Zasvätený život je radikálne nasledovanie evanjeliových rád, ktoré nachádzame v Evanjeliu, ako výzvu k nasledovaniu. Keď sa hovorí o evanjeliovom radikalizme, treba povedať, čo sa myslí pod týmto pojmom, aby nevznikalo presvedčenie, že tí, ktorí si ho zvolili sú nejaká elita, alebo aby sa nedelilo spoločenstvo kresťanov na prvú a druhú kategóriu, ako keby niektorí, pre svoje povolanie žili Evanjelium „radikálne“ a iní „povrchne“. Slovo „radikalizmus“ jasne pochádza z „radix“, čo znamená koreň, pôvod; vyjadruje sa ním tiež návrat k začiatku, k pôvodu, skrze odstránenie toho, čo k nemu nepatrí; tiež obnova od koreňov, a ešte vyjavenie a demonštrácia toho, čo je skryté a intímne. Všetky tieto významy sa môžu vziať do úvahy, keď sa hovorí o „radikalizme“ v našom zmysle. Takýto radikalizmus platí pre všetkých kresťanov.
Rehoľný život je radikálny v tom zmysle, že cez praktizovanie Evanjeliových rád chce zaútočiť na „koreň“ trojitej žiadostivosti, ktorá je pôvodom každej morálnej odchýlky tak, že zredukuje na minimum to, čo môže tvoriť návnadu. Koncil k tomu hovorí: „nielenže sú mŕtvi pre hriech, ale odmietajúc aj tento svet, žijú iba pre Boha samého“ /PC 5/. Chudoba, chápaná ako podelenie sa o všetko, z jednej strany oslobodzuje od starosti o základné veci, ktoré potrebujeme, z druhej strany od nebezpečenstiev, ktoré pochádzajú z toho, že niečo vlastníme. Keď sa na ňu pozeráme ako na osobné vyvlastnenie, dotýka sa samého koreňa nespravodlivosti, teda žiadostivosti a nezriadeného inštinktu, ktoré sa nachádzajú v srdci každého človeka. Zdržanlivosť nielen pomáha nadobudnúť čistotu v zmysle kontroly žiadosti, ktorá chce všetko pohltiť, ale skrze odmietnutie akýchkoľvek sexuálnych vzťahov, zabraňuje už v zárodku uzavretiu sa a egoistickému hľadaniu seba samých. Zároveň sa zdôrazňuje hlbší, radikálnejší zmysel sexuality a to je povolanie k osobnému a všeobecnému spoločenstvu. Poslušnosť zasa v odmietnutí osobnej moci bojuje proti koreňu nezriadenej žiadosti po moci a po ovládaní, a tým, že uprednostňuje vzájomnú službu, symbolizuje utópiu Božieho kráľovstva, kde všetky slobody nájdu zjednotenie vo vôli Božej.
Radikalizmus rehoľného života sa však rozumie predovšetkým v takom zmysle, že Boh sám si vyhradí isté osoby a postaví ich do takej pozície života, aby viditeľne poukazovali na hodnoty, ktoré sú pri „koreňoch“, a aby tvorili základ a jadro veľkého stromu spásy. V Kristovi princípy tejto spásy nadobudli formu a meno človeka. Odvtedy všetko to, čo je dôležité, sa vyjadruje nie nejakými abstraktnými dogmatickými formulami, ale sa vyjadruje cez ľudské bytosti, ktoré zosobňujú a robia konkrétnymi tieto princípy a zároveň sa stávajú ich svedkami. Toto sa uskutočnilo predovšetkým skrze Pannu Máriu, potom skrze prvých apoštolov, neskôr cez panny a mučeníkov. Sú to svedectvá, na ktoré sa nie zbytočne vždy odvoláva rehoľný život. Stav života, zasväteného podľa Evanjeliových rád, v Cirkvi historicky zdedil túto úlohu milosti: v organickom zjednotení tela, ktorým je Cirkev, niektoré údy sú povolané k tomu, aby už viac nežili s ostatnými, ale aby manifestovali viac ako ostatné pôvod a obsah života: Ježiša Krista. Radikálne odmietnutie takých dôležitých dobier, ktoré je viazané na praktizovanie Evanjeliových rád slúži k tomu, aby sa jasne manifestovalo, aké sú základné hodnoty života: t.j. nie dobrá tohto sveta, ale Boh a jeho Kristus.
Rehoľný život sa zároveň stáva sviatostným znovusprítomnením Krista, čistého, chudobného a poslušného, v Cirkvi. Pretože rehoľný život „sa zvláštnym spôsobom zúčastňuje na sviatostnej povahe Božieho ľudu“ /EE 38/, prídavné meno „sviatostný“ sa musí chápať ako priame odvolanie sa na „sviatosť“. Týmto sa teda zároveň chce vyjadriť zmysel viditeľnosti, realizmu a účinnosti. Nejedná sa teda o niečo domnelé alebo symbolické, ale o niečo veľmi reálne a konkrétne. Rehoľný život znovusprítomňuje, obnovuje a predlžuje neustále v Cirkvi štýl života, ktorý Ježiš realizoval na zemi, alebo presnejšie samého Ježiša Krista, ktorý teraz žije svoje tajomstvo panenstva, chudoby a poslušnosti /por. LG 44/. Žiť svoje povolanie a zasvätenie nie je teda jednoduché svedectvo o vlastnej viere a o vlastnej túžbe po nasledovaní Krista, ale oveľa viac: je to účinné vyjadrenie želania Ježiša, aby bol v Cirkvi vždy prítomný spôsob jeho vlastného života, je to sprítomnenie a zviditeľnenie Ježiša Krista v čase a histórii. Evanjeliové rady tak predstavujú novú formu existencie, ktorú si Kristus zvolil pre seba a navrhol ju tým, ktorí ho nasledovali.
Aby sa nezredukoval rehoľný život iba na praktizovanie nejakých noriem alebo odmietnutie istého životného štýlu, je potrebné študovať výraz „Evanjeliové rady“ v celej jeho bohatosti, ako ho predstavuje Koncil.
Vychádzame pri tom z toho, že raz navždy je prekonaná predstava, ktorá zakladala správnosť existencie Evanjeliových rád na strachu zo sveta a na podceňovaní pozemskej skutočnosti. Koncil výslovne hovorí, že treba „mať úctu k ľudským hodnotám a oceňovať stvorené dobrá ako dar od Boha“ /PO 17a/ a že Evanjeliové rady sú „odmietnutím dobier, iste veľmi hodnotných“ /LG 46b/, ktoré treba vedieť poznať a ohodnotiť, aby tak obeta, ktorú zasvätené osoby prinášajú, bola uvedomelou, a aby sa tak položil základ pre dobro, ktoré „povedie k úplnému rozvoju vlastnej osobnosti“ /PC 12c; LG 46b; PO 17a/.
P. Stanislav Zontak, C.M.