Veľkonočný pondelok

Máme povinnosť, úlohu, poslanie svedčiť o Zmŕtvychvstalom.

Pápež Ján Pavol II. na Veľkonočný pondelok (4. 4. 1994) z okna svojej pracovne začal krátky príhovor k pútnikom na Námestí sv. Petra v Ríme otázkou: „Viete, prečo sa dnešný deň volá aj Anjelským pondelkom?“ Odpovedal sám slovami: „Pretože Matka Božia, ktorej anjel zvestoval, že bude matkou Vykupiteľa, bola taktiež prvým človekom, ktorý prijal posolstvo o zmŕtvychvstaní.“ Niektorých ľudí slová Svätého Otca prekvapili a o niekoľko dni niektoré noviny pretriasali tému: „Pápež koriguje evanjeliové správy o zmŕtvychvstaní Krista“ (viď. titulná strana časopisu Corriere della sera).
Teológ Sergio Guinzio napomenul v článku pápeža, aby sa „vyvaroval na verejnosti takýchto stanovísk, pretože žiadny umelec neznázornil Pannu Máriu medzi prvými svedkami.“

Možno sa pýtať, či pápež, ktorý je prvým zástancom pravosti učenia Cirkvi, ochranca cirkevnej tradície, ktorú apoštoli ústne ohlasovali, čo prijali od samého Ježiša, alebo čo prijali z vnuknutia Ducha Svätého, žeby pápež teraz predkladal veriacim naprostú novotu? Nie, to by bolo sotva možné. Avšak to, že Pán Ježiš sa po zmŕtvychvstaní zjavil svojej matke, dá sa na základe starej tradície pokladať za isté. Táto tradícia sa objavuje v najstaršej liturgii a ikonografii. Na viacerých ikonách, maľbách, oltárnych obrazoch i iných umeleckých dielach sa nachádza zobrazenie Zmŕtvychvstalého, ako sa zjavuje Panne Márii. V najstaršej tradícii viery o prednostnom zjavení sa Zmŕtvychvstalého Panne Márii máme i svedectvá cirkevných otcov, ako u sv. Gregora Naziánskeho, Ambróza, Leva Veľkého i iných.

