Siedma veľkonočná nedeľa

Modlitba je dar, ktorý sme povinní znásobiť.

Premýšľali ste už nad tým, čo chýba dnes ľudstvu? Ak niekto povie „pokoj“, možno súhlasiť. Ale aby zavládol pokoj, treba preň niečo robiť.
Niekto sa môže nazdávať, že svetu chýbajú osobnosti, ktoré by ho urobili lepším. Áno, aj osobnosti sú potrebné, ale aby boli osobnosti, treba preto niečo robiť.
Môže sa stať, že niekto nebude súhlasiť s názorom, že dnešný svet potrebuje modlitbu.

Ján Mária Lustiger, arcibiskup Paríža, zaskočil novinára odpoveďou o modlitbe. Na otázku, či má pri toľkých povinnostiach čas na modlitbu, meditáciu, ruženec, Sväté písmo... odpovedal: „Nie, ja nemám čas... ja si ho jednoducho nájdem.“

Na celom svete je obrovský hlad po láske. Vnesme modlitbu do svojich rodín. Naučme deti, svoje okolie modliť sa. Kto sa vie modliť, je šťastným človekom. V rodine, kde sa spolu modlia, je to cítiť a vidieť.

Ježiš s pozdvihnutými očami k nebu v dnešnom evanjeliu sa modlí: „Otče... zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta,... zachovali tvoje slovo... uverili, že si ma ty poslal“ (Jn 17,1.6.8).
Ježiš neprišiel na svet preto, aby rozriešil všetky problémy sveta. V podstate je iba jeden problém: človek ostáva človekom, alebo sa ním stáva. Tým sa Boh uctieva. Ježiš ukázal cestu; on sám je cesta, cesta Boha k človeku a cesta človeka k Bohu. Kto môže, nech pochopí modlitbu, osvojí si vedomie, čo je modlitba, realizuje modlitbu. Boh chce, aby sme ho poznávali, milovali a nadobudli zásluhu pre získanie odmeny večného života. Nejestvuje hľadanie Boha, nejestvuje nachádzanie Boha, ktoré by išlo mimo človeka, pretože Ježiš za každého človeka zomrel, každému človeku svojím zmŕtvychvstaním dal nádej a pre každého svojím nanebovstúpením pripravil miesto, aby každý mohol byť celú večnosť tam, kde bude on.
Prežívame jedinú nedeľu medzi nanebovstúpením Pána a zoslaním Ducha Svätého. Tento čas máme využiť, nasledujúc príklad apoštolov a Panny Márie i iných, o ktorých Skutky apoštolov pre naše povzbudenie hovoria, že po nanebovstúpení Pána Ježiša „sa vrátili do Jeruzalema z hory... vstúpili do hornej siene“, kde sa zdržiavali apoštoli, a teraz to podstatné: „títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou“ (Sk 1,12.13.14).
Evanjelium nám pripomína rozlúčkovú modlitbu, veľkňazskú modlitbu, ktorej ústrednou myšlienkou je nielen „Ježišovo oslávenie Otcom“, ale i zachovanie a posvätenie učeníkov, jednota všetkých veriacich, aby ľudia spoznávali Otca i Syna, a uctili si ich. Modlitba Pána Ježiša je výzvou, oslovením pre ľudí, aby ho napodobňovali. Modlitba je dar Boha. Modlitba je sila, pred ktorou kapituluje aj nebo. Vytrvalosť apoštolov, ktorí očakávali príchod Ducha Svätého na modlitbách, je hodná nasledovania. Modlitba je prostriedkom, vďaka ktorému môžeme prijať Ducha Svätého. Skutky apoštolské hovoria o istom Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť od apoštolov moc Ducha Svätého, ktorému Peter jasne povedal, že prijať Ducha Svätého sa dá jedine modlitbou, priamym kontaktom s Bohom (porov. Sk 8,18-25).
Modlitba zhromaždených vo večeradle je prvou modlitbou Cirkvi. Dala počiatok zvolaniu „Príď, Duch Svätý“ alebo „Príď, Duch Stvoriteľa“, čo zaznieva dodnes. Medzi modlitbou a Duchom Svätým je vzájomná výmena a neustále prepojenie. My sa musíme modliť, aby sme prijali Ducha Svätého, rovnako potrebujeme Ducha Svätého, aby sme sa modlili. Duch Svätý je prítomný nielen na konci modlitby ako ovocie či odmena, ale je tiež prítomný v celej modlitbe, na jej začiatku ako ten, ktorý povzbudzuje a inšpiruje k modlitbe. „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26). Môžeme to prirovnať k dvom milujúcim sa navzájom. Má ísť o vytrvalú modlitbu, ktorá neprestáva, nie je prerušená, dotieravá, útočná... Neplatí, že Boh nevypočuje naše prosby, že sa zbavuje odpovede. Už odklad odpovede je odpoveďou. Ak sa naďalej modlíme, to preto, že on spolupracuje s našou láskou, pretože ináč by sme sa už nemodlili. Keď sa vytrvalo modlíme, neznamená to mnohovravnosť ako u pohanov. Ide o modlitbu v komôrke, o jej túžbu, smäd. Vytrvalá modlitba je Bohom vypočutá. Pán Ježiš je nielen náš Učiteľ modlitby, ale aj vzor modliaceho sa, ale aj naša odmena, pretože Ježiš je Boh.

