vnuknutiami a povzbudeniami, už nie je potrebné veslovať, pretože plachtu duše napĺňa jemný vánok Ducha. Pri inej príležitosti Vincent použil iný jednoduchý obraz, aby vyjadril rozdiel medzi vzájomnou úlohou ľudského úsilia a božskej milosti. „Čo urobí, keď si za súmraku človek želá osvietiť svoju izbu? Vezme kresadlo, hodí iskru a od nej zapáli sviečku.Keď tak urobí, nekresá ďalej, nehľadá ďalšie kresadlo, , lebo ho už nepotrebuje; svetlo, ktoré má, postačuje na všetky jeho potreby.“18 Pri inej príležitosti povedal: „Myšlienky a úvahy, ktoré vychádzajú z našich vlastných úvah sú slabé svetlá, ktoré nám ukazujú len vonkajšok vecí a nič iné. Svetlo milosti, ktoré Syn spravodlivosti nasmeruje do našich duší, preniká až do hĺbky nášho srdca a prináša úžasné ovocie. Musíme prosiť Boha, aby nás sám osvecoval a vnukal nám to, čo sa mu páči.“19
Pri preskúmaní týchto vyjadrení možno usúdiť, že Vincent opisoval kontempláciu. Keď o tejto téme hovoril Dcéram kresťanskej lásky, povedal: „Iný druh modlitby sa nazýva kontemplácia. V nej duša v Božej prítomnosti nerobí nič iné, len prijíma to, čo od Neho dostáva. Je pasívna a sám Boh ju inšpiruje, bez akéhokoľvek úsilia z jej strany dostáva všetko, čo si môže želať, a ešte oveľa viac.“20 Dodal: „Boh svojim služobníkom dáva mnoho vynikajúcich svetiel. V modlitbe osvecuje a dáva porozumieť mnohým pravdám, všetkým nepochopiteľným, ale zachraňujúcich tých, čo sa oddávajú modlitbe.“21 Pravdaže, to k čomu sa Vincent odvolával, nepochybne patrili nielen pravdy o božských tajomstvách, ale aj o Božích zámeroch a vôli. Pri jednej príležitosti zašiel tak ďaleko pri povzbudzovaní sestier že ich pobádal k tomu, aby boli podobné Terézii z Avily.22
Keď sa vezme do úvahy, aký bol Vincent praktický človek, tak je to prekvapujúce, nehovoriac, že je to trochu sklamanie, keďže okrem toho hovorí, že Boh môže ľudí vnútorne inšpirovať a viesť a aj to robí, nehovorí viac o presných spôsoboch, akými sa to deje a dochádza k usmerňovaniu. Katolícka spiritualita by tvrdila, že existujú normálne a charizmatické spôsoby, akými sa to môže stať. Vincent áno, odkazuje na niektoré z bežných spôsobov prijímania božského vedenia ako sú písma, ako sú vnuknutia, prostredníctvom iných ľudí a prozreteľné udalosti. Avšak kvôli jeho pochybnostiam o mysticizme a nezáujme o charizmy spomínané v 1Kor. 12:8-10 mal málo pozitívnych komentárov o nezvyčajných spôsoboch, ktorými Boh inšpiruje a vedie človeka, napríklad cez sny, videnia, zjavenia, prejavy, slová poznania a prorocké zjavenia. (ako vieme, niektoré z nich zažila sv. Katarína Laboure.) Každý, kto sa zaujíma o tieto nezvyčajnejšie formy vedenia by si mal prečítať Poulainovu klasiku Milosti vnútornej modlitby a Traktát o mystickej teológii. 23 Môžem spomenúť aj svoju knihu s titulom: Vedený Bohom: Bežné & charizmatické cesty objavovania Božej vôle, ktorá sa snaží podrobnejšie popísať niektoré detaily, ktoré tieto formy inšpirácie môžu priniesť.24
Božia vôľa vyjadrená v prozreteľnostných udalostiach
Niet pochýb o tom, že Vincent de Paul mal veľkú oddanosť voči Božiemu prozreteľnostnému plánu a jeho opatreniam. Veril, že čokoľvek Pán pripúšťa, aby sa stalo, dobré alebo zlé, je vyjadrením aktívnej alebo permisívnej vôle Božej. Ako povedal v liste Sv. Louise de Marillac: „Nasledujte poriadok prozreteľnosti. Ach, aké je dobré nechať sa ňou riadiť."25Toto je veľká téma, ktorá si zaslúži byť preskúmaná v celom jej rozsahu. Našťastie to už urobili iní, ako napríklad Robert Maloney, C.M. vo svojom diele „Providence Revisited,“ v He Hears the Cry of the Poor: v Spirituality of Vincent de Paul.26 Chcem len navrhnúť jednu myšlienku. Zosnulý John Lennon z rockovej skupiny The Beatles zložil o svojom synovi pieseň s názvom „Beautiful Boy“. Obsahovala veľmi vnímavú vetu: „Život je to, čo sa vám deje, keď ste zaneprázdnení vytváraním iných plánov". Mám podozrenie, že svätý Vincent by sa s týmto pozorovaním stotožnil, pretože si bol vedomý toho, že máme tendenciu mať všetko pod kontrolou, keď si robíme vlastné plány. Ale je pravdepodobnejšie, že Boh bude mať všetkopod kontrolou, keď naše plány narušia neočakávané, no prozreteľné udalosti. Veril, že modlitba môže človeka osvietiť prostredníctvom Ducha, aby rozpoznal ruku a zámer Boha v týchto udalostiach.
