31.december - sv.Silvestra

Sme pánmi svojho času?

Je tradíciou, zvykom, že v posledný deň občianskeho roka na Silvestra sa konajú veselé zábavy, o polnoci sa pripíja šampanským, strieľajú sa svetlice...
Je pekne, keď na Silvestra si nájdeme čas aj na adoráciu, počas ktorej ďakujeme, odprosujeme, klaniame sa Bohu. Uvedomujeme si, že sme o rok starší, že nám pribudlo chorôb, vrások, kilogramov.
Posledný deň roka je spojený nielen s počítaním hodín, ale i účtovaním, hodnotením svojich životných činov.
Jednoducho, je to chvíľa, kedy si môžeme uvedomiť, že je ešte čas, ale pýtajme sa – a bude ešte čas? Sme pánmi svojho “ja“, svojho “času“?

Pri riešení týchto a podobných otázok nám môžu niečo napovedať i slová Jána, keď hovorí: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal“ (Jn 1,9-10).

A apoštol Peter upozorňuje: „Pánov deň príde ako zlodej. A vtedy sa nebesia s rachotom pominú, živly sa páľavou rozplynú, aj zem i diela, ktoré sú na nej“ (2 Pt 3, 10). A s mysľou upretou na túto pravdu hovorí: „A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa...“ (2 Pt 3,11-12)? Ak teda všetko pozemské je pominuteľné, je potrebné vážne prijať výzvu sv. Pavla: „Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi“ (Kol 3, 2)!
„Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili“ (Rim 13, 11).
Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť“ (Kaz 1,2), prihovára sa starozákonná Kniha Kazateľ a poznamenáva: „Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť... svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať“ (Kaz 3,1.2.4) a pokračuje „Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha“ (3,13).

Teraz je vhodný čas. Teraz, nie zajtra! Ale prečo nie zajtra? Čo je také dôležité, že to musíme urobiť dnes? Nie je azda niekedy múdrosť v čakaní? Nie je múdrejšie napísať list a poslať ho až zajtra, aby sme si jeho obsah mohli ešte raz premyslieť? Zaiste je v tom určitá múdrosť. Sú veci, ktoré je potrebné urobiť dnes! Je to chvíľa hnevu, ktorú treba vyriešiť hneď, inak môže svojou silou zraniť mnohých nevinných. Je to chvíľa rozbúrených vášní. Ak ich neskrotíme dnes, do zajtra narobia obrovskú spúšť. Sú veci, ktoré musíme urobiť ešte dnes. Sú veci, ktoré nepočkajú. Ak sa v našom srdci zrodí dobrá myšlienky, inšpirácia – urobme to ešte dnes! Nečakajme! Zajtrajšok nemusí prísť!

„Bol plný plánov do budúcnosti,“ povedalo dievča o svojom otcovi. „Ale náhle odpadol vo štvrtok ráno a zomrel skôr, než sa dostal do nemocnice. Infarkt...“

Budúcnosť nie je naša. Preto neodkladajme žiaden dobrý impulz na zajtrajšok. Zajtra môže byť príliš neskoro. „Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili“ (Rim 13, 11).

Kierkegaard vyrozprával príbeh o dvoch náruživých hráčoch – gambleroch. Jeden z nich povedal: „Ja musím prestať hrať! Dnes je to naposledy! Zajtra už na to nepomyslím!“ Kierkegaard o ňom poznamenal: „Tento nikdy neprestane.“
Druhý hráč povedal: „Chcel by som prestať. Nemôžem však hovoriť o zajtrajšku, lebo neviem, čo bude zajtra. Ale čo sa týka dneška – nehrám.“ Kierkegaard povedal: „Tento prestane hrať.“

Vykresľujúc tento rozdiel medzi dvoma hráčmi, Kierkegaard ukázal na jedného. Obidvaja vlastne mali dobrý zámer. Stav obidvoch stav bol skutočne vážny. Ale iba jeden sa rozhodol niečo urobiť už dnes. Čo odložíme na zajtrajšok, to nemusí nikdy nastať. A pritom je toľko „zajtrajškov“ v našich životoch!
„Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili“ (Rim 13, 11).

