Druhá adventná nedeľa

Výzva Jána Krstiteľa je aktuálna aj na prelome tisícročí

Uvedomujete si, koľko informácií, správ, výziev, oznamov za rok počujeme? Čo za rok, za jeden mesiac! A za týždeň? Hoci len za jeden deň? Z televíznych obrazoviek, rozhlasových prijímačov, časopisov a novín, z rozhovorov, doma, na pracovisku, na ulici priam útočia a chcú si nás získať na svoju stranu. Ako dobre, že sa vieme a dokážeme zastaviť, zamyslieť sa, veci a udalosti zvážiť, prehodnotiť, a vybrať si pre seba podstatné, dôležité a dobré. Vieme, že nie je to jednoduché a ani ľahké, a niekedy ani príjemné.

Uvedomujeme si to aj pri počúvaní Jána Krstiteľa. Hovorí: „Robte pokánie! ... Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! ... Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! ... Sekera je už priložená na korene stromov...“ (Mt 3,2.3.7-8).
Ján Krstiteľ je najväčší kazateľ adventu. Jeho slová hovoria o blízkosti očakávaného a predpovedaného Mesiáša. Je skutočným Herodom – oznamovateľom Mesiáša. Tak ako slová Ježiša Krista až do konca čias nestrácajú na aktuálnosti, tak aj slová Jána Krstiteľa sú stále časové. Kto zodpovedne pristupuje k svojmu životnému adventu, nachádza v postave Jána memento pre seba. Evanjelium hovorí o predchodcovi Pána Ježiša ako o mužovi činu. Pripravuje cestu pre Ježiša vysluhovaním krstu pokánia: nie nášho sviatostného krstu, ten ustanovil až Pán Ježiš, ďalej svojimi kázňami o zmene života, návrate k Bohu, vedomého pokánia. Hovorí, že nestačí si zakladať na tom, že som potomkom Abraháma. Jánove slová sú prorocké: „Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov“ (Mt 3,9). Pre Židov práve ľudia z pohanstva sú takými kameňmi, ale Ten, ktorý príde obdarovaný Duchom Svätým, môže z nich spraviť deti Božie. Ján poukazuje aj na moc, akou sa to bude diať: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11). Pod ohňom myslí samého Boha. Boh vo svojej láske posiela na zem svojho Syna, ktorý odstráni z ľudských sŕdc každý egoizmus. Tých však, ktorí odmietnu Božiu lásku, ktorí vedome a slobodne sa rozhodnú zostať plevou, tým oheň lásky sa stane ohňom súdu: „... plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“ (Mt 3,12). Boh je ohňom očisťujúcim. Kto nechce horieť jasom jeho lásky, toho ten oheň bude páliť celú večnosť.
Jánove slová sú výzvou návratu k Bohu. Výzva spočíva v zmene života. Pohľad na Jána, jeho život, životospráva, slová, miesto pri Jordáne priťahujú obyvateľov ďalekého Jeruzalema i celé okolie Jordána. Boh je pre všetkých Božím znamením. Prichádzajú aj farizeji a saduceji, hoci práve ku nim najtvrdšie hovorí. Pripomína im ich neveru, ľahostajnosť, s akou vedú a učia národ. Ján žil tak, ako to od neho žiadal Boh. Bol surovou lekciou pre všetkých, ktorí si uvedomovali svoju neveru voči Bohu. Zároveň je vzorom k zmene života.