Biskup Abelly písal o tomto bode, že Vincent zavrel oči pred všetkými ľudskými úvahami, vzdal sa plánom svojho božského majstra a v duchu si povedal: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ V tomto duchu závislosti nikdy nepodnikol nič z vlastnej vôle. Namiesto toho čakal, že mu Božia prozreteľnosť ukáže prácu, ktorú má vykonať, buď na príkaz tých, ktorých považoval za svojich nadriadených, na rady a presviedčanie tých, ktorých uznával za cnostné osoby, alebo na súčasné podmienky a potreby, ktoré prejavovali vôľu Boha k nemu, čo vždy nasledoval, ale nikdy nepredpokladal.
Abelly o Vincentovi dodal: „Božia vôľa je známa dvoma spôsobmi: buď v tých udalostiach, ktoré nemáme pod kontrolou, v tých, ktoré závisia výlučne od Božej dobroty, ako sú choroby, straty alebo iné životné udalosti, alebo tie, ktoré nám zjavujú jeho prikázania alebo jeho rady.“27 Vincent pri inej príležitosti povedal: „Božia prozreteľnosť nás nikdy nesklame vo veciach, ktoré podnikáme podľa jej pokynov.“28 Mám dôvod domnievať sa, že by s týmto citátom súhlasil. V dokumente z roku 1981 s názvom Kontemplatívny rozmer kresťanského života, ktorý vydala Posvätná Kongregácia pre náboženské a sekulárne inštitúty sa uvádza:
„Kontemplatívny rozmer je skutočným tajomstvom obnovy každého rehoľného života. Životne obnovuje nasledovanie Krista, pretože vedie k jeho skúsenostnému poznaniu... Čím je človek otvorenejší ku kontemplatívnemu rozmeru, tým pozornejší bude k požiadavkám Kráľovstva... pretože bude hľadieť na udalosti očami viery. To mu pomôže všade objaviť Božiu vôľu“ (Kontemplatívna dimenzia kresťanského života, 1981, č. 30).
Rozlišovanie duchov
Podobne ako u iných svätých, Vincent de Paul cítil, že rozlišovanie inšpirácií a nabádaní je nevyhnutné, aby sa zistilo, či sú skutočným hlasom Pána alebo nie. Povedal, že „je potrebné nadprirodzené osvietenie od Boha, aby bolo možné rozlíšiť pravdivé pochopenia od falošných.“29 Je jednoducho naivné si myslieť, ako sa zdá, že niektorí kresťania si myslia, že každá zbožná myšlienka alebo text z Písma, ktorý im napadne, je inšpirovanie Bohom a nie vlastnou nedokonalou ľudskou prirodzenosťou alebo dokonca tým Zlým, ktorý sa môže zjaviť ako anjel svetla (porov. 2 Kor 11:14). Ako nám pripomenul William Shakespeare v 1. dejstve, v 3. scéne Kupca benátskeho: „Diabol môže kvôli svojim záujmom citovať Písmo.“ Svätý Vincent povedal: „Z množstva myšlienok a inšpirácií, ktoré k nám prichádzajú, sú niektoré zjavne dobré, a predsa nepochádzajú od Boha a nie sú mu po vôli.“30 Na konferencii navrhol štyri hlavné usmernenia s názvom „Ilúzie a skutočné inšpirácie“ (17. októbra 1659).
Po prvé: opýtajte sa sami seba, či je nabádanie v rozpore s Božími, cirkevnými alebo štátnymi zákonmi? Je to v rozpore s niektorými slávnostnými záväzkami napr. manželský alebo kňazský sľub?
Po druhé: je tam prítomný prvok povery? (napr., že činnosť musí byť vykonaná tak a tak často a určitým spôsobom?)
