31.december - sv.Silvestra

Je čas poďakovať sa

Všimli ste si vďačnosť malých detí? Usmejte sa na dieťa, odpovie vám úsmevom. Mrzí vás, že sa stretávate s nevďačnosťou? Odpovedzte si na dve otázky: Som dostatočne vďačný Bohu? Robím niečo len preto, že čakám vďačnosť od iných?
V dnešný večer by sme mali nadšene spievať plní vďačnosti za dary, milosti, dobrodenia uplynulého roka. Keď sme v uplynulom roku pocítili nevďačnosť od svojich blížnych, uvážme, ako Boh má reagovať na náš nevďak?
Uvážme: keby niekto zomrel, aby nám tým zachránil život, ako by sme sa voči nemu správali? Vieme, že Boh zomrel za nás. Boh nás v tomto končiacom sa roku zachraňoval mnoho ráz, najmä pred hriechom. Čo naša vďačnosť? Sme kresťania, a práve preto najmä v posledné hodiny končiaceho sa roka si uvedomujeme potrebu a význam vďaky Bohu, ale aj voči našim bratom a sestrám. Bolo nám preukázané veľa lásky. Boli sme za ňu vďační? A pravá láska je vtedy, keď aj za nevďak sme neprestali milovať svojich blížnych. Láska...určite stojí za lásku. Je na nás, aby sme sa rozlúčili so starým rokom ako veriaci kresťania naplnení vďakou.

Na začiatku Evanjelia podľa sv. Jána čítame: „Z jeho plnosti sme prijali všetci milosť za milosťou“ (Jn 1,16).

Ján apoštol hneď v úvodných slovách hovorí, kto je to Ježiš vo svojej podstate. Sú to vlastne slová piesne o Božej múdrosti. Tento Prológ, úvod – ako voláme začiatok Evanjelia podľa sv. Jána – nechce poúčať, je to skôr hymnus, pieseň, ktorá slávnostným básnickým jazykom predstavuje význam a osobnosť Ježiša Krista, ktorý je Slovo Otca od večnosti. V tomto hymne nejde o to, aby bola predstavená múdrosť a učenosť, ale o konkrétnu vec, aby tí, čo uveria v Ježiša Krista, urobili všetko preto, aby raz mali účasť na sláve jednorodeného Božieho Syna, ktorý je plný milosti a pravdy. Je nám pripomenuté, že aj my sme obdržali potrebné milosti. Boh sa zjavil spôsobom, ktorý je pre človeka zrozumiteľným a zodpovedá chápaniu človeka. Evanjeliá podávajú skutočnosť, že Božie Slovo sa stalo človeku vnímateľné. Boh sa skutočne stal v Ježišovi človekom. Ježiš Kristus bol jedným z nás. Neprišiel k nám ako Boh v prestrojení za človeka, ako učili niektorí bludári.
Ježiš viackrát učí o vďačnosti svojím osobným príkladom a vzťahom voči svojmu i nášmu Otcovi. Zjavuje evanjelium maličkým: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11,25). Ján poukazuje na spásu ľudí.

