Navštívenie Panny Márie

2. júl 2005 – 24.00 hod.

Úvod
K polnočnej sv. omši sa viaže veľa našich náboženských, ale i ľudských zážitkov. S nimi rátame dokonca i roky nášho života, keď konštatujeme pri životoch tých, ktorí nás predišli na večnosť: bola to jeho posledná polnočná sv. omša...
Uprostred roka nám každoročne táto púť poskytuje možnosť duplicity: možnosť byť na polnočnej sv. omši.

Homília na polnočnú sv. omšu
AI
Pri svojej návšteve na Mariánskej hore v Levoči 3. júla 1995, blahej pamäti Sv. Otec Ján Pavol II. v homílii povedal okolnosti takmer 25-ročného putovania obrazu Čenstochovskej Madony po Poľsku. Keďže boli rôzne pokusy zo strany štátnej moci prekaziť púť tohto milostivého obrazu a symbolu poľskej katolicity, obraz z rámu vybrali a prázdny rám putoval po jednotlivých diecézach a farnostiach. Svätý Otec ale k tomu pripomenul, že práve ten rám bez obrazu bol výrečný, lebo každý vedel čo tam patrí. Táto spomienka na púť Sv. Otca v Levoči je zároveň i otázkou pre našu úvahu: Vedia si tí všetci okolo nás predstaviť, aký obraz patrí k rámu nášho života?
KE
A nedá mi, keďže je to polnočná sv. omša, aby som nespomenul jeden starobylý betlehem v malej bavorskej dedinke, ktorý roky láka ľudí zamyslieť sa nápisom, čo držia anjeli nad Betlehemom. Tradične tam bývajú napísané slová: „Sláva Bohu na výsostiach...“ Na tom bavorskom, anjel adresuje ľuďom výzvu: „Urob to ako Boh: staň sa človekom!“
DI
Staň sa človekom je veľká výzva tejto polnoci!
Jedným z tých, ktorí to dokázali veľmi príkladne je obľúbený svätec v spoločenstve Cirkvi, podľa tradície prvý staviteľ betlehema - sv. František z Assisi. To, čo vyplnilo „rám“ jeho života a ostalo v pamäti po stáročia, bola jeho láska k Bohu, jednota s Ježišom Kristom v jeho Cirkvi, ale i so svetom, ktorý bol okolo neho.
Na prahu nového tisícročia v roku 1999 sa konala v Ríme synoda o Európe a priniesla ústrednú myšlienku: „Ježiš Kristus, žijúci uprostred svojej Cirkvi je zdroj nádeje pre Európu.“ Táto pravda je silne v podmieňovacej súvzťažnosti: Nádejou života je Ježiš Kristus žijúci uprostred svojej Cirkvi. Ak chceme teda dať Európe nádej, musíme sa oprieť o živého Krista prítomného v Cirkvi, v jej spoločenstve. Potreba takejto úvahy nás veriacich, ale aj všetkých ľudí dobrej vôle, ktorým záleží na hodnote a dôstojnosti života je evidentná. Pozrite sa na 20. storočie - koľko múrov, prekážok, rozdelení vniesli vojny, nepokoje medzi štátmi, národmi, rasami a to sa vo veľkom prenieslo i do minisvetov rodín, obcí a malých spoločenstiev. V roku 1989 padol Berlínsky múr, ale koľko neviditeľných múrov strachu, násilia, zloby, závisti, nedostatku porozumenia povstalo medzi ľuďmi odvtedy... a to pre presvedčenie, pleť, náboženstvo, politické i ekonomické sebectvo. Konštatujeme, že sa stratil cit pre hodnoty života, stratila sa nádej, stratilo sa živé svedectvo Krista uprostred jeho Cirkvi a takmer sa bojíme povedať - stratil sa nám Kristus - nádej nášho života. Chceme povedať, že sa stratil obraz, ale ostal nám rám tohto obrazu a ten rám výrečne hovorí o čom to je: O potrebe dôvery v Ježiša prítomného vo svojej Cirkvi, v spoločenstve, a potom navzájom. Ježiš hovorí: Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás, čo značí, že sila nášho poslania je od Krista. Všetko závisí od osobného vzťahu s Ním. Tak veľmi sa mi tu chce pripomenúť jednou vetou názov knihy: Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol.
PAR
Tak veľmi by chceli naše životy povedať vo svedectve nášmu svetu: Boh jestvuje, ja som sa s nim stretol!
Odkaz sv. Pavla apoštola, ako sme ho počuli v prvom čítaní: „Bratia, kto je teda v Kristovi je novým stvorením... sme teda Kristovými vyslancami“ znel pre prvú Cirkev v Korinte, ale aj dnes pre nás. V tomto kontexte tak veľmi si chceme denne uvedomovať pravdu prvokresťanských otcov, ktorí ju vyjadrili vo vete, že kresťanský život rámcujú tri rozmery:
• veľkonočné zmýšľanie
• veľkonočné konanie
• veľkonočné očakávanie.