Táto viera bola bežná v predreformačnej dobe. Sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, dáva do úvodu štvrtého týždňa duchovných cvičení slová: „Prvé rozjímanie je o zjavení sa Krista, nášho Pána, našej milej Pani.“ A pokračuje: „Kristus sa vrátil do hrobu (po svojom zostúpení k zosnulým) a po svojom zmŕtvychvstaní sa zjavil vo svojom tele i duši svojej požehnanej Matke.“ Sv. Ignác bol snáď k tomuto presvedčeniu inšpirovaný v roku 1529, keď navštívil Boží hrob. Neďaleko miesta, kde bolo podľa tradície pochované Ježišovo telo, a kde teda došlo aj k zmŕtvychvstaniu, stojí kaplnka zasvätená „Zjaveniu sa zmŕtvychvstalého Krista svojej matke.“
Taktiež sv. Terézia z Avily, reformátorka karmelitánov, zanechala vlastnoručne napísaný text, ktorý je uchovaný v rímskom Kláštore bosých karmelitánok v Sant Edigio, v ktorom sa zmieňuje o svojom videní v apríli 1671: „Taktiež mi povedal, že ihneď po svojom zmŕtvychvstaní sa zjavil Našej Pani, pretože to veľmi potrebovala. Bola tak strápená bolesťou, že si radosť zo zmŕtvychvstania Syna nebola schopná uvedomiť. Dlhšiu dobu pri nej pobudol Pán, aby ju potešoval po prežitých toľkých bolestiach.“
Nepochopenie slov Svätého Otca, dokonca aj zo strany teológov, je výrečným obrazom nielen toho, ako v súčasnom sekularizovanom myslení upadá schopnosť pochopiť pre katolícke prijatie tradície a pojmu Cirkvi všeobecnej, ale i toho, ako silne bolo narušené myslenie mnohých katolíkov. Veď bez tradície, toho neomylného uchovávaného učenia Cirkvi, by sme nemali ani evanjeliá, písomné záznamy o Kristovom učení, uznané za kánonické učiteľskou autoritou práve preto, že neobsahujú nič, čo by odporovalo tradícii.
Evanjeliá neobsahujú nič odporujúce práve zjavenej viere, ale taktiež neobsahujú všetko učenie viery, ktoré bolo Cirkvi oznámené. Sám sv. Ján apoštol hovorí, že je ešte mnoho vecí, ktoré neboli písomnou formou zaznamenané. „Ale Ježiš urobil toho ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21,25).
Kardinál Ratzinger (prefekt Kongregácie pre vieru) hovorí: „Bezvýhradné trvanie na onom klasicky protestantskom “sola sciptura“ nemalo nikdy nádej na prežitie, tým menej dnes, keď v dôsledku vedeckej exegézy, vzniknutej a propagovanej práve v protestantskom prostredí, sa ukázalo, do akej značnej miery sú evanjeliá produktom prvotnej Cirkvi, ba dokonca dá sa povedať, že celé Písmo nie je ničím iným ako tradíciou.“
Tradícia nám hovorí, že Panna Mária, ktorej vysloveným súhlasom sa začali dejiny kresťanstva, bola iste i nejakým spôsobom prvou svätyňou tej najväčšej a rozhodujúcej udalosti, totiž zmŕtvychvstania svojho Syna, bez ktorej „by naša viera bola bláznovstvom“, ako neskôr píše sv. Pavol. (Porov. A. Loula s použitím správy Paciho, 30 Tage; In: První svědek zmrtvýchvstání. Imakulata 5/94 č. 15. s. 22-23).

Sv. Matúš o vojakoch píše, ako im veľkňazi radili hovoriť nepravdu, dostali dokonca peniaze a uistenie, že sa im ani zo strany vladára nič nestane. „A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa“ (Mt 28,15), píše sv. Matúš.

Zmŕtvychvstalý Kristus nepatrí len minulosti, patrí aj nám dnes. On je s nami tak ako vtedy so ženami, apoštolmi, so zástupom bratov a sestier, s ktorými po svojom zmŕtvychvstaní sa stretol. Tak ako vtedy i dnes mnohí odporujú Kristovmu zmŕtvychvstaniu. My sme tu preto, aby sme sa stretli s Kristom. Chceme v jeho láske, ktorú dokázal svojím životom, slovami, skutkami, smrťou a zmŕtvychvstaním obohatiť svoj život. Text evanjelia nás poúča, aby sme prosili o premenu svojho zmýšľania. Zmenu života u mnohých nezastavili ani násilné akcie, ktoré nariadili veľkňazi a starší. Zmenu života nezastavili ani tí, čo sa dali kúpiť za peniaze a falošne svedčili: „V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni nám ho ukradli“ (Mt 28, 13).

Okolie od nás veriacich vyžaduje príklad viery. Sviatok zmŕtvychvstania je príležitosťou túto vec splniť. A nielen to. My sami si uvedomujeme potrebu prehĺbiť sa vo viere, otvoriť sa svojmu Bohu. Uvedomujeme si, že aj nás ohrozujú ťažkosti, ktoré môžu ohroziť, ba až rozložiť a zničiť našu vieru. K takým ťažkostiam môžeme zaradiť: materializmus, náboženskú ľahostajnosť, požívačnosť, sekularizmus – to znamená svetácky spôsob života bez Boha, a hedonizmus – vyhľadávanie rozkoší. Stretávame sa aj s problémom siekt, keď najmä mladí ľudia, neskúsení, často naivní, ale aj starší, životom sklamaní, neuspokojení, osamotení podliehajú tlakom, ktoré vynakladajú sekty. Všade, kde nás posiela Boh plniť si povinnosti, máme byť otvorení pre neho. V tom uvedomovaní si viery v Boha nám pomáha Písmo slovami: „Tam ma uvidia“ (Mt 28,10).

