Šiesta nedeľa "cez rok"

Máme povinnosť a zodpovednosť vychovávať sa, formovať svoje svedomie

Ako rôzne sa dokážeme voči sebe navzájom, aj voči sebe samému správať! Čo charakterizuje naše správanie? Podľa čoho nás ľudia poznajú? Príslovie hovorí: „Vtáka poznáš po perí a človeka po reči“. Ale aj naše skutky, vzťahy, priateľstvá, postoje, názory o niečom hovoria, predstavujú nás, prezentujú.
Sused nekompromisne odrezal konáre na stromoch suseda, ktoré presahovali cez plot. Doteraz mu to nevadilo, veď úrodu na svojom vždy si pozberal, ale bol upozornený, že má žumpu v neporiadku.
Neraz povieme: Kde má ten a ten svedomie? Aké to má svedomie? Svedomie. Často máme myslieť na vlastné svedomie. Svedomie je teda v hlavnej miere základom vnútornej dôstojnosti človeka a zároveň aj jeho vzťahu k Bohu (Ján Pavol II.).
Ježiš nám hovorí: „ Ale vaša reč nech je „áno - áno,“ „nie - nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého (Mt 5,37).

Ježiš sám hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Chce splniť svoje poslanie do čiarky a do písmena, čiže všetko tak, ako to bolo v Božom pláne od začiatku. Už na Sinaji Boh povedal: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11,44). „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). Veď na tom vlastne spočíva zmysel práva, že kto chce byť v priateľstve s Bohom, ten je povinný zachovávať Božie zákony a Boží spôsob myslenia, k tomu vedie aj desatoro prikázaní. Ktorý z Božích prikázaní môže byť najmenší?

Zákony, ktoré tvorí človek, je potrebné meniť. Prichádzajú iné okolnosti, stav, iní ľudia. Božie zákony zostávajú stále tie isté. Boh je najvyšší zákonodarca. Boží zákon môže zmeniť len Boh. Človek by chcel často zmeniť Boží zákon, ale nemôže. Veľa ľudí by chcelo prispôsobiť Boží zákon svojim možnostiam. Boh nechce úpadok človeka. Boh nedovolí páchať hriech. Ak by bolo dovolené klamať, tak na zemi sa všetci stanú klamármi. Ak by bolo dovolené kradnúť, všetci budú zlodejmi. Ak vraždiť, všetci sa stanú vrahmi. A tak je to s každým hriechom. A život na zemi by sa stal peklom. Božie právo pomáha zdokonaľovať sa človeku v mravnosti, v duchu pokoja spoločného života. Najvýhodnejšia cesta života pre človeka je cesta, na ktorej človek zachováva právo a zákon. Zákon a prikázania nechcú ujarmiť človeka. Naopak. Človek, ktorý si uvedomuje, čo chce Boh zákazmi, príkazmi, verne ich zachováva. Vidí v nich Boha, ktorý je Láska. Čím väčšie poznanie Lásky, tým rozhodnejší postoj proti hriechu, tým rozhodnejší postoj k Láske. Blúdiace svedomie zaväzuje (sv. TA II/II q.19 a 5). Ak človek správne chápe slová: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla“ (Mt 5,29-30), ďakuje Bohu a necíti, že Boh mu chce zle.