Teraz je čas... prítomnosť, nie zajtrajšok bude podmieňovať našu večnosť.

Slovo „zajtra“ je jednou z najlepších zbraní diabla. Jedného dňa sa v pekle usporiadala konferencia. Jej témou bola výmena skúseností zo zvádzania kresťanov. Jeden diabol povedal: „Ja ich presvedčujem, že Boh nie je.“ Iný zasa: „Ja im hovorím, že Biblia nie je pravdivá.“ Obaja získali potlesk. No nezvíťazili. Tretí povedal: „Ja im hovorím, že Boh je, že je aj Spasiteľ, že je aj nebo a peklo. Ale poviem im aj to, že majú čas. Že dnes môžu konať skutky tmy, lebo zajtra môžu robiť pokánie a nasledovať Krista.“ Tento diabol získal najväčší potlesk a jeho metóda bola vysoko ohodnotená.

Otcovia púšte rozprávajú o starcovi, ktorému napadla myšlienka: „Odpočiň si dnes, zajtra budeš robiť pokánie.“ On na túto myšlienku povedal: „Nie, pokánie budem robiť dnes a zajtra nech sa deje Božia vôľa.“

Je to pohľad do vlastného vnútra. Je to ako keď sa pozrieme cez sklenenú fľašu do svetla, aby sme zistili, či nápoj vo fľaši nie je náhodou zakalený, teda skazený. Spytovanie svedomia usvedčuje všetko, čo je v nás zlé a nabáda nás k náprave. Je nemožné, aby sa človek, ktorý si poctivo spytuje svedomie, neusiloval o mravné zdokonalenie. Keď totiž spozná svoje nedostatky, buď sa bude usilovať o nápravu, alebo zanechá spytovanie svedomia.

Sv. Tomáš Mórus radí: „Usiluj sa raz za deň spytovať, ako si využíval čas a prejdi jednotlivé hodiny, uvažujúc kde si bol, s ktorými osobami si prišiel do styku, o čom si premýšľal, čo si rozprával, čo si počúval, čo si robil, aby si spoznal uvoľnenie jazyka, srdca a zmyslov, v čom a ako si pochybil alebo si bol iným príčinou hriechu.“

Táto rada nepatrí nikomu inému, ale každému z nás! Mne. Viac však tým, ktorí majú viac rokov a hovoria o starobe a zabúdajú na Boha, súd, večnosť, smrť.
Staroba nás má nájsť vyzretých, plných viery a pokoja. Staroba má byť obdobím, kedy človek môže a má byť zdrojom duchovného povzbudenia pre svojich blížnych. V jeho správaní a slovách sa má zreteľne odrážať múdrosť nadobudnutá v boji s pokušeniami a v zápasoch o dosiahnutie čo najväčšej kresťanskej dokonalosti. Toto ovocie zápasu viery je príkladom pre mladších, ako sa namáhať v živote viery, ako kráčať k dokonalosti, ako sa vyhnúť tragickým omylom.

Jedného dňa som videl v obchode malého chlapca s mamkou. Chlapec chcel autíčko, ale jeho mamka povedala: „Nie.“ No chlapec začal plakať. Plakal stále hlasnejšie a hlasnejšie. Matka sa očividne cítila nepríjemne, že chlapec v obchode robí taký krik. A autíčko kúpila.
Keď som toto videl, spomenul som si, čo mi vždy opakovala moja matka, keď som bol malý: „Nevešaj svoje srdce na veci.“ Pamätám si, že som neraz rebeloval voči tomuto heslu, no teraz som jej hlboko vďačný. Bolo by dobré, keby sa toto heslo zakorenilo v srdci každého človeka“ (Our Daily Bread).

Je Silvestra. Boh nám doprial čas. Budú i takí, čo polnoci sa nedožijú, nepopijú svoj pohár šampanského, nepoprajú už nič do nového roka.
Je namieste, aby sme povedali: Bože, vďaka za končiaci sa rok. Bože, odpusť všetko zlo, hriech. Veríme v tvoje milosrdenstvo. Bože, požehnaj nám, nás, našich drahých do nového roka.

Amen.