Ježiš pred svojím nanebovstúpením nás uistil, že zostane s nami po všetky dni, až do skončenia sveta. Nie iba v Cirkvi, v našich blížnych, v Eucharistii, ale vždy, keď ho o niečo žiadame, prosíme, keď mu ďakujeme, keď ho odprosujeme, keď sa mu klaniame alebo pri ňom adorujeme. Tak to robili po nanebovstúpení Ježiša i apoštoli. Očakávanie sviatku Zoslania Ducha Svätého najlepšie sa využije skutkami kresťanskej lásky a modlitbou. Prví kresťania hovorievali: „Stretneš brata, stretávaš Pána.“ Je naše správanie v zhode s týmito slovami? Je potrebné, aby sme v blížnom videli svojho Pána. Kto skutočne vidí v blížnom Boha, ten prehlbuje svoj vzťah s Bohom.
Príležitostí je mnoho. Sledujeme správy, kde počujeme o nešťastiach, násilnostiach, vraždách, smrti. Vieme všetkých zahrnúť do modlitby, napríklad večernej? Ako reagujeme na slová, ktoré vyzývajú ku odsudzovaniu, zapojeniu sa do ohovárania i osočovania? Kto je plný Boha, kto sa modlí, ten nedá súhlas na hriech.

Keď prichádzame na svätú omšu, keď sa schádzame na spoločnú modlitbu, v duchu odkazu Pána Ježiša, vzrastá v nás a skrze nás dielo lásky Ducha Svätého. Boh neobohacuje len nás, ale skrze nás mnohých iných. Kto sa modlí a najmä kde sa modlia dvaja alebo traja v Duchu Svätom, odtiaľ Boh Duch Svätý môže mnohým iným, zomrelým v očistci i živým fyzicky ďaleko vzdialeným či blúdiacim vo viere pomôcť. Modlitba je obohatením aj pre tých, ktorí ešte dnes neveria v moc, silu, liek modlitby. Modlitba nikdy nie je stratou času. Modlitba patrí k podstate kresťanstva. Vždy, keď sa modlíme osamote, ale i keď sa modlíme viacerí spolu. Modlime sa potichu i nahlas. Modlitbu bez pohnutia perí, modlitbu srdca, rozjímanie, meditáciu Boh počuje. Boh vidí všetko čo robíme, aby sme s ním strávili čas, naše úsilie, námahu. Boh má záľubu v každej modlitbe i v modlitbe dieťaťa, ktoré ju skôr recituje ako básničku. Tak isto v modlitbe mladého človeka, ktorý hľadá zmysel svojho života, ktorý sa učí milovať, odpúšťať. Modlitba ženy je aspoň tak odmenená Bohom ako modlitba muža, ktorý s Bohom vedie diskusiu, konzultuje svoje ťažkosti. Nik nemôže povedať, že modlitba stareny, starca je niečo menej ako mladých, zdravých. Naopak. Často v starobe si človek uvedomuje, že keď bol mladý, zdravý, zabúdal, podceňoval modlitbu a teraz chce aspoň niečo nahradiť, dobehnúť, doplniť.

Legenda rozpráva, ako raz za múdrym učencom prišiel si po radu kráľ. Našiel ho obklopeného knihami, z ktorých mnohé napísal učenec. Kráľ pochválil učenca, že napísal toľko múdrych myšlienok. Učenec zobral kráľa bez slova a zaviedol ho do stajne, kde sluha práve prerušil čistenie stajne a utiahol sa do kúta k tichej modlitbe. Učenec kráľovi povedal: „V týchto zložených rukách k modlitbe je ukrytá väčšia sila múdrosti ako v mojich knihách.“

Nedajme sa pomýliť, zahanbiť, zviesť, že modlitba nič nie je, že modlitbu by sme chceli odložiť na neskôr, na starobu, na čas choroby. Naše rozhodné a jasné „Nie!“ nech sa stane významným medzníkom nášho života. Modlitba nepatrí na perifériu života, ale do jej stredu, na čestné miesto, v každom čase, vo všetkých okolnostiach života. Keď to dokážeme, keď sa takto správame vo svojom živote, že modlitbu neobmedzujeme len na súkromie, na večer, keď telo a duch sú unavené, len na sviatočné dni... vtedy si buďme istí, že sa Bohu páčime a môžeme očakávať odmenu, ktorú prisľúbil tým, ktorí vytrvajú verne pri ňom a s ním až do konca.

Nešpekulujme veľa a nestrácajme čas s odpoveďou, čo chýba dnes ľudstvu. Svet bude mať pokoj a osobnosti, keď sa budeme aktívne, pravidelne, osobne a často stretávať s Bohom v modlitbe. Aj ten by mal vec zvážiť, kto ešte nepotrebuje modlitbu, že je zdravý, mladý, že sa mu darí, že „neverí“. Je čas už pri dnešnej svätej omši, pri Kréde a následne pri obetovaní... prežiť všetko v priamom kontakte, modlitbe s Bohom.

Amen.