Deviata nedeľa "cez rok"

Plnenie vôle Božej je zárukou na odmenu.

Aj my patríme k tým, čo ohľadom budúcnosti často podliehame strachu, panike, budíme sa zo sna, znepokojujeme sa, všetko chceme stihnúť, zariadiť, zvládnuť?

Hodiny sa začali zaujímať o svoju budúcnosť. Znepokojili sa tým, že každú sekundu musia tiknúť jedenkrát. Že musia tiknúť 60-krát za minútu a to stále, každú hodinu, každý deň, týždeň, rok. Hodiny z toho ochoreli. Keď hodinár zistil, že hodiny sú choré, pretože sa strachujú o svoju budúcnosť, navrhol liečbu: Budete sa starať iba o to tiknutie, čo práve nasleduje. A tak hodiny išli sto rokov.

Ježiš nám pripomína: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane‘, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7,21).

Dôležitá poznámka: Učme sa odovzdať do Božej vôle. Ježiš hovorí ako ten, kto má moc. Jakub apoštol poznal tieto Ježišove slová, keď upozorňuje, že „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26).
Po nedeli Najsvätejšej Trojice pokračujeme v liturgickom delení cirkevného roka druhou časťou Obdobia cez rok. Liturgické obdobie adventu, Vianoc, pôstu, Veľkej noci má presné špecifické zameranie z dejín spásy. Rovnako Obdobie cez rok, ktoré začína Nedeľou krstu Pána Ježiša a je prerušené Popolcovou stredou, pokračuje od konca veľkonočného obdobia až do začiatku adventu. V tomto najdlhšom období cirkevného roka, má celkom 34 týždňov, Cirkev predkladá slová, veci, udalosti zo života Pána Ježiša ako matériu na rast, upevnenie a naplnenie Božej vôle v našom živote.
Podobenstvo o dvoch mužoch, ktorí stavajú svoje domy, je výrečné a ľahko pochopiteľné. Múdry stavia dom na skale. Hlúpy stavia dom na piesku. Domy sa od seba nemusia na pohľad líšiť. Na čom spočíva múdrosť a hlúposť staviteľov? Dom musí ponúknuť bezpečie, pohodlie, ochranu. Dom sa nestavia len na čas pekného počasia, ale aj časy dažďov, prívaly vôd, vetrov, a môžeme povedať, i snehu. Tieto poveternostné okolnosti preveria každý dom. Každý staviteľ vie, že ak má dom splniť svoje poslanie, nesmie podceniť základy domu. Základ na skale je istejší ako základ na piesku.
Okolo Ježiša v zástupe boli mnohí, ktorým sa Ježišove slová páčili, ktorí sa nadchli pri zázrakoch, ktoré konal, vyhovovalo im, keď ich nasýtil bez toho, žeby pracovali. Po zázračnom rozmnožení chlebov a rýb ho chceli dokonca urobiť kráľom. Ježiš prišiel na zem pre niečo hodnotnejšie: pre spásu všetkých ľudí. Ježiš k tomu potrebuje našu spoluprácu.
Preto skôr, ako povie podobenstvo o mužoch a ich stavaní domov, vyhlási: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane‘, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7,21). Ježiš ako človek je Boh, vždy plní vôľu Otca. A práve plnenie vôle Božej rozhoduje aj o našej odmene a treste. Plnenie vôle Božej je našou povinnosťou, ale i radosťou, túžbou. Spravidla muž cíti povinnosť zabezpečiť pre svoju rodinu strechu nad hlavou. Preto sa namáha, pracuje, pritom cíti únavu i radosť, venuje stavbe čas. Jeho charakter, čestnosť, pracovitosť sú znamením muža, ktorý stavia na skale. Opak predstavuje nerozumného muža. Koľko domov je dnes prázdnych, bez rodinného tepla, radosti, detského smiechu? Šťastie sa budovalo na hriechu.
Dnešné evanjelium možno nazvať „Evanjeliom kresťanskej skutočnosti“, v zhode s vyznávanou vierou, zhode medzi slovami a skutkami, medzi vyznávanou vierou a skutkami života. Ježiš podobenstvom varuje pred ilúziami a sklamaním. Chytrákov a tých, ktorí sa spoliehajú len na svoju výrečnosť, upozorňuje, že si zatvárajú dvere do nebeského kráľovstva. Dvere, za ktorými je on, Pán a Boh, vedú do Kráľovstva, a budú otvorené len pre tých, ktorí plnia vôľu Otca. Nie ten, kto hovorí, ale ten, kto koná. Kto svoju vieru nielen vyznáva, ale aj podľa nej žije, je muž múdry, ktorý stavia na skale. Skala je vlastne vôľa Božia. Slová žalmu v nás prebúdzajú nádej voči Bohu: „Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy“ (Ž 31,3). Kto buduje dom na skale, buduje s Bohom. „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“ (Jn 14,23). Dážď, víchor, neporozumenia, utrpenie neobchádzajú ani kresťanov. Môžu klátiť, unavovať, znechucovať, ale kresťan, čo plní vôľu Božiu, ostáva pevne na svojom mieste.

