Pätnásta nedeľa "cez rok"

Poznať hodnotu Božieho slova a hodnotu ľudských slov.

Aké máme skúsenosti s Božím slovom, Svätým písmom a ľudskými slovami? Súhlasíte, že naša doba je hladná po Božom slove? Čo pre mňa znamená Sväté písmo? Čítam ho a riadim sa ním? Máte skúsenosť, že ľudské slovo útočí zo všetkých strán, že priam zasypáva? Nevhodne a zbytočne povedané slovo stačí, aby naše srdce bolo nekľudné na dvadsaťštyri hodín. Poznáme to, že sme pánmi svojich slov, ale keď ich vypovieme, musíme za nich niesť aj zodpovednosť. Treba si osvojiť zásady: Hovor o všetkých dobre! Hovor o druhých tak, ako by si si prial, aby ostatní hovorili o tebe. Nezabúdaj aj na to, že dobré i zlé slovo, keď ich vypovieš, môžu mať rovnako dlho odozvu, ale jedno spôsobuje radosť, obohacuje a druhé ničí, ubližuje, zraňuje. Preto nech naše slová sú svetlom, ktoré obohacujú.

Na význam Božieho i ľudského slova upozorňuje Ježiš podobenstvom o rozsievačovi, ktoré sa končí poučením: „A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú“ (Mt 13,23).

Evanjelista Matúš v úvode podobenstva pripomína, že Ježiš učil všade a za všetkých okolností. Bolo to i v prípade, keď vyrozprával podobenstvo o rozsievačovi: „Nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu“ (Mt 13,2). Ježiš pri slovách o štyroch druhoch poľa, do ktorých padá zrno rozsievača, chce pripraviť všetkých rozsievačov Božieho slova na ich námahu a rovnako, aby sa vo svojej práci a usilovnosti nedali znechutiť a ovplyvniť neúspechom. Ohlasovateľ evanjelia, rozsievač, musí byť realista. Problémy a ťažkosti nesmie brať vážnejšie ako treba.
Pôda, ľudské srdcia, sú rôzne. Nežije vo falošnej ilúzii, ale verne si plní svoje povinnosti. Cíti význam potreby svojej zaangažovanosti. Ničím, ani neúspechom, sa nesmie dať odradiť. Ohlasovateľ, teda nie iba kňaz kazateľ, ale každý veriaci i rodič, ktorý ohlasuje evanjelium svojim deťom, brat bratovi, teda všetci, čo sme prijali krst, sme rozsievačom, sme však aj semenom. O mučeníkoch sa hovorí, že boli semenom pre nových učeníkov, vyznávačov, svedkov Krista. Už prorok Izaiáš predpovedal o Kristových nasledovníkoch: „Moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal“ (Iz 55,11).
Podobenstvo nehovorí o tých, čo nepočuli Božie slovo, ktorým sa Božie slovo neohlasovalo, ale o tých, ktorí počuli Božie slovo a ktorí môžu k nemu zaujať k nemu svoje stanovisko. Matúš hovorí o štyroch možnostiach. Reakcie ľudských sŕdc na Božie slovo sú rôzne. Ježiš využíva známu vec, obraz poľa, po ktorom vedú chodníky, ktoré je kamenisté, na ktorom rastie krovie, ale ktoré je aj úrodné. Aj keď má rozsievač snahu dosiahnuť bohatú úrodu, nevyhne sa tomu, že zrná padnú do rôznej bonity pôdy, do rôznych sŕdc ľudí, pretože každý človek je slobodný. Reakcie na zrno sú rôzne. Štvoraké pole neznamená rozdielny stav srdca, ale rozdielny postoj k Božiemu slovu. Koľkokrát už bolo ohlásené Božie slovo, a hoci ho počuli, ich život ide ďalej, akoby ho nepočuli. Počúvajú, a nepočujú. „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4,20). Reakcie po vypočutí Božieho slova hovoria mnoho. Konkrétne skutky a správanie voči blížnym sú meradlom opravdivého počúvania.
Nestačí len s nadšením, radosťou prijať Božie slovo. To by bol prípad zrna v skalnatej pôde. Vtedy totiž všedný deň so svojimi ťažkosťami zničí nadšenie. Nadšenie nepatrí do kostola. Božie slovo musí byť ako kladivo, ktoré drví skalu. „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč...“ (Hebr 4,12). Koho skutočne zasiahne Božie slovo, ten vytriezvie z hriechu. Ilúzie sa rozplynú, najmä tie o sebe samom, svojich schopnostiach, svätosti. Božie slovo robí triezvym. Nadšenie nemá trvácnosť. Prečo je človek hneď mrzutý, rozčúlený...? Jedine s Kristom môžeme byť odolní vetru, búrke, mrazu života.
Charakterové vlastnosti, dedičné, povahové vlastnosti, sklony a iné sú tŕním, ktoré rýchlo vyrastie a udusí Božie slovo. Koľkokrát takýto človek začína nový rok, pôstny čas, po dobrej spovedi, po púti či inej slávnosti s predsavzatím, že sa polepší – a výsledok? Tu platí poznámka, že taký človek čím viac sa vzďaľuje od chvíle predsavzatia, tým rýchlejšie sa vzďaľuje od Boha. Prečo? Treba urobiť to, čo robí dobrý záhradník. Ten zničí burinu. Človek v boji o vieru s pomocou Božou najprv vytŕha burinu povahových chýb a nedostatkov, potom Božie slovo prežíva tak, aby počas všedných dní nemali prevahu dedičné zaťaženia, ale Božie slovo, ktoré sa má umocňovať.
Kto netúži po bohatej úrode? Kto sa ňou môže potešiť? „Blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28). V živote o nich platí, že správne počúvať znamená „pozorne“ počúvať aj počas všedných dní a s Božím slovom sa formujú a spolupracujú s Duchom Svätým.