Od Jordána odchádzajú mnohí po krste pokánia zmenení. Náprava života je možná. Hriešnici menia svoj život. Opúšťajú svoj hriech. Advent nám pripomína, že je len prípravou na smrť. Očakávanie príchodu Krista na svet je širšia pravda. Náš životný a liturgický advent, keď správne počúvame a prijímame slová Jána Krstiteľa, je v obnove, reforme a náprave života, ale musí vychádzať z nášho vnútra. Zmena sa má uskutočniť v nás a nevyžadovať zmenu len na okolí. Výzva sa dotýka nášho vzťahu k Bohu. Zmena nášho zmýšľania má priniesť viditeľné ovocie do nášho života. Bohu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Čo by to bol za advent, keby sme ho nevyužili na zmenu svojho života vo vzťahu k Bohu, blížnemu i k sebe samým? Je správne prežiť advent ako tí, čo odchádzali od Jordána odhodlaní už viac nežiť v hriechu. Nemôžeme hovoriť o kresťanskom advente, ktorý sa nerealizuje návratom k pokániu cez spovednicu, a nie je kresťanským adventom, keď sa nerealizuje v skutočnom návrate k Bohu, stretnutím s Bohom, hoci by na sviatok Narodenia Pána Ježiša sme mali najkrajší stromček, množstvo darčekov a hoci by sme spievali z celého hrdla vianočné koledy. Dnes je čas začať plniť slová Jána Krstiteľa. Rozlíšiť jeho slová od slov falošných prorokov, hoci takým prorokom sme doteraz boli aj my sami sebe alebo voči iným. Neváľajme vinu na svet okolo seba, ale odstráňme zlo v sebe. Prečo išli za Ježišom aj jeho nepriatelia, tí, čo pre svoj verejný život nemohli súhlasiť s jeho vystupovaním? Pretože Ján nebol prorokom len ústami, ale bol prorokom svojím životom. A Ján o svojom vzťahu k Ježišovi, ktorému pripravuje cestu, povie: „Ja nie som hoden nosiť mu obuv“ (Mt 3,11). A nosiť niekomu obuv znamenalo byť celý v službe tomu, komu obuv patrila. Ján sa v pokore necítil ani toho hodný. K pokániu, náprave, návratu je potrebná pokora predchodcu Pána Ježiša, sv. Jána Krstiteľa.
Od nás žiada podujať sa na ozdravenie svojho vzťahu k Bohu. Tak dôjde k ozdraveniu nášho vlastného života, tak telesného i duchovného, a tak dôjde aj k ozdraveniu našich vzťahov navzájom voči sebe. Príčinou nášho nešťastia je náš hriech, ktorý páchame vedome a dobrovoľne. Starý spôsob života v hriechu opustiť a nastúpiť na cestu k Pánovi. „Vyrovnajte mu chodníky“ (Mt 3,3), je výzva k vernému plneniu svojich povinností. Nestačí príkazy brať len ako donucovací prostriedok, ale ako radostnú odpoveď na Božie oslovenie, ktorého sa nám dostáva. Nestačí napodobniť vonkajší spôsob života sv. Jána, keď si neosvojíme jeho vnútro, jeho postoj voči všetkému, čo od nás žiada Boh. Duch adventu má byť radostný. Nie donucujúci. Čakáme predsa Boha, ktorý jediný nám môže dať skutočne to, čo obohatí náš život na zemi a stane sa zárukou pre večný život.
Pápež Ján XXIII. povedal: „Sú dvoje dverí, ktoré vedú na slobodu, do raja: nevinnosť a pokánie.“ Kto z nás hriešnikov by sa ako nevinný odvážil otvoriť dvere? Pokáním ich však možno otvoriť. To je najistejšia cesta k slobode.
Bonhöffer vysvetľuje advent slovami: „Na žalári možno dvere otvoriť len zvonka. Takýto žalár nemusí byť postavený len z múrov. Aj choroba môže byť väzením, z ktorého niet východiska. V žiadnom prípade nieto dverí, ktoré by sme mohli svojimi silami otvoriť. Sú v živote udalosti, pred ktorými nemožno utiecť. Povolanie, manželstvo, vlastné schopnosti, prípadne neschopnosti môžu sa nám stať väzením. Poznal som mladého muža, ktorý skôr ako sa hodil pod vlak, napísal: „Nevidel som iné východisko.“ Aj takýto môže byť advent. Žiadna možnosť, žiadne riešenie. Nik neprichádza dvere otvoriť.
V našom prípade je riešenie, je nádej, je možnosť! Počujeme slová Jána Krstiteľa. Sú adresované nám. S Božom pomocou a milosťou to dokážeme. Advent prežitý s Kristom je už čas prežitý s Kristom.

