Veľkonočný pondelok

Naša doba je poznačená mnohovravnosťou, ale nie v duchovných veciach

O dnešnom človeku je známe, že rád rozpráva. Niektoré výskumy hovoria, že množstvo slov, ktoré človek bežne za deň vypovie, by vošli asi na 15 až 20 strán bežného knižného formátu. Za týždeň je to okolo 150 strán. Za rok aj 8 000 strán a za života viac ako pol milióna strán. Keby kniha mala 200 strán, za života človeka by sa slová dostali do 2 600 kníh, a to je už solídna knižnica.

Prečo takto na úvod veľkonočného pondelka? Nie iba preto, že dnes sa viacerým rozviažu jazyky, ale čo všetko sa povie, čo sa nepatrí, čo by sa nemalo, čo pohorší, za čo sa potom hanbí, čo narúša lásku a pokoj nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi nami a Bohom.
Na druhej strane, je pravdou, že sme si aj k tohtoročným sviatkom našli čas a napísali pozdrav alebo si osobne povedali slovo, vetu blahopriania k najväčšiemu sviatku zmŕtvychvstania Pána Ježiša.
Do tretice si môžeme pripomenúť, že o svojej viere, pravdách viery, o tom, čo hovorí kresťanská morálka veľmi málo hovoríme a ešte menej z pozitívnej stránky.

A predsa, udalosti okolo zmŕtvychvstania Pána Ježiša nám dávajú viac možnosti, aby sme sa aj nad svojou mnohovravnosťou a nehovorením zamysleli. Ježiš ženám – keď sa im zjavuje pri hrobe – hovorí: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28,10). A na druhej strane veľkňaz a starší radia vojakom klamať: „Tak vravte: „V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.“ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo“ (Mt 28, 13-14).
Prázdny hrob rozdelil ľudí. Jedni uverili, druhí nie. Jedni i druhí rozprávali o zmŕtvychvstaní Krista, ale s akým obsahom, zápalom a úspechom. Ženy a najmä Mária Magdaléna nemlčia o prázdnom hrobe, čo vyvolá u nepriateľov Krista odpor až nenávisť. Apoštoli najprv mlčia. Peter a Ján nehovoria medzi sebou pri oznámení, že hrob Majstra je prázdny. Neskôr Peter vystúpi s Jedenástimi a zvýšeným hlasom hovorí k Židom a všetkým v Jeruzaleme o Ježišovi. Už nemlčí, a dokonca sa nebojí hovoriť i keď mu zakazujú. Pred staršími a veľradou: „Peter a apoštoli odpovedali: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.“ Keď to počuli, pukali od zlosti a chceli ich zabiť“ (Sk 5,29-33). Jedni si uvedomujú, že nesmú mlčať a druhí majú strach mlčať, a preto násilne, nespravodlivo hovoria, aby nevyšlo najavo, že klamú.

Iný prípad vidíme na správaní apoštola Tomáša. Hovorí: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20,25). Keď dôjde k ďalšiemu stretnutiu Ježiša s apoštolmi, povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,27-29). Výzva, aby sme aj my, keď veríme v Kristovo zmŕtvychvstanie, prestali mlčať a hovorili pravdu. Tak ako to správne pochopil, prijal za svoje a uskutočňoval najväčší apoštol, apoštol národov, sv. Pavol. Pri bráne Damasku sa najprv pýta: „Kto si, Pane?“ A ten: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť“ (Sk 9,5-6). Pavol verne splnil vôľu Krista. Už neprenasledoval, ale pracoval pre evanjelium Ježiša Krista, a dokonca nielen znáša utrpenie, ale aj vlastný život položí za Krista.
Iné a ďalšie príklady môžeme nájsť v Písme, tradícii i v životopisoch svätých, ktoré hovoria, že o Kristovom zmŕtvychvstaní nesmieme mlčať a sme povinní hovoriť pravdu, nič len pravdu.