Viera má byť budovaná na vôli Božej. Ježiš zanechal svoje slovo. Na ňom Učiteľský úrad Cirkvi buduje šťastie pozemské a nádej na večné šťastie pre všetkých ľudí.
Katolík musí pochopiť, že nemôže byť katolíkom, ak svoju vieru neprežíva spoločne s druhými.

Napoleon mal povedať kardinálovi Consalvimu: „Pochopte, že môžem vašu cirkev zničiť.“ Na čo mal dostať odpoveď: „Pane,, to sa nepodarilo za osemnásť storočí ani nám kňazom.“

Cirkev nie je budovaná na ľuďoch, ani na hierarchii, ale na každom, kto plní vôľu Božiu.
Cirkev nám neponúka nijaké prefabrikované domy, ktoré stačia zmontovať a už sa dá v nich bývať. Ale ponúka nám silu, aby sme ako pútnici bez prefabrikovaných domov našli cestu k Bohu. Ponúka silu, aby sme túto cestu hľadali a stále znova po nej kráčali, nebáli sa budúcnosti, ani si nebrali odvahu minulosti. Cirkev učí Ježišove slová. Preto nikto nemôže mať Boha ako Otca, kto pohŕda Cirkvou ako Matkou (sv. Augustín). Cirkev sa nazýva viditeľná, pretože sa skladá z ľudí, a neviditeľná, pretože vo svojom živote a vo svojej sile spočíva na neviditeľných daroch a silách, ktoré prichádzajú od Boha. Oplatí sa plniť vôľu Božiu.

Voltaire videl už Cirkev bezmála v sarkofágu. Augustus Comte napísal podľa svojho kalendára: Dňa 23. Archimeda roku 63, čiže 29. 4. 1851 Cirkev zanikne a ja budem kázať v chráme Notre Dame v Paríži jediné náboženstvo “vedy“. Po nich iní falošní proroci prednášali ďalšie falošné proroctvá. Nietzsche triumfoval, že sa mu podarilo „zabiť Boha“.

Boli to útoky, rúhania, čiže vetry, búrky, vlnobitia na Cirkev. Tá je postavená na skale, Petrovi, uholnom kameni, ktorý pekelné brány nepremôžu. Nič na svete nie je tak pevné a isté ako Cirkev. Cirkev nepodlieha móde, neprispôsobuje svoje učenie viery a mravov, ako by to niekomu malo vyhovovať, ale vždy plní vôľu Božiu.

Katechétka sa pýtala detí v tretej triede: „Podľa čoho poznáte, že milujeme Boha?“ V triede nastalo ticho. Tí, čo sa pripravovali na prvé sväté prijímanie, premýšľali. Napokon jeden z nich povie: „Podľa toho, že milujeme Pána Boha, keď máme na neho čas.“

Chlapec mal pravdu. Tento chlapec zaiste bol vedený, vychovávaný k tomu, aby plnil vôľu Božiu. Jeho slová potvrdzujú, že dom sa buduje na skale pomalšie ako na piesku. Kto staval dom, vie, že základy si vyžadujú čas, námahu, mnoho finančných nákladov. Poznáme to i z budovania svojej viery. Plniť vôľu Božiu si vyžaduje často tichú spoluprácu s Bohom. Pravidelná modlitba, účasť na svätej omši, pristupovanie ku sviatostiam, skutky milosrdenstva a iné, si vyžaduje chuť, radosť, námahu, ale vypláca sa to. Takým Duch Svätý v čase skúšok pomáha. Vnuká, čo povedať v pravý čas. Aký zaujať postoj v príhodnej chvíli. To nám pripomína i evanjelium. A právom to od nás očakáva Ježiš.

Profesor mal vo svojej pracovni veľké kyvadlové hodiny, ktoré každú hodinu pomaly so slávnostnou vážnosťou a s veľkým dunením odbíjali čas. „Nevyrušuje vás to?“ pýta sa študent. „Nie,“ odpovedal profesor, a pokračoval, „lebo každú hodinu ma to núti pýtať sa, čo som urobil za tú hodinu, ktorá práve odbila“ (porov. B. Ferrero: Niekedy stačí jeden slnečný lúč. Vyd. Don Bosco, 1998, s. 9).

Memento pre nás? Áno! Ponáhľajme sa tak, aby sme boli pánmi svojho času, nezabudli na cieľ svojho života. Neuspokojili sa len s prázdnymi slovami, ale kládli dôraz na plnenie vôle Božej.