Aj nám hrozí nebezpečenstvo, že vo svojom živote vymkneme Krista. My sami potrebujeme sa vo svojej viere posilňovať, učiť, zdokonaľovať, aby sme obstáli v skúškach života. A práve preto prijímame Kristove slová: „Nebojte sa“ (Mt 28,10). On nás posiela. On je našou silou a nádejou. Keď budujeme súčasný pominuteľný život so Zmŕtvychvstalým, tak večnosť sa stáva už dnes skutočnosťou. Zmŕtvychvstalý Kristus dáva nášmu životu pravý zmysel, jasný cieľ, najvyššiu známku kvality. Preto nám veriacim patrí radosť zo života. Máme sa radovať aj z toho, čo príde. Tento svet nemôže byť našou odmenou. A predsa, aj keď nerozumejú láske, nesmieme prestať žiť, konať v duchu kresťanskej lásky. Príde čas, a nebude to od nás záležať a Boh odkryje, zverejní naše otvorené srdce.
Príbeh rozpráva o bohatom panovníkovi, ktorý každé ráno prijímal dary. Tak to totiž nariadil. Ráno prichádzal aj mlčanlivý žobrák, ktorý vždy priniesol jedno jablko a potom bez slova odišiel. Sultán bol zvyknutý prijímať veľké dary, a preto s opovrhnutím prijímal jablko a s ním aj celý jeho dvor. Žobrák nič nedal na sebe poznať. Tak prichádzal znova a znova s tým istým darom, jablkom, ktoré panovník bezducho, bez slova poďakovania prijal a položil do koša vedľa trónu. Raz panovníkova opička zobrala jedno jablko, zahryzla doň a potom ho hodila panovníkovi k nohám. Ten zistil, že v jablku je perla. Hneď dal jablká rozkrájať a zistil, že v každom jablku je jedna perla. Celý udivený dal si zavolať žobráka. „Priniesol som ti tieto jablká, pán môj,“ povedal žobrák, „aby som ti ukázal, že život ti každé ráno ponúka veľký dar, ktorý ty odkladáš, pretože si obklopený veľkým bohatstvom.“
Boh nám dáva cez Kristove zmŕtvychvstanie rok čo rok perlu v jablku. Chce nás urobiť bohatými, chce nás štedro obdarovať a my odpovedáme pod vplyvom svojich pohľadov na život, udalostí v našom okolí, vo svete ako panovník. Zmŕtvychvstanie berieme tak, že Veľká noc prichádza a zas bude po nej. Bezducho alebo až povýšenecky, snáď ponižujúc to, čo nám prináša, čím nás chce obohatiť. Vieme predsa, že keby Kristus nebol z mŕtvych vstal, má to všetko, čo žijeme, čo nás obklopuje, zmysel? Práve preto zahryznime sa obrazne do daru, ktorý nám sprostredkúva Cirkev touto veľkonočnou liturgiou a pre seba i pre iných vyberme perlu, samého zmŕtvychvstalého Krista, a otvorme mu svoje srdcia.

Myšlienka na zmŕtvychvstalého Krista sa dnešným dňom nesmie skončiť. Naopak. Práve preto, že zmŕtvychvstanie je najväčším okamihom našej spásy, budeme si to pripomínať nielen celý nastávajúci týždeň – oktávu, a nielen týchto päťdesiat dní, ktoré sú pred nami, ale i každú nedeľu. Počas týchto dní zvoľme si Pannu Máriu, ktorá bola blízo pri Ježišovi i pri jeho zmŕtvychvstaní, aby nám vyprosila pravú veľkonočnú radosť, silu viery, odvahu žiť svoju vieru.

Amen.