Stalo sa módnym, že na koniec občianskeho roka sa zabávame. Šampanské, hudba, ohňostroj stávajú sa neodmysliteľnou súčasťou posledných hodín starého roka. V Knihe Kazateľ čítame: „Všetko má svoj čas“ (3,1). Boh nikomu nezakazuje, pretože je i „čas smiať sa“ (3,4), ale v tej istej knihe čítame aj slová: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj“ (Kaz 12,13). A v posledné hodiny roka s ktorým sa lúčime nemali by sme zabudnúť aj na slová: „Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy, aj všetko, čo je skryté, či už to bolo dobré a či zlé“ (Kaz 12,14).
V posledný večer sa vo farnosti zvykne podať vyúčtovanie z duchovných i hmotných hodnôt farnosti. Počet narodených môže potešiť i zarmútiť. Keď klesá počet narodených, vznikajú otázky okolo života občianskeho, ako štát sa stará o budúce generácie, ale i o život manželov. Je pravdou, že počet rozdaných sv. prijímaní je tiež reálne číslo. Aj keď počet stúpa, ešte nemusí byť všetko v poriadku. Na škodu môže byť zvyk a ešte horšie, svätokrádežné pristupovanie. Horšie je, keď klesá záujem o Krista v Eucharistii. Muži, je to oslovenie aj pre vás. Prvé sv. prijímanie je krásna slávnosť vo farnosti, ale je potrebné pripomenúť nielen rodičom, ale aj krstným a starým rodičom viesť a pomáhať rodičom pri formácii detí k častému sv. prijímaniu. Každý kresťan by si mal v živote vykonať deväť prvých piatkov. Katechéza nielen v základnej, ale aj u stredoškolskej mládeže, i tých, čo chcú si vyslúžiť sviatosť manželstva je nenahraditeľná. Sviatosť kresťanskej dospelosti, sviatosť birmovania je sviatosťou živých, a nie slávnostnou rozlúčkou, pohrebom s Cirkvou. Je požehnaním pre farnosť, keď pobirmovaní pokračujú v aktívnom angažovaní sa vo farnosti. Sviatosť zmierenia vracia život do duší po vedome a dobrovoľne spáchanom hriechu. Túžba žiť bola a je inšpiráciou každej zdravej spoločnosti a každého človeka. V tomto duchu pokory, túžbe po duchovnom raste, venujme pozornosť pravidelnej očiste duše. Zaangažujme sa vo svojom okolí a pomôžme i iným nájsť cestu k láskavému otcovi z podobenstva o márnotratnom synovi. Osobná zaangažovanosť zohráva vážnu úlohu v živote človeka, rodiny, farnosti i národa. Vedieť sa na starobu pripraviť a tým, ktorí už prežívajú tento stav, pomôžme prežiť ju v čo najaktívnejšom spojení s Bohom. Pripraviť sa na stretnutie s Bohom. Smrť nie je ťažká, keď ku smrti človek pristupuje ako k bráne, cez ktorú sa prechádza do nového života, po ktorom by sme mali všetci túžiť a navzájom si k nemu pomáhať. Každý stav je krásny, plodný, osožný a vedie k odmene, keď sa naň nielen dôstojne a verne pripravujeme, ale ho aj prijímame a žijeme verne. V modlitbe by sme si mali všetci uvedomovať stav manželský, kňazský, rehoľný, ale aj stav, keď za rôznych okolností si volíme zostať slobodným, slobodnou.
Život, ktorým nás vedie Cirkev k Bohu, si zasluhuje naše osobné zaangažovanie sa. Vedieť Boha prosiť, odprosovať, ctiť a milovať, ale i ďakovať. To nie je fráza, že život je krátky. Pretože často prichádza chvíľa, že odchádzajú od drahých bez slova rozlúčky, náhle a nečakane, nepredvídane... Ostávajú smútiaci, rodičia, siroty, manžel či manželka, ale i priatelia... Dnešný večer aj za tých, ktorí od nás odišli do večnosti k Bohu, patrí sa poďakovať za každé ich dobro, lásku.

Bohu patrí vďaka. Aj keď naša vďaka Bohu nič nepridá. Je to prejav našej lásky a vernosti. Každý v tejto chvíli máme za čo ďakovať. Úspech, zdravie či uzdravenie, za tých, s ktorými sme prežili tento končiaci sa rok, za tiché chvíle radosti, pokoja, pohody, ale aj za neznámych, ktorí nám v mnohých veciach pomáhali, mysleli na nás, držali nám palce... Vďaka je čnosť a pekná vlastnosť veľkých ľudí.

Lekárovi dobre padne, keď po operácii povie pacient: ďakujem. Rovnako učiteľ sa teší slovu ďakujem. A či nie aj my všetci: obchodník, vodič autobusu, policajt, starosta, pekár, dojička, starý otec, brat, sestra? Vďačnosť. Pravá, čistá, ... buduje medzi nami mosty lásky.

„Neviem si už rady,“ hovorí jedna pani. „Už sa šiesty raz sťahujem a vždy sa dostanem k zlým susedom. Je to na nevydržanie.“
„Skutočne? Tak si zrejme beriete toho najhoršieho suseda so sebou...“

Človek môže byť sám sebe najhorším spoločníkom. Rozlúčme sa s takýmto spoločníkom, ak nám v tomto roku či živote robil nepríjemnosti a otvorme svoju dlaň. Prečo?

Niektorí obchodníci majú vo zvyku svojim stálym zákazníkom na koniec roka niečo podarovať. V obchode s potravinami deťom ponúkal obchodník cukríky. K ponúknutým patril aj chlapec, čo prišiel do obchodu, aby si zobral plnú ruku cukríkov. Chlapec sa usmial na predavača a poprosil ho, aby mu on nabral.
„Prečo?“ spýtal sa predavač chlapca. „Pretože máte väčšiu ruku.“

Boh vidí našu vďačnosť. Keď veríme v lásku Krista voči nám, tak obrazne povedané, dostaneme veľkú dlaň milostí, keď v našich rukách, srdciach máme vďačnosť.

Modlime sa, aby vďačnosť v našich srdciach vzrástla a my sme mohli obsiahnuť na konci tohoto roka nové milosti ako veľký vklad do budúceho roka.

Amen.