Vnútorne sa snažme porozumieť týmto pravdám o živote, čo živili a dávali obsah i formu života toľkým svedkom Krista v dejinách.

1. Veľkonočné zmýšľanie.
Má svoju veľkú protagonistku v Panne Márii. Od jej prvej prezentácie na stránkach Sv. písma pri stretnutí s anjelom Gabrielom, cez Betlehem, Kalváriu až do Večeradla je zrejmý obsah i forma jej úmyslov, z jej zmýšľania. Vždy to bol na prvom mieste Boh, Jemu podriadená jej vôľa a ochota ju plniť...
Nadobudnúť, vlastniť a žiť v dnešnom postmodernom svete veľkonočné zmýšľanie - aký zápas musíme denne zvádzať o to, aby sme si zachovali napr. samostatné myslenie. Svet okolo chce nás presvedčiť, že dnes nie je dôležitý obsah, ale forma a forma nakoľko sa len dá presycuje sa citmi, emóciami... Preto je dnes toľko nechutnosti, priam odporných veci v literatúre, obraze, ale hlavne na obrazovkách televízie, v oblasti hudby i zábavy, v politike i ekonomike, lebo sme sa zriekli obsahu. Hlavne, že je vyplnený čas človeka, aby nerozmýšľal... A ak už má rozmýšľať, necháva sa to na jeho osobný pohľad a preto sa dnes stretávame s toľkými „mantinelistami“, ľuďmi bez názoru, raz na jednej, inokedy na druhej strane, podľa vetra... V mene tolerancie a v zmysle svetáckeho zmýšľania sa potom nám kresťanom upiera právo vysloviť svoj názor aj na otázky života, o ktorých bezpečne vieme, že nemožno prekročiť hranice tajomstva napr. keď ide o hodnotu života na počiatku, počas jeho trvania i na záver prirodzeného života: na našu, moju, tvoju dôstojnú smrť. Žijeme v čase, ktorý nechce počuť pravdu, nanajvýš prijme mienku, názor...A zároveň vieme, že pravda bez lásky nič nerieši!
Dnešné veľkonočné zmýšľanie veriacich v Cirkvi je prihlásením sa k Ceste s Pravdou a za Pravdou, k ceste za Životom a so Životom...

2. Veľkonočné konanie.
Kresťan k nemu dospieva cez rešpektovanie zákonitosti, že každej veľkonočnej nedeli – teda radosti, predchádza Veľký piatok. Naše veľkonočné konanie určuje – ohraničuje poznaný i zjavený Boží zákon.
Žijeme vo svete, ktorý charakterizuje rozvoj techniky, ale i ohrozenia človeka. Veda ovplyvnila stav a rozvoj civilizácie, pokrok vedy je ohromujúci, ale zároveň narástlo ohrozenie. Pred vyše sto rokmi v prvom období rozvoja priemyslu nezabudol Marx pripomenúť ideu „znovuobjavenia“ človeka. Rokmi nám znelo: „Človek, to znie hrdo...“ Ale realita bola iná, žiaľ aj dnes je iná. Dnes je človek znova ohrozený. Silnejú hlasy aj kresťanskej inteligencie volajúce po nevyhnutnosti novej humanistickej revolúcie, ktorá by uprednostnila hodnotu človeka pred ostatnými civilizačnými hodnotami. V mori masovej komunikácie, kde prostriedky reklamy a marketingu ovláda liberalizmus s heslom: „Ak sa nepíše o tebe a nevidieť ťa – neexistuješ!“ Vidíme, ako sú prevrátené hodnoty a kto všetko je v očiach nášho súčasníka napr. osobnosťou rôznych super show a ako matka vstávajúca noc čo noc k chorému dieťaťu nestojí ani za povšimnutie zo strany starostu obce...
Potrebujeme v dnešnom svete ako soľ si uvedomiť, v čom je podstata veľkonočného konania. Príkladne nám to ukázal život pápeža Jána Pavla II.
Pri jeho pohrebe zaznelo z úst kardinála Jozefa Ratzingera - dnešného Sv. Otca Benedikta XVI.: „Karol Wojtyla vo svojich listoch vysvetľuje podstatu svojho veľkonočného konania, ktoré žil z troch viet svojho Pána: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ (Jn 15,16).
Druhá veta: „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,11).
A napokon: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9)
V t.ýchto troch vetách vidíme celú dušu nášho Sv. Otca. On skutočne išiel neúnavne kamkoľvek, aby priniesol ovocie, ovocie, ktoré zostáva“, ukončil homíliu na pohrebe pápeža Jána Pavla II. kardinál Jozef Ratzinger.