Vieme, že stretnutie môže zanechať pozitívne stopy na dlhý čas i na celý život. Zaiste to spoznali mnohí súčasníci predchodcu Pána Ježiša. A tak je to aj dnes, keď si otvoríme srdce. Stačí viac si všímať, vidieť, počúvať, stretnúť sa a zmena, návrat, ozdravenie sa dotkli aj nás ako mladej slečny Jarky.

Čo bolo s ňou ťažkostí v rodine! Už mala dvadsať, ale potrebovala by slúžku. Neporiadna k svojim veciam, ľahostajná k svojmu okoliu, nezodpovedná k svojim povinnostiam, vypočítavá a sebecká... Koľko jej dohovárali rodičia i mladšia sestra! Až raz – zmena. Od určitého času vie si všimnúť svojich z okolia. Dokonca povie i ďakujem, a aj sa spýta, či niečo nie je potrebné pomôcť. V sobotu bez toho, aby ju niekto požiadal, dala sa do upratovania bytu, nie iba svojej izby, svojich vecí. A viete prečo? Čo spôsobilo zmenu, nápravu, ozdravenie v jej živote? Zaľúbila sa. Našla si chlapca. A práve na nedeľu ho prvýkrát pozvala k nim domov.

Už dvetisíc rokov poznáme liturgický advent. Koľko to už máme rokov? Odpovedzme si. A koľko sme už prežili adventov? Áno, je namieste, že si uvedomujeme časovosť slov adventného kazateľa sv. Jána. Poriadok je vizitkou kultúry človeka. Vernosť Bohu je najkrajšou odpoveďou, ktorú môžeme dať Bohu. Urobiť si poriadok so svojím egoizmom. Istým elementom návratu je, že si vieme odkryť pravdu vo svojom živote. Keď naša viera nie je len sviatočnou povinnosťou, ale najmä vnútorné presvedčenie lásky k cieľu svojho života. Návrat sa zrealizuje v tom momente, keď prijmeme Krista, ktorý jediný môže zmobilizovať naše sily. Preto uznávame, že slová Jána Krstiteľa sú osobnou záležitosťou každého z nás. Navrátiť sa znamená každý deň prežiť svoj život s Ježišom. Každý deň urobiť dňom milým Bohu a záslužným pre seba. Je to možné len vtedy, keď naše kresťanské zmýšľanie bude v zhode s výzvou sv. Jána Krstiteľa. Srdce kresťana nemá byť liečené na nedostatok lásky. Advent je čas čakania na lásku. Kto na nič nečaká, je už vlastne mŕtvy. Na bránu pekla Dante napísal: „Zrieknite sa nádeje! Je tu večná smrť.“ Advent je nádejou, že nielen odpovieme na výzvu v zhode s Jánovými slovami, ale budeme ich realizovať aj v živote.

Aj vám sa stala takáto príhoda? Sedeli ste vo vlaku na železničnej stanici vedľa druhého vlaku. Čakali ste na odchod. Konečne sa pomaly a ticho pohýna. Po niekoľkých sekundách ste na pochybách a kladiete si otázku, ktorý to vlak ide. Ten váš, či ten na vedľajšej koľaji? Čo v tej chvíli urobíte, aby ste zistili skutočnosť? Je to jednoduché. Stačí sa pozrieť na niečo pevné, čo sa nepohybuje, napríklad na strom alebo dom.

Áno, k zisteniu skutočnosti je potrebné vyhľadať pevný bod. Túto zásadu môžeme použiť aj na našej ceste adventom. Ján Krstiteľ je pevný bod v našom životnom i liturgickom advente. Pohľad na neho a naše realizovanie jeho slov v našom živote nám povedia, či ideme za Ježišom, alebo ešte stojíme, prešľapujeme na jednom mieste.

Náš život často prirovnávajú k cestovaniu. Aj na letiskách, nástupištiach počujeme či vidíme mnoho výziev. Je správne, že vieme rozlíšiť, ktorá patrí nám, na ktorú včas a vhodne môžeme reagovať. Čo je to rok, mesiac, týždeň v dejinách? Ale v našom živote mnoho znamená aj jeden deň. Čo jeden deň, aj jedna hodina i jedna minúta. Tohoročný advent sa už nikdy nezopakuje.
Amen.