Po tretie: Je nabádanie trvalé a znepokojujúce, takže človeka znepokojuje? „Duch Boží,“ povedal svätý Vincent, „je Duch pokoja, jemné svetlo, ktoré sa vlieva do duše bez toho, aby v nej robilo nejaké násilie. Jeho pôsobenie je sladké a príjemné.“31 Budeme vedieť, že inšpirácia je od Boha, „ak sa jemne vštepuje do našich duší a nakláňa nás hľadať čokoľvek, čo sa týka väčšej slávy Božej.“32
Svätý Ignác z Loyoly povedal niečo podobné vo svojich Duchovných cvičeniach. Tí, „ktorí sa
stále horlivo snažia očistiť svoje duše od hriechu a ktorí sa snažia povzniesť sa v službe Bohu...
pre dobrého ducha je charakteristické... dodať odvahu a silu, útechu, slzy, inšpirácie a pokoj .
Robí to tak, že všetko uľahčuje, odstraňuje všetky prekážky, aby duša napredovala v konaní
dobra“ (Duchovné cvičenia, č. 315).
Po štvrté, Vincent povedal: „Mali by sme si nechať poradiť. Ak niekto láskavo, pokojne a ticho prijíma rady, ktoré mu dáva (napr. spovedník, duchovný vodca alebo osoba vykonávajúca zákonnú autoritu) a berie to na vedomie, je to znak toho, že neexistuje žiadna ilúzia v tom, čo robí.“33 Ak však človek dostane vnuknutie, o ktoré sa nie je ochotný s nikým podeliť kvôli rozlíšeniu, je to zlé znamenie. Vincent povedal: „Duch Boží nakláňa k poslušnosti tých, ktorých podnecuje. Duch evanjelia je duchom poslušnosti.” 34
Vincent zakončil svoj prejav tým, že hovoril s odborníkmi, ktorí veľa vedeli o pravidlách rozlišovania duchov. Dali by sa pridať ďalšie, priznal, no myslel si, že tieto štyri budú stačiť. "Všetky ostatné," povedal, "súviseli s tými, ktoré som spomenul." 35 Cítil, že ak človek použije prepracovanejšiu metódu, môže byť v pokušení stať sa príliš introspektívnym. Vincent praktizoval to, čo kázal. V roku 1653 mu napísal jeden z jeho kňazov, že chce opustiť Spoločnosť a pripojiť sa ku kapucínom. V liste zo 4. júna Vincent rozpoznal, že jeho túžbu nepodnietil Pán. Na začiatku si Vincent myslel, že keď spolubrat v Misijnej spoločnosti položil ruku na pluh, nebol vedený k tomu, aby sa pripojil k inej rehoľnej komunite, bez ohľadu na to, aké dobré by to bolo. „Ďalším znakom,“ dodal, „čo ma núti myslieť si, že Boh vás nepovolal ku kapucínom, je, že túžby, ktoré k vám v tejto veci prišli, vás znepokojujú svojou naliehavosťou, lebo pochádzajú od zlého ducha; zatiaľ čo Božie vnuknutia sú naopak jemné a pokojné a láskavým spôsobom nás nakláňajú k dobru, ktoré od nás chce.“36
Praktické riešenia a opatrenia
Kvôli učeniu Písma bol Vincent presvedčený, že keď už človek dostane božské vedenie, je dôležité ho aj uskutočniť. Varoval: Pocity lásky k Bohu, láskavosti, dobrej vôle, nech sú akokoľvek chvályhodné, sú často podozrivé, ak nevedú k dobrým skutkom. Náš Spasiteľ povedal, že jeho Otec je oslávený tým, že prinášame veľa ovocia. Mali by sme sa mať na pozore, pretože môžeme byť navonok dobre vychovaní a naplnení vznešenými citmi voči Všemohúcemu v našich mysliach a zastaviť sa tam. Keď sa naskytne príležitosť konať, takíto ľudia zaostávajú.“37Toto je typické pre Vincentov praktický, pozemský prístup ku kresťanskému životu. Človek počúva Boha, aby vyjadril to, čo on alebo ona počula, vo forme láskyplných skutkov evanjelizácie a služby. Niet divu, že Vincent zdôraznil, že je dôležité robiť praktické predsavzatia na konci času modlitby. Mali by vychádzať z kontemplácie prítomnosti a zámerov Pána. Povedal: „Dávať si predsavzatia je jednou z najdôležitejších súčastí našej modlitby a možno aj najdôležitejšou... Hlavné ovocie modlitby pozostáva z osobných predsavzatí rozhodne a pevne prijatých. Mali by to byť predsavzatia o ktorých ste presvedčení a ktoré ste pripravení prijať, berúc do úvahy prekážky, ktoré treba prekonať.“38
Záver
Podľa priekopníckej práce kardinála Avery Dullesa SJ, niektorí moderní autori používajú modely teórie pri študovaní teologických a špitiruálnych tém. Napríklad John C Haughey SJ sa domnieva, že v súčasnej Cirkvi existujú tri modely špirituality: programový, pneumatický a autogénny.39 Nie je potrebné ich tu popisovať, urobil som tak inde. Zdá sa, že Haughey považuje Vincentovu špiritualitu zväčša za programovú.Avšak, ako zdôrazňuje Haughey, hoci jeden model prevláda v spiritualite každého človeka, môže a mal by zahŕňať dobré elementy z ostatných dvoch. Je pravdepodobné, že chápanie Božieho vedenia sv. Vincentom v modlitbe je svojou povahou dosť pneumatické,zatiaľ čo jeho nástojčivosť o dôležitosti vyjadrovania božského vedenia v prvom rade vo forme vyjadrení, ktoré sú jednotné, presné a možné, a po druhé v praktickej činnosti, je typické pre autogénny prístup. Čistý výsledok? "Ten, kto sa vo všetkom prispôsobí Božej vôli," hovorí Vincent, "a má ztoho radosť, vedie skutočne anjelský život na zemi. Dá sa dokonca povedať,že žije život Ježiša Krista." 41
Literatúra
1 LOUIS ABELLY, The Life of the Venerable Servant of God Vincent de Paul, vol. III (New York: New City Press, 1993), 88.2 ANDRE DODIN, C.M., Vincent de Paul and Charity (New York: New City Press, 1992), 49.