Podobenstvo o rozsievačovi zasahuje celú šírku života. Je a bude stále časové a aktuálne. Dotýka sa nás, pretože sme prijali krst, a teda aj povinnosti ohlasovať evanjelium, teda byť rozsievačom i prijímať Božie slovo, čiže byť zrnom, byť roľou. A čo je cieľom nášho života? Či nie priniesť bohatú úrodu? Boh nás chce odmeniť. Ale?

Keď Španieli dobýjali nové územia, dopúšťali sa mnohých násilností. To malo aj zlé následky. Nejaký Kubánec bol pre malichernosť odsúdený na smrť. Katolícky kňaz si dal námahu, aby ho pripravil na večný život. Odsúdenec mu položil poslednú otázku: „Budú v nebi aj Španieli?“ Keď dostal od kňaza kladnú odpoveď, odmietol prijať krst so slovami: „Keď sú v nebi Španieli, ktorí sa dopúšťajú nespravodlivosti, v takom nebi nechcem byť!“

A dnes? “Veriaci“ vyhlási, že on sa vyspovedá zo svojej nečestnosti a je všetko v poriadku. O akej pôde sa tu dá hovoriť? Svet potrebuje takých, ktorí sú skutočne soľou, svetlom, kvasom.

Do farnosti na pohraničí prišiel nový kňaz. Pred kostolom mu jeden muž povie: „Nemyslite si, že tu len tak ľahko niekoho pritiahnete do kostola. Je pravdou, že tu mnohí chodili do kostola. Najmä keď trpeli núdzou, nespravodlivosťou, keď nebolo peňazí. Teraz majú ľudia peniaze, môžu cestovať a teraz už kostol nepotrebujú.“ A muž pokračoval po ceste do krčmy. A kňaz? Nikoho nenútil, nikomu nerozkazoval... Prešlo niekoľko rokov. Je pravdou, že kostol bol málo navštevovaný. Ale situácia sa začala pomaly meniť. Najprv sa začali vracať tí skôr narodení. Cítili blízkosť večnosti? Snáď. Videli však život kňaza. Ten kázal, ale i žil Božie slovo. Jeden farník mu aj radil, aby prestal s kázaním, pretože darebák zostane darebákom. Kňaz veril v silu Božieho slova. Vravieval: „Ak má strom prinášať úrodu, potrebuje roky starostlivosť. Aby sa skrotilo divé zviera, potrebuje veľa lásky. A človek, ktorý sa otočil chrbtom k Bohu, rovnako potrebuje niekoho, kto mu pomôže spasiť dušu.“

Vraj nejaký časopis sa obrátil na grafológov, aby niečo povedali o ľuďoch, ktorých písmo, rukopis im predložili. Nepovedali im, komu text písma patrí. Boli to sv. František Saleský, biskup ženevský a sv. Katarína Sienská, Učiteľka cirkvi. Odpoveď grafológov znela: „Žena bol zmyselná. Mala povahové vlastnosti dievčaťa z ulice. Muž mal povahu výtržníka a násilníka. Časopis túto skúšku uzavrel konštatovaním: A Cirkev takýchto ľudí povýšila na oltár, za svätých.“

Výsledok šetrenia grafológov sa dá aj takto podať: Pozrite sa – a z takýchto pováh dokázali sa stať svätými! A my by sme to nemali dokázať? Ako hovorí sv. Augustín na začiatku svojho obrátenia: „Keď to dokázal ten, a keď onen, prečo by si to nedokázal ty, Augustín?“ Stačí si uvedomiť, čo Ježiš podobenstvom o rozsievačovi nám hovorí a naplniť tú časť, kde sa hovorí: „A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho, a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú“ (Mt 13,23).

Príslovie hovorí: „Slová hýbu, príklady priťahujú“. Sv. Katarína i sv. František sú toho dôkazom. Božie slovo nestráca na sile, význame, potrebe, len ho treba prijať tak, ako chce od nás Ježiš. Áno, i naše ľudské slová sú potrebné. Je čas, aby sme si vyprosili, nadobudli, osvojili správny vzťah k Božiemu slovu, i svoj čestný a verný vzťah k ľudskému slovu.

Amen.