Aj dnes, keď hovoríme pravdu, mnohým sa to nepáči. Pravda bolí. A práve sviatok zmŕtvychvstania Pána je oslovením až výzvou ku nám: hovoriť pravdu o Bohu, učiť, veriť a zachovávať to, čo káže Cirkev. Je to smutné, ale vo svete je veľa nevery, ľahostajnosti vo viere a mravoch len preto, že svet je nevzdelaný. Mnohí sa uspokoja s detskými vedomosťami z náboženstva, a ich reči hovoria nepravdu. Prekrúcajú fakty, hovoria, ako im to vyhovuje, páči sa, ako sa im dostalo falošného, nepresného či neúplného vzdelania vo viere a mravoch. Sú aj takí, a nie je ich málo, ktorí vedome a dobrovoľne sejú kúkoľ, neveru a ľahostajnosť voči Bohu. Aj dnes chcú umlčať Cirkev. Aj dnes im je najväčším nepriateľom ich vlastné svedomie. Preto si vyberajú a volia takých priateľov, čo majú rovnaké problémy, zmýšľanie. Nechcú prijať pravdu. Vieme, že pravda musí zvíťaziť. Škoda, že bude pre nich neskoro. Zmŕtvychvstalý Kristus nám pripomína: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia“ (Mt 28,10). Naša Galilea je všade tam, kde nás na našich životných cestách posiela Pán.
Aspoň na jednej veci si to môžeme uvedomiť. Koľko vtipov, žartov, anekdot, príhod odznie v našom okolí, ale i z našich úst. Áno, úsmev je korením života. Je potrebné sa radovať, tešiť, zabávať, ale nie páchať hriech. Sú ľudia, ktorí nedokážu povedať jeden slušný vtip.
Iní nevedia skoro povedať vetu bez toho, aby nepoužili hlúpe, neslušné, triviálne slovo. Koľkým ľuďom sa slušný človek radšej vyhne, len aby nemusel počúvať jeho slová.
Platí jedna zásada: naučiť sa rozprávať vtip, žart, veselé veci najprv Bohu. Keď vtedy nám naše svedomie nič nevyčíta, pravda, ak už nie sme takí drzí voči Bohu, že sme otvorene, útočne zameraní na Boha, ak nám svedomie nič nevyčíta, že je to zlé, hriešne, vtedy to povedzme. Ak nám vyčíta, zadržme slová, ovládajme sa, majme na pamäti, že šťastný je človek, ktorý je pánom svojich úst. Preto aj dnes sú aktuálne slová: „Teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst“ (Kol 3,8).

Ovládať svoje ústa, byť pánom svojich úst prirovnávajú niektorí otcovia duchovného života k skroteniu divého zvieraťa.

Pri slávnostnej prehliadke Napoleon nedal si pozor a neudržal svojho koňa. Naplašil sa a v jednej chvíli mu hrozilo, že padne z koňa, keď z rady vyskočil jednoduchý vojak, chytil koňa za uzdu a podal opraty cisárovi. „Ďakujem vám, kapitán,“ povedal Napoleon. Jednoduchý vojak okamžite uveril svojmu veliteľovi a povedal: „Ktorého pluku veličenstvo?“ Napoleon bol potešený nielen vojakovou pohotovosťou, ale i dôverou v jeho slová a povedal: „Kapitán mojej osobnej gardy.“ A pokračoval v jazde. Vojak odložil pušku a nastúpil do radu dôstojníkov. Tí hnevlivo šomrali: „Čo ten chlap tu chce. Vy ste sa zbláznili, človeče!“ zakričal na neho najvyšší dôstojník. „Nezbláznil,“ odpovedal kľudne. Zahľadel sa na Napoleona a s istotou povedal: „On to povedal.“

Tohoročná Veľká noc sa môže premeniť na náš úspech, keď dokážeme zvíťaziť nad sebou a prestaneme v niečom, napríklad v zbytočnom rozprávaní, a naopak, začneme viac hovoriť to a o tom, čo sme doteraz zanedbali. „Za peniaze sa nedá všetko kúpiť“, hovorí príslovie. Kristovo zmŕtvychvstanie nás však vykúpilo spod jarma hriechu. Je tu okamih nového života. Svedkovia Ježišovho zmŕtvychvstania boli ľuďmi činu. Emauzskí učeníci, keď spoznali Ježiša pri lámaní chleba, vrátia sa späť do Jeruzalema a vydajú svedectvo slovom i životom. My chceme patriť medzi tých, čo sviatok zmŕtvychvstania Pána využívajú na vzrast svojej lásky k Bohu kvalitatívne. Tak sa stávame svedkami Krista slovom i skutkom.

O smrti sa hovorí, že vtedy sa otvorí kniha nášho života. Každý si ju píše sám. Kiež by to bola knižnica zo slov, za ktoré sa nemusíme hanbiť, za ktoré sa nemusíme strachovať, ale naopak, že budú to slová samého Krista: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad malom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,21).

Amen.