Štvrtá pôstna nedeľa

Je čas dať sa uzdraviť, aby sme videli.

Príslovie hovorí: „Je lepšie zapáliť sviečku, než nariekať, že je tma“. Pôstna doba je čas, keď máme vo svojom okolí i vo svojom vnútri pretvoriť temnotu vo svetlo.
Nie je frázou, že náš Boh je vidiaci Boh. Vidí celého človeka. Vidí aj srdce. Stvoril človeka, aby videl. Dal nám telesné oči, svetlo Ducha a silu srdca. Kto nemôže vidieť, je chudobný. Kto nechce vidieť, je poľutovaniahodný.
Evanjelium predstavuje rôzny postoj k slepote. Ježiš slepému od narodenia pomáha. „Napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe.“ On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci“ (Jn 9,6-7). Farizejom nato povedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.’ A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,41).

Udalosť uzdravenia slepého má vniesť aj dnes svetlo Ježiša do tmy hriechu, ktorá na nás útočí. Ján nezaznačil meno uzdraveného, ale zaznačil všetko podstatné, čo sa udialo okolo uzdravenia. Uzdravenie má gradáciu, stupňovanie. Isté je, že Ježišovi nejde len o telesné videnie, ale aj o duchovný zrak, o vieru. Udalosť uzdravenia predstavuje náväznosť jednej veci na druhú. Slepý by nevidel, keby sa nestretol s Ježišom. Ježiš učí; „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8,12). Sám Ježiš prichádza k slepému. Nik mu neprikazuje, čo má robiť. Keby však človek neurobil, čo mu Ježiš prikázal „Choď, umy sa v rybníku Siloe“ (Jn 9,7), nebol by sa uzdravil. Boh vyžaduje od slobodného a rozumom obdareného človeka spoluprácu. Slepý sa umyl a videl. Očistil si oči od blata a videl. Boh stvoril človeka nie iba pre tento svet. Cieľ je oveľa väčší. Naša vlasť je v nebesiach. Potrebné je splniť poslanie, úlohu na zemi, aby sme získali večnú odmenu, cieľ, videli Boha z tváre do tváre. Na ceste k tomuto videniu je potrebné vydať svedectvo, osvedčiť sa, zaslúžiť si večnú odmenu.
Uzdravený od slepoty musí vydať svedectvo. Aj keď nevie, kto to bol, čo mu daroval zrak, hovorí jasne, nebojácne: „Je to prorok“ (Jn 9,17). Odkrýva tajomstvo Ježiša.
V uzdravenom dozrieva viera v Toho, ktorý má moc aj nad telom. Stáva sa svedkom. Rodičia pred neprajníkmi Krista, farizejmi, dostávajú strach. Nevedia, kto im syna uzdravil, ale ich viera rastie, hoci nie je taká ako synova, preto vyhlásia: „Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba“ (Jn 9,21).
Rodičia sa boja vyznať to, čo už cítia v srdciach. Boja sa moci farizejov, ktorí by ich mohli vylúčiť zo synagógy. Je pravdou, že neboli pri tom, keď sa Ježiš dotýkal chorých očí blatom a kázal ich umyť. Naproti tomu u uzdraveného viera narastá. Má nové zážitky. Vidí, čo doteraz nevidel. Preto odpovedá farizejom nielen ako objaviteľ nových hodnôt, ale aj ako ten, ktorý chce, aby všetci boli takí šťastní ako on. Ale keď odpovedá otázkou, stáva sa nielen majstrom slova, ale aj majstrom vyznania viery pre tých, ktorí o sebe svedčia ako o veriacich a ktorí aj keď vidia a oči majú zdravé, ich oči duše sú choré, nechcú, nevedia, nedokážu prijať Ježiša ako Mesiáša. V slovách „Prečo to chcete znova počuť? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ (Jn 9,27), poznávame, že slepec nadobúda aj zrak viery. Čo na tom, že ho chcú umlčať. Poznať to z jeho slov: „Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť“ (Jn 9,33). To, že vydáva svedectvo o Ježišovi, dostáva nové milosti, rastie jeho viera. Rastie i napriek tomu, že sa napĺňa strach rodičov. Vyhnali uzdraveného z chrámu.
Ježiš znova osobne prichádza. Predstavuje sa chorému. Poúča ho vo viere. Uzdravený spolupracuje, keď hovorí: „Verím, Pane“ a klania sa Ježišovi. Farizeji sledujú, čo sa bude diať s uzdraveným. Tušia, že sa stretne s Ježišom. Chcú zničiť Ježiša. A Ježiš odhaľuje ich zlobu, hriech: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.’ A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,41).

