Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

Každý máme svoje nezastupiteľné miesto v dnešnom sprievode

Dedinou kráčal sprievod, v ktorom mali svoje miesto jednotlivé stavy, v strede ktorého kráčal kňaz s monštranciou v rukách. Osobné auto, v ktorom sedeli dvaja päťdesiatnici, zastalo. Nič a nikto im neprekážal pokračovať v ceste. Vodič si na to spomína: „ Sprievod bol usporiadaný. Z každého človeka bolo cítiť radosť a zároveň veľkú bázeň. Väčšina v sprievode spievala, a dokonca aj deti. Spomenul som si iné sprievody spred rokov. Už prvý pohľad na tento sprievod dotkol sa mi srdca. Vychovali ma ako neveriaceho. Vtedy som prvý raz pocítil túžbu veriť ako títo ľudia. Obrátil som sa k priateľovi. Ten mal privreté oči, z ktorých mu tiekli slzy. Moje ústa prvýkrát v živote vyriekli: Chcem aj ja veriť ako títo ľudia.“

Dnes na sviatok Božieho Tela a Krvi Pána Ježiša si pripomíname, že Eucharistia je zhrnutím a súhrnom našej viery. Sv. Irenej napísal: (Adversus haereses 4,16,5; SC 100,610) „Naše presvedčenie viery je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje naše presvedčenie“ (KKC 1327).

Dnešný úryvok z evanjelia začína Ježiš slovami: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,51) a úryvok končí slovami Ježiša: „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6,58).

V cirkevnom liturgickom kalendári slávime dva významné štvrtky. Vo Veľkom týždni slávime Zelený štvrtok a dnešný – Slávnosť Božieho Tela. V jednom i druhom dni spomíname na Eucharistiu. V prvom dni večer si spomíname na ustanovenie Eucharistie. Bolo to na konci verejného života Pána Ježiša, keď sa chystal uskutočniť svoje poslanie na zemi, aby zomrel za nás. V dnešný deň, to je v týždni po skončení veľkonočného obdobia, uvažujeme o tajomstve lásky Pána Ježiša, ktorý ustanovil Eucharistiu. Ježiš, pretože nás veľmi miloval, rozhodol sa zostať s nami až do konca čias pod spôsobmi chleba a vína, ktoré po slovách premenenia vyslovené kňazom, stávajú sa pravým, skutočným a podstatným telom a krvou Krista.
Opravdivo: Sám Ježiš hovorí: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6,55).
Skutočne: To, že je Ježiš prítomný pod spôsobmi chleba a vína, nezáleží od našej viery. Naša viera ani ho neprivádza a ani ho neodvoláva. Sv. Ján Zlatoústy vyhlasuje: „To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný“ (De proditione Iudae homilia, 1,6: KKC 1375).
Podstatne: Je pod spôsobmi chleba a vína na spôsob podstaty chleba a vína. Ak je v iných sviatostiach prítomný cez moc, milostí, tak v Eucharistii zvlášť v svojej podstate do takej miery, že bolo by bludom povedať o podstate chleba: tu je telo Krista, namiesto: to je telo Krista.
Stálu prítomnosť Ježiša v Eucharistii privádza neobyčajná premena celej podstaty chleba a vína v podstatu Tela a Krvi mocou konsekračných slov kňaza. Na tom jednako vznešenosť tejto sviatosti sa nekončí. Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jedinečný svojho druhu. Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom, a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí“ (KKC 1377).

Sviatok Božieho Tela vyviera zo stredovekej zbožnosti. Na eucharistickú slávnosť sa nepozeralo len ako na eucharistickú večeru, ale aj ako na názorné sprítomnenie Kristovho utrpenia. Vývoj viedol k stále väčšej úcte, ktorú ľudia preukazovali Eucharistii, zvlášť eucharistickému chlebu. Nezávisle na sv. omši vznikali rozličné pobožnosti k úcte Najsvätejšej Sviatosti. Dôsledkom toho bol aj vznik samostatného sviatku k úcte božskej prítomnosti v Eucharistii. Podnetom k tomu bolo videnie, ktoré mala Juliana z Liege roku 1209. Vo videní videla mesiac v splne ako symbol Cirkvi. Avšak jedna čierna škvrna na ňom poukazovala na to, že v cirkevnom roku chýba sviatok k úcte Eucharistie. Roku 1246 zaviedol biskup z Liege taký sviatok, ktorý sa rýchlo rozšíril a roku 1264 sa stal záväzným pre celú cirkev. Súvis tohoto sviatku so Zeleným štvrtkom sa prejavil v tom, že sa slávi vo štvrtok. Roku 1277 po prvýkrát pridali k tomuto sviatku aj procesiu v Kolíne nad Rýnom. Odvtedy sa procesia stala samozrejmou súčasťou sviatku Božieho Tela až dodnes. Nie je to výmysel proti bludárom neskorších storočí.
Uvedomujeme si aj skutočnosť, že táto slávnosť má inú pečať ako slávnosť Zeleného štvrtka. Na Zelený štvrtok sa spomienka zameriava na Ježišovo odsúdenie a ukrižovanie a na sviatok Božieho Tela si nepripomíname Ježišovo utrpenie, ale prežívame radosť z jeho prítomnosti v Eucharistii medzi nami. Ježiš nám daruje seba samého ako „živý Chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,51), aby bol stále prítomný medzi nami. S dnešným sviatkom sa spájajú aj iné stretnutia, voláme ich eucharistickými kongresmi, ktorých história siaha do Francúzska. Prvý eucharistický kongres sa konal v roku 1881 v Lille a na medzinárodnej úrovni sa konajú každé dva roky.

Kto sa raz zúčastnil s vierou, hoci len veľkou ako horčičné zrnko na eucharistickom kongrese alebo na sprievode na sviatok Božieho Tela a vložil do úcty eucharistického Krista svoje srdce, má zážitok, má poznanie o veľkosti Božej lásky. Pravda, nejde len o vonkajší rámec sviatku.
Kňaz pokojne sa chystal na nočný odpočinok, keď niekto zazvonil. Pri dverách stal muž, ktorého kňaz poznal. Bol iného vierovyznania. V ten večer tento muž okrem iného povedal: „Ďakujem vám za veľký zážitok z viery. Dnešný váš sprievod bol pre mňa veľkým povzbudením vo viere. Nebol som vychovaný k úcte Ježiša Krista, ako vy učíte. Iste príde chvíľa, že aj iné náboženstvá pochopia veľkosť, význam a potrebu Boha medzi nami, tak ako učí vaše náboženstvo.“

Je správne, že z našej strany robíme všetko preto, aby sme sebe, ale aj iným od eucharistického Krista vyprosili vzrast milostí, lásky k Bohu a patrične vzdali vďaku Ježišovi Kristovi za dar Eucharistie, že zostal medzi nami až do skončenia sveta pod spôsobmi chleba a vína.

Amen.