3 VINCENT DE PAUL, Correspondence, Conferences, Documents, vol. I (New York: New City Press, 1985), 276.
4 DODIN, Vincent de Paul and Charity, op. cit., 81.
5 Quoted by Charles Edward Miller in Mass on Sunday: And Other Ways of Being Catholic (New York: Paulist Press, 2004), 45-46.
6 ST VINCENT DE PAUL, The Conferences of St Vincent de Paul to the Daughters of Charity (London: Collins, 1979), 373.
7 De fide orth. 3, 24: PG 94, 1089C.
8 Correspondence, Entretiens documents, ed. Pierre Coste (Paris: Gabalda, 1920-1925), vol. IX, 583.
9 VINCENT DE PAUL, Correspondence, Conferences, Documents, vol. XII (New York: New City Press, 1985), 135.
10 DODIN, Vincent de Paul and Charity, op. cit., 375.
11 The Conferences of St Vincent de Paul to the Daughters of Charity, op. cit, 380.
12 VINCENT DE PAUL, “Conference on Prayer,” Conferences of Vincent de Paul to the Daughters of Charity (London: Collins Liturgical Publications, 1979), 364.
13 Ibid., 372. 14 ANDRE DODIN, C.M., Vincent de Paul and Charity, op. cit., 82. 15 VINCENT DE PAUL, Correspondence, Conferences, Documents, vol. XII,
16 ANDRE DODIN, C.M., Vincent de Paul and Charity, op. cit., 85.
17 The Conferences of St Vincent de Paul to the Daughters of Charity, op. cit., 374.
18 ABELLY, The Life of the Venerable Servant of God Vincent de Paul, vol. III, op. cit., 66.
19 Ibid., 67.
20 The Conferences of St Vincent de Paul to the Daughters of Charity, op. cit., 374.
21 Ibid., 374. 22 Ibid., 377. 23 (London: Kegan Paul, Trench, Trubner & Co. Ltd., 1910).
24 (Luton: New Life, 2014).
25 ST VINCENT DE PAUL, Correspondence, entretiens, documents, ed. Pierre Coste (Paris: Gabalda, 1920-25), 241. 26 (New York: New City Press, 1995), 52-72.
27 ABELLY, The Life of the Venerable Servant of God Vincent de Paul, vol. III, op. cit., 181.
28 Ibid., 22.
29 ST VINCENT DE PAUL, “Illusions and Genuine Inspirations,” Correspondence, Conferences, Documents, vol. XII (New York: New City Press, 2010), 286.
30 Ibid., 133. 31 Ibid., 285. 32 Ibid., 285. 33 Ibid., 285.
34 Correspondence, Conferences, Documents, vol. IV (New York: New City Press, 1993), 569.
35 Conferences of Saint Vincent de Paul (Philadelphia: Vincentians, Eastern Province, 1963), 472.
36 VINCENT DE PAUL, Correspondence, Conferences, Documents, vol. IV, op. cit., 569.
37 LOUIS ABELLY, The Life of the Venerable Servant of God Vincent de Paul, vol. I, op. cit., 106-107.
38 LOUIS ABELLY, The Life of the Venerable Servant of God Vincent de Paul, vol. III, op. cit., 68.
39 JOHN C. HAUGHEY, S.J., The Conspiracy of God: God’s Spirit in Us (New York: Image, 1976), 97ff.
40 PAT COLLINS, C.M., “Models of Spirituality,” in Spirituality for the 21st Cen- tury (Dublin: Columba, 199), 13-36.
41 LOUIS ABELLY, The Life of the Venerable Servant of God Vincent de Paul, vol. III, op. cit., 40.
preklad BD