Je potrebné venovať pozornosť výchove svedomia človeka. Nestačí, že sa človek naučí prikázania, ale je jeho povinnosťou, aby svoje počínanie konfrontoval s príkazmi. Ak človek dobre rozumie zmyslu jednotlivých príkazov a zmyslu ich celku, vtedy sa dostáva k ideálu života a Cirkev prijíma ako prostriedok na ceste života, ktorá mu pomáha, riadi ho, usmerňuje a vedie bezpečne cestou do večného života. Môže sa stať, že pod vplyvom prostredia, okolností života a iných okolností stratí človek jasný pohľad na niektorý príkaz a práve tu je poslanie Cirkvi, aby ho usmernila, aby neostal v omyle. Cirkev je autorita v oblasti viery a mravov. Ježiš dal moc Petrovi a prisľúbil Ducha Svätého. Preto jedine Cirkev má právo a povinnosť vysvetľovať príkazy viery a mravov. Nemôže to ponechať na osobný názor alebo mienku skupiny či nejakého vodcu. „Morálka začína tam, kde končia slová“ (A. Schweitzer). História i dnešok sú dôkazom falošných ideológií a falošných vodcov. Ježiš jasne hovorí: „Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých“ (Mt 24,11). V Písme nachádzame pravdu a usmernenie pre našu reč: „áno - áno,“ „nie - nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého (Mt 5,37). Doporučuje sa z času na čas vážne zastaviť a prehodnotiť, či prekontrolovať svoje svedomie. Tak hovoríme o večernom spytovaní svedomia, ktoré sa doporučuje ako hygiena duše. Krátke spytovanie svedomia je na začiatku každej svätej omše. Je to namieste, lebo omša je najsvätejšia obeta a primerane k tomu sa na ňu máme pripraviť. Platí výzva Ježiša z evanjelia: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5,23-24). Cirkevný príkaz hovorí o ročnej spovedi. Aj keď častejšie prijímame sviatosť zmierenia, je dôležitá príprava. Tam podľa určitých zrkadiel, sú aj v príručkách či modlitebných knihách, podľa veku, stavu, máme prekontrolovať svoju realizáciu Božích a cirkevných príkazov vo svojom živote. Nič neponechať na náhodu, rutinu, zvyk... Ak sme tak konali, môžeme poznať vo vlastnom živote nezdravé hnutia, spôsoby, zmýšľanie... Nepodceňme v oblasti svedomia možnosť zúčastniť sa duchovných cvičení. V niekoľkodňovom tichu pri počúvaní prednášok exercitátora, prípadne rozhovoru s ním, ale najmä v čase strávenom v modlitbách, rozjímaní, rozhovore s Bohom, keď máme o základné ľudské potreby postarané, môžeme jasnejšie poznať stav svojho vnútra, stav svojho svedomia.

Ježiš v evanjeliu upozorňuje, že kresťanstvo nie je ľahké. Motívom nášho života musí byť láska. Sv. Augustín hovorí: „Miluj Boha a rob, čo chceš.“ Keď si uvedomujeme lásku Boha k nám, vtedy náš pohľad na prikázania bude správny. Nepodceníme žiadny z príkazov, lebo aj ten najmenší nám otvára bránu neba. Keď pápež Ján XXIII. podnikal kroky v ekumenizme, aby zjednotil kresťanov, navrhol, aby sa prestalo hovoriť o hriechoch tých, ktorí opustili rímsku Cirkev.
Na potápajúcom sa Titanicu jeden muž zastavil námorníka: „Musím vám čosi povedať. Ja som pred dvadsiatimi rokmi zavraždil svoju manželku.“ Muž si zrazu uvedomil, že má svedomie a jeho správanie sa dá vyjadriť slovami: Nemôžem s tým odísť na večnosť. Svedomie sa nazýva upravovateľ a vychovávateľ duše, príkaz rozumu. O svedomí sa hovorí, že ospravedlňuje alebo obviňuje, pokiaľ poznávame, že sme dobre alebo zle jednali (sv. TA I q.79 a.13).

Vieme, že konflikty svedomia v skutočnosti neexistujú, pretože to, čo človeku hovorí svedomie, je jednoznačné (V. E. Frankl). V hlbinách svedomia odkrýva človek zákon, ktorý si sám nedal, ale ktorý musí poslúchať. Jeho hlas ho neustále nabáda, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu a keď je to treba, prehovorí k sluchu jeho srdce: To rob, tomuto sa vyhni (GS 16)! Je to memento, pretože človek má byť oveľa lepší vo svojom vnútri, než ako sa vidí zvonku. Lebo Boh nám hľadí do srdca.
Kde mala svedomie mladá žena, keď chcela byť na maškarnom plese originálna?! Hoci na každom lepidle je nápis horľavina, natrela si ním celé telo a osypala sa perím. Vyzerala naozaj originálne až do chvíle... Po skončení tanca začali podnapití vystrájať a hádzali na seba horiace zápalky. Jedna trafila i tú „operenú“ mladú ženu. V okamihu vzbĺkla. Perie a horľavina s ohňom vytvorili z nej horiacu a ohnivú pochodeň. V strašnom reve vrieskala: „Bože, kde si, že toto dopúšťaš?!“

Pamätajme na Boha skôr, ako sa stane nešťastie. Naše svedomie nech nám vždy hovorí, čo je dobré a čo zlé pred Bohom. Vyhnime sa pohoršeniu blížnych, najmä detí. Chráňme si svedomie ako jeden najväčší dar.
Je čas pozrieť si svoje svedomie. Je čas sa za svoje previnenia naučiť odprosiť a modliť. Je čas využiť dnešnú svätú omšu na vyprosenie si potrebných milostí.

Amen.