Narodenie Pána - polnočná

Boh čaká na našu odpoveď.

Radosť, pokoj, láska, ale i Božie požehnanie, zdravie sú slová, ktoré v túto noc si navzájom želáme, vyprosujeme, prajeme. Iste to nie je len zvyk či tradícia. Cítime, že sú to hodnoty, po ktorých všetci túžime. A práve v túto noc si máme uvedomiť aj našu zodpovednosť za tieto hodnoty navzájom voči sebe, ale aj to, že Boh čaká od nás odpoveď primeranú oznamu anjelov tejto noci.

Dovoľte, aby som vašu pozornosť obrátil nie na Betlehem, ale najprv na ostrov Molokai. Áno, na miesto, kde ľudia chorí na lepru, malomocenstvo boli izolovaní od najdrahších. Olívia tam napísala knihu Môj život v kolónii v Kalaupape. Tak sa volá mestečko, v ktorom je peprosárium. Opisuje tam svoj život a zážitky z nedobrovoľného vyhnanstva a jej podobných. Sú to hrozné skutočnosti, pri ich čítaní sa vás zmocní hrôza, smútok, súcit, ale i hnev na tých, čo posielali ľudí do kolónií. Spomeniem aspoň toto: ľuďom žijúcim v kolónii, aj keď boli manželmi, zakázali počať dieťa, aby neprenášali infekciu. A tak sa stalo, že títo malomocní nikdy nevideli deti. Olívia videla po prvý raz malé dieťa, keď mala 60 rokov a bola z toho šokovaná. Zvolala: „Sú to nádherné a úprimné stvorenia... Bože, to je predsa do neba volajúci hriech, čo tu s nami porobili, keď nám ich zakázali!“

My sme si zvykli na Vianoce, polnočnú, na koledy, Ježiša v jasliach i na oznam anjelov:

„Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2,10-12).

A práve preto vcíťme sa, vžime sa do udalosti narodenia Pána Ježiša, a prežime to tak, aby sme dali Bohu odpoveď kresťana, ktorá bude nádejou na stretnutie s Ježišom Kristom.
Nie je podstatné, že dnešný dátum nezodpovedá času narodenia Ježiša Krista. Nevieme presne, kedy Panna Mária prvý raz zavinula jednorodeného Syna. Je pravdepodobné, že to bolo šesť či osem rokov pred naším rokom “nula“. Dátum sviatku narodenia Pána Ježiša pochádza zo štvrtého storočia. Opát Dionýzius Exiguus (540-560) sa pri zisťovaní dátumu narodenia Pána Ježiša pomýlil.
Dôležité je, že existovala obyčaj počítať roky od počiatku vlády určitého panovníka. Bezpochyby nielen opát Dionýzius prijal Ježiša Krista za jediného a skutočného Pána dejín a v tom spočíva aj dnešné počítanie rokov. Nejedná sa o presné počítanie rokov od chvíle príchodu Boha na svet v ľudskom tele, ale ide o význam tejto udalosti. Máme sa preto z čoho radovať, nad čím meditovať, ale rovnako rázne odmietnuť všetko, čo nesúvisí s Kristom Kráľom, naším Bohom, Spasiteľom, ako ho predstavili pastierom, ktorí sa ako prví dozvedeli o narodení Boha v ľudskom tele.

Pred Bohom je tisíc rokov ako jeden deň. Dnešná noc pripomína udalosť, keď na svet prišla Láska, Boh, Ježiš Kristus. Polnočná omša má svoju symboliku. Noc sa skracuje. Prichádza nový deň. Boh sa stal človekom, nám podobným, aby sme ho prijali za svojho Spasiteľa a Pána. Svetlo znamená život. Ježiš o sebe vyhlásil: „Ja som svetlo sveta“ a nám pripomína: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12). Vianoce nám svojím čarom pripomínajú, aby sme prijali Boha a žili podľa jeho slov. Prečo by sme mali len počas Vianoc si preukazovať lásku? Prečo len teraz žiť v pokoji? Prečo len počas týchto sviatkov byť na seba lepší, ľudskejší, zhovievavejší? Táto noc nás vyzýva skoncovať s hriechom. Svätá noc nám pripomína, že sme si bratmi a sestrami. Pohľad na jasle nám pripomína nepovedať urážlivé slovo, otvoriť päsť, vrátiť sa na cestu priateľstva, usmiať sa na znak odpustenia, navštíviť hnevníka... Táto noc je príležitosťou, nie každodennou, keď môžeme zmeniť život k lepšiemu s menším napätím, menšou námahou... Veď prijímame do svojich sŕdc Boha v Dieťati, Ježiša Krista. Dnešná noc je oáza nového a radostného života, života pokoja, radosti a lásky.