Reflexia nad uzdravením nevidiaceho od narodenia je výzvou prijať Krista ako svetlo pre oči viery. V krste začal život viery. Uvedomenie si významu krstu pre vieru prináša oživenie, svetlo pre nové videnie tak v prirodzenom i nadprirodzenom živote. Vedome a dobrovoľne sa zriekať hriechu a voliť si dobro lieči, uzdravuje, privádza k hodnotám života doteraz nepoznaným a rastie v nás nádej. Prijať Krista ako lekára, ktorý prináša svetlo, a svetlo je život, je viac ako svetlo slnka. Prijať Krista do srdca je výzvou byť vnímavý na Boží hlas. Boh ku nám hovorí. Boh pozerá na nás. Boh čaká na našu odpoveď. Pôstna doba je príhodný čas skúmať vôľu Božiu, čo chce od nás Boh, čo sme povinní Bohu dať. Boh chce svojím svetlom, ktoré uzdravuje, lieči, dáva život, preniknúť celé naše vnútro a celý náš prirodzený i nadprirodzený život. Aj malé nepatrné zlepšenie, ozdravenie viery obohatí. Kto chce a dovolí Bohu preniknúť jeho svetlom, je malým začiatkom zmeny, začiatkom veľkých vecí, ktoré obohatia, dajú zmysel života, privádzajú k hodnotám nepoznaným.
Sv. Efrém v komentári o uzdravení slepého od narodenia Ježišom píše, že to nebol rybník Siloe, čo daroval slepému zrak, ale Ježiš, ktorého slepec uposlúchol a splnil, čo od neho žiadal. Pre nás nestačí dať sa len pokrstiť, ale po krste spolupracovať s milosťami, ktoré Boh dáva skrze Ducha Svätého v Cirkvi.
Boh uzdravuje nielen choré oči tela, ale kto spolupracuje s milosťou, ktorú dáva Boh, uzdravuje aj oči duše. Nejeden človek po tom, čo si uvedomil, že mu Boh pomohol v prirodzených veciach, v chorobe, nešťastí, neúspechu, mení aj svoj vzťah k hodnotám duchovným a stáva sa dvojnásobne bohatým. Takí vedia povedať po osobnom poznaní, že nestačí mať len oči tela zdravé, ale treba užívať aj zdravých očí duše. Kto tvrdošijne neprijíma pomoc Božiu ako farizeji a zostáva v odpore voči nemu, ten si musí uvedomiť, že aj jemu Ježiš adresuje slová: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.’ A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,41). Každý si budujeme svoje šťastie. Nie choroba je znakom hriechu, ale zotrvávanie v tvrdosti srdca. Nie je to náš prípad? Nestačí len pre oči iných byť kresťanom, na omši... keď naše oči duše nemôžu vidieť pre naše hriechy. Kto nemá v sebe svetlo viery, nádeje a lásky, ten je na ceste, ktorá vedie k smrti. Boh nechce smrť človeka, ale aby sa obrátil a žil.

Každý úkon, skutok, prejav viery je obohatením na ceste k Bohu, večnému šťastiu.

Bruno Ferrero napísal: Pred mnohými rokmi, utekajúc pred hrozným tyranom, niekoľko rodín našlo úkryt v divých vrchoch And. Tu pod päťtisíc metrov vysokými štítmi našli zelenú dolinu a úrodnú zem a prechádzal tadiaľ potok.
Po čase sa medzi skrývajúcimi začala šíriť zvláštna choroba. Najprv oslepli deti. Dospelí sa stali ich sprievodcami, pokiaľ sa slepé deti dobre neorientovali v prostredí. A tak sa stalo, že tam žilo nevidiace spoločenstvo. Keď už štrnáste pokolenie nevidelo, prišiel do toho kraja vidiaci človek. Uvedomil si, že títo slepí ľudia vedú svoj jednoduchý, skromný život. Zostal medzi nimi a presvedčil sa, že im slepota vôbec neprekáža. Po čase slepým začalo prekážať, že tento človek vidí. Rozhodol sa utiecť. Podarilo sa mu to.

Možno povedať, že mnohí sa ocitli v osobnej slepote. V slepote vychovali svoje pokolenie. To, že mnohí nevidia, čo dáva Boh, ešte neznamená, že neexistuje. Boh stvoril človeka, aby si podmanil svet a aby vládol nad dielom Boha a nie, aby sa stal otrokom Božieho diela, ktoré Boh stvoril pre človeka z lásky k nemu. Boh neprestal milovať človeka. Dáva mu na oči “blato“, mnohé hodnoty ducha, umenia, vedy, pomocou ktorých, keď ich človek využíva správne, môže nadobudnúť poznanie a vedomie pravého šťastia, slobody, bohatstva. Človek však musí spolupracovať s Bohom. K plneniu vôle Božej patrí aj primerané, pravidelné vďakyvzdávanie Bohu za jeho dary. Každý dospelý, slobodný a rozum využívajúci človek je vtedy zodpovedný sám za seba. To zaväzuje aj nás.

Ak sme už navštívili niektorú z krásnych jaskýň, vieme, že hoci v nich obdivujeme vápencové a aragonitové diela, predsa nedá sa žiť dlhšie v jaskyni bez svetla. A na druhej strane si uvedomujeme, že môžeme mať na svete všetko - pohodlie, bohatstvo, slávu, moc - a nenaplní to celkom človeka. Snáď, pokiaľ je ešte zdravý, mladý a iste len na tomto svete. Boh chce, aby sme žili večne. Preto nám pripomína starostlivosť o zrak duše. Pozerať na svet nielen očami tela, ale aj očami viery.

Amen.