Duchovný testament zosnulého pápeža je výzvou pre nás všetkých v každom povolaní.
Prosme spoločne, aby vo svedectve nášho života nás povolávajúci Boh, i ľudia videli celú našu dušu. Hovoríme na Slovensku: „Tak úprimne, ako na dlani.“ Aby čítali piate evanjelium – svedectvo nášho života.
Aby sme zostali vždy v spojení s Božou láskou.
Aby nás neopustila neúnavnosť a vytrvalosť.
Aby sme priniesli mnoho ovocia... a ono aby zostalo, Bohu na slávu, nám na spásu, svetu na osoh.
Potrebujeme revolúciu v duchovnom smere. Javí sa potreba viac uplatňovať Ježišovo Evanjelium, viac ho napodobniť v tajomnom spoločenstve s Otcom, s Cirkvou, so svetom tak, ako to dokázala Mária, po nej mnohí až po príklad zosnulého pápeža. Ten príklad dlhujeme dnes svetu - príklad veľkej dôvery v Boha, príklad veľkej prítulnosti a spoločenstva s Bohom. Príklad údivu, čo vedie k pokornému zmýšľaniu, hľadaniu, konaniu a potom očakávaniu. Potrebujeme verne žiť presvedčenie, že naše kresťanstvo nezachraňuje pozície Boha, ale viera v Boha zachraňuje človeka, aby z viery dokázal lepšie, spravodlivejšie, pravdivejšie i slobodnejšie žiť. Dlhujeme ako kresťania spoločné svedectvo svetu, že Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi a chce cez ňu i nás uzdravovať svet. I naším veľkonočným konaním.

3. A veľkonočné očakávanie obrazu nášho kresťanstva?

Je veľa nádeji, ktoré sa nikdy nesplnia. Jedna sa naplní: raz budeme stáť pred Božou tvárou. Boh vo svojom svetle nárokov posúdi náš život.
Je preto dobré, že sme sa tu pri nohách našej nebeskej Matky mohli stretnúť a povzbudiť sa na ceste k Bohu.
Že sme mohli všetci silno pocítiť, ako nám Matka zmierenia pomáha orodovaním na našej ceste zmierenia.
Nevzdajme sa tejto možnosti nápravy – zmierenia vo svojom živote v budúcnosti nejakou nerozvážnosťou.
Vytrvajme na ceste k Bohu silou svojej viery, nádeje a lásky. Nedopusťme stratu krstnej milosti, ani pokoja svojej duše.
Zapamätaj si: Kristus a jeho Matka ti dnes nesľubujú spokoj¬ný, všetkej bolesti zbavený život, ale ťa tu utvrdili v jednom: v istom návrate k Otcovi!
Vlož si tento prísľub do svojho pútnického batôžka. Toto milostivé miesto ti ponúka nájsť tu veľkú pravdu o sebe, o matke, i Otcovi, ktorý čaká... Nesme ju so vztýčenou hlavou dňami svojho žitia, kým sa všetci, ako sme tu teraz, ako jedna veľká rodina Božích detí nestretneme u Otca.
MY
Orámcovali sme si myšlienkami z pokladnice Božieho slova obraz nášho kresťanského života v súčasnom svete.
Pripomenuli sme si, čo patrí k obrazu veriaceho človeka nového tisícročia. Tento fenomén znovunájdenia človeka v spoločenstve s Bohom, s Kristom v Cirkvi s bratmi je nedoceniteľnou duchovnou devízou našej generácie, ktorú môžeme odovzdať tým budúcim. A sme všetci za toto odovzdanie štafety zodpovední. V štafete viery máme svoje miesto, tak ako ho mali pred rokmi mnohí až po našich rodičov, až po nás.
Keď sa pozeráme, čím boli títo všetci pre nás, svoju dobu a čas, prosíme, aby sme tým dnes boli my pre náš čas a priestor života. Aby sme boli požehnaním!

Hemingway, ktorému vyčítali drsný obraz človeka v jeho románoch, raz povedal: „Nehnevajte sa na mňa. Nastavil som človekovi iba zrkadlo. Neviňte ma za to, ak sa z neho pozerá opica.“

Do rámu svojho života vkladáme obraz nie opice, ale človeka v zmysle výzvy betlehema z Bavorska: Urob to ako Boh: staň sa človekom! Obnovme obraz svojho verného spoločenstva s Bohom, s Ježišom, v Cirkvi, v službe svojim bratom, sestrám, životu, svetu. Len takým obrazom budeme príkladom i povzbudením. Ak dnes chválime Boha za tých pred nami a ďakujeme im, generácie tretieho tisícročia budú chváliť Boha i na tomto milostivom mieste Slovenska za nás podľa toho, aký bude náš život, a to je už otázka pre vnútro každého jedného z nás.
ADE
Skúste si v jednej minúte ticha po tejto úvahe odpovedať na otázku: „Aký je obraz môjho života? Aká je kvalita môjho kresťanstva?“
Pravdivá odpoveď z vnútra, úprimne, je tým pravým obrazom môjho života.
Čo mi táto minúta pravdy o mojom živote priniesla na tvár: spokojnosť, či znepokojenie?
Krédo – vyznanie viery nech nám pomôže vyriešiť našu situáciu. A aj táto púť, daj Bože, posunie nás ďalej v spokojnosti.

Amen.

*Porov.: JARAB, J.: Materiál a homília z Levoče 2005