Istý cestovateľ prechádzajúci púšťou stratil cestu a zablúdil. Po niekoľkých dňoch vyčerpal všetky zásoby vody a začal pociťovať čoraz väčší smäd. Prechádzal jeden piesočný násyp za druhým v nádeji, že nájde prameň čistej vody. No síl mu ubúdalo. Napokon vysilený potkol sa o suchú haluz púštneho kríka a nevládne dopadol na zem. Dlhý čas tam ostal ležať pod páliacim slnkom, pretože nemal síl vstať a hľadať ďalej. Uvedomujúc si svoj osud už nedúfal, že prekoná túto veľkú skúšku.
Ako tak ležal, zúfalý a bezmocný, začal načúvať obrovskému tichu púšte. Všade vládol majestátny pokoj bez akéhokoľvek rušivého zvuku. Vtom spozornel a zdvihol hlavu. Do uší mu doľahol zvláštny šum. Zvuk taký slabý, že iba ten najcitlivejší a najsústredenejší sluch ho mohol zachytiť. Bolo to zurčanie vody. Posilnený nádejou vstal z rozpáleného piesku a vydal sa za slabučkým zvukom. Tak čoskoro našiel oázu s čistou, pramenistou vodou.

Ak využijeme túto noc na stíšenie sa pred Bohom, určite v sebe nájdeme silu k odstráneniu všetkých tých bariér, ktoré nám bránili načúvať Bohu. Božie slovo sa pre nás stane čistým a výdatným prameňom poznania Božieho zmýšľania. Spoznáme lepšie Boha, seba samých, zaostrí sa nám pohľad na zmysel a cieľ života.

V istom kláštore majú v týždni jeden deň, ktorý volajú „deň stíšenia“. Návštevníci bývajú prekvapení, keď ráno otvoria dvere izby a na prahu nájdu lístok so slovami: „Čakám na teba.“ Hneď pochopia, že je to Ježiš, ktorý ich očakáva. Je to dobrý úvod do dňa „stíšenia“.
Učitelia duchovného života nikdy neopomenú radu, ktorá odporúča stíšenie sa v samote pred Bohom. Ide o dôležité okamihy, kedy človek dáva priestor Bohu, aby k nemu prehovoril, ako aj priestor pre spoznanie vlastného vnútra a na prehodnotenie myšlienok, slov i skutkov. Ak tieto okamihy stíšenia v živote chýbajú, človek môže veľmi ľahko podľahnúť rýchlemu tempu súčasného života. Výsledkom je povrchnosť v rozlišovaní medzi dobrom a zlom, bagatelizovanie hriechu a nakoniec i vyschnutie osobného vzťahu k Bohu.

Muž, ktorý sa nedobrovoľne dostal do situácie, ktorá ho prinútila stíšiť sa, rozpráva o jej účinkoch.
Stál som na jednom viedenskom námestí a čakal na priateľa. Tu prišiel ku mne starší pán s policajtom. Musel som ísť s nimi. Až na policajnej stanici som pochopil, že ten starší pán ma obvinil z krádeže. Nemohol som sa brániť, lebo neviem po nemecky. Strčili ma do samotky.
Bol som tam dva dni. Dva dni sám so sebou. Na um mi prichádzali rôzne myšlienky. Od pocitu sebaľútosti, ako so mnou, nevinným, zaobchádzajú, som sa dostal k vlastným previneniam. S bolesťou som spoznával svoje viny voči manželke a rodine. Uvedomil som si rôzne nečestnosti i klamstvá. Srdce mi pripomínalo hriech za hriechom, až som sa nad svojou biedou rozplakal.
Tu zrazu akoby sa všetko rozjasnilo. V hĺbke srdca zažiarila obrovská istota, že Ježiš si berie moje hriechy a odpúšťa mi. To ma priviedlo k odhodlaniu, že mu chcem navždy patriť.
Všetko sa vysvetlilo a mňa pustili. Teraz viem, že tieto dva dni väzenia boli pre mňa Božím darom, pretože mi pomohli nájsť vzťah osobnej lásky k nemu, ako aj prehodnotiť a zmeniť svoj život.

Skončia sa aj tohtoročné Vianoce. Nezabudnime na stíšenie pred Bohom. Boh sám pre nás bude darom, ktorý nás veľmi obohatí.

Boh čaká na našu odpoveď. Teraz, v túto noc. Nie až zajtra. On chce do našich sŕdc vložiť svoj poklad pokladov najcennejší: pokoj a lásku, aby sme už teraz pocítili predsieň neba na zemi.

Amen.