Narodenie Pána - polnočná

Boh aj dnes prichádza obdarovať svet svojím pokojom a žiada od nás len jedno: dobrú vôľu

Všetci vieme, čo nás, vlastne, kto nás zhromaždil v túto nočnú dobu do kostola. V toto nočnú chvíľu si pripomíname príchod Božieho Syna, Ježiša Krista na svet. Narodenie Dieťaťa stalo sa medzníkom dejín, tak veriacich i neveriacich, či si to uvedomujeme, alebo nie. Hovorí o tom aj počítanie rokov. Náš letopočet, alebo presnejšie čas od narodenia Krista. Aj pred narodením Krista sa počítali roky. Ktosi si dal námahu a vypočítal, že od stvorenia sveta po narodenie Ježiša uplynulo 5199 rokov, od potopy sveta 2 957 rokov, od narodenia Abraháma 2 015 rokov, od východu z Egypta 1 510 rokov, od pomazania Dávida za kráľa 1 032 rokov, od založenia Ríma 752 rokov, od prvej olympiády 164 rokov, od... od ...
Roky sa míňajú, ľudia sa rodia a zomierajú, starneme. Udalosti striedajú nové udalosti... Jeden Boh – všemohúci, večný, svätý, nekonečný, dokonalý... Boh je rovnako aj dnes mementom. Vzťah k Bohu rozhoduje o večnosti.

Evanjelium podáva stále aktuálne a časové posolstvo tejto noci, ktoré oznámili anjeli pastierom na betlehemských nivách: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14).

Rok čo rok v tomto čase si pripomíname udalosť, že na svet prišlo pravé svetlo, osvecujúce každého človeka. To je pravá skutočnosť Vianoc. Táto noc dostala pomenovanie aj “svätá noc“. Dieťa Ježiš, Boh, predpovedaný prorokmi, očakávaný Mesiáš, vytúžený Vykupiteľ, Spasiteľ sveta a Pán vesmíru je medzi nami. Pánov anjel oznámil: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2,10-12). Dnes už známa udalosť. Dvetisíc rokov si ju nielen ľudstvo pripomína, ale najmä snaží sa znova a znova prežiť. Do sveta poznačeného hriechom prvých ľudí prichádza Bohočlovek, Boh v ľudskom tele, aby každý človek dostal osobnú príležitosť osvedčiť sa v láske k nemu a získať účasť na sláve v Božom kráľovstve. Preto v túto noc hovoríme aj o svetle. Dieťa Ježiš je pravé svetlo pre každého človeka. Svätý Boh pripomína ľuďom, čo im už dávno oznámil: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lev 11,44) a to isté neskôr nám pripomína sv. Peter: „Svätý je ten, čo vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní“ (1 Pt 16). Vlastnosťou svetla je, že preniká aj na miesta tmy a obnažuje naše hriechy a biedy. Preto nám je nepríjemné. Človek so zlým svedomím sa ho stráni a zakrýva si pred ním oči. Táto noc nám pripomína, že sme Božími deťmi a máme prijať svetlo, ktorým je Božie Dieťa, pravý Boh, Ježiš Kristus. Čo znova a znova robí túto noc tak krásnou, vzácnou, milou je, že Boh nám vo svojej láske pripomína, aby sme uznali svoju hodnosť Božích detí a svoju dôstojnosť Božích detí realizovali vo svojom živote.
Dieťa Ježiš v betlehemských jasliach je nám bez rozdielu veku, stavu, postavenia, reči, pleti... blízke práve tým, že máme nádej, že sme Božie deti. Kto pácha hriech a nechce sa ho zriecť, nepocíti a nemôže prežiť po tieto dni pokoj v duši. Neuvedomujú si, že sa plnia slová anjelov, že pokoj obsiahnú len ľudia dobrej vôle. Hriech, ktorý človek pácha, uráža Boha. Boh prišiel na svet, aby odstránil hriech. K tomu potrebuje našu spoluprácu. Právom od nás očakáva, že budeme ľuďmi dobrej vôle.

To vysvetľuje aj pohľad do dnešnej reality. Pravú radosť nespôsobujú prázdniny, dovolenka, vianočný stromček, darčeky, Štedrá večera, stretnutie rodiny, spev kolied... Pravú radosť pociťujeme z narodenia Pána Ježiša. Keď sa vedome a dobrovoľne nezriekneme hriechu, to znamená, že nedovolíme Bohu zaujať miesto, ktoré mu patrí v našom srdci. Môžeme otupiť svedomie. Môžeme svedomie násilne umlčať. Pravú radosť však neprežijeme.
Sú hodnoty, ktoré sa nedajú zmerať, vidieť, ktoré však možno zažiť. A to je vedomie, že som dieťa Božie, priateľ Boha. Boh prichádza do detských sŕdc. Vidíme Boha v ich čistých, nevinných očkách, ktorými pozerajú na Dieťatko v jasliach. Môžeme vidieť radosť matky, ktorá ukladá svoje dieťa do postieľky a robí mu krížik na čielko, pretože ona nielen verí v Božieho Syna v jasliach, ale aj vo svojom srdci snaží sa nasledovať svoj vzor Matku Božiu. Pravú radosť prežíva aj otec, keď sa celý dáva svojej rodine, keď svoje mozole, pot tváre nepočíta, pretože verí v Božiu lásku, spravodlivosť, odmenu. Je ako sv. Jozef, ktorý s úctou voči Bohu plní si poslanie pestúna a pred svetom funkciu otca Ježiša. Na pravej radosti neuberú roky. Naopak. Verní Bohu starí kresťania sa tešia, že Dieťa Ježiš im už čoskoro bude odmenou, keď sa postavia už nie pred jasle, ale pred svojho Boha Sudcu, aby od neho za vernosť prijali večnú odmenu. Boh sa uponížil, aby nás všetkých mohol povýšiť do hodnosti Božích detí. Preto pri jasliach zohýna kolená každý človek bez rozdielu a titulov, pretože cíti v srdci vzdať vďaku Bohu za najcennejší dar: Božie dieťa. Chorí, opustení, prenasledovaní, všetci čo sú bez prístrešia, emigranti, vydedenci, nič neznamenajúci a nemajúci, všetci, ktorým bola ukradnutá česť a dobré meno, si pri jasliach uvedomujú radosť. Prečo? Pohľad na Dieťa hovorí, že všetko na svete je márnosť. Pominie sa sláva i bolesť. Bude odstránená nepravda a zvíťazí Pravda – Boh.

Áno, v tichu tejto noci všetci ľudia dobrej vôle prežívajú pravý pokoj. A to aj vtedy, keď neustála choroba, keď nás ťaží nezamestnanosť, keď počúvame o zdražovaní... Pravý pokoj dáva jedine Boh. Otvorme svoje dvere sŕdc pre Boha a dajme mu najčestnejšie miesto vo svojom živote, ktoré mu patrí, ako to urobil deväťročný chlapec.

Bol trošku pomalý, ťarbavý. Možno práve preto ho katechétka vybrala na postavu krčmára vo vianočnej scénke. Nemusel sa veľa naučiť textu, len mal ostro vyhnať Pannu Máriu a svätého Jozefa slovami: „V hostinci niet miesta!“
A chlapec hral dobre. Mal tvrdý a ostrý hlas. Ani sa nepozeral na trasúcich sa pocestných a prísne ich poslal preč. Naliehavá prosba sv. Jozefa sa však opakovala: „Čaká dieťa, je veľmi unavená. Stačil by kútik...“ Vtedy sa chlapec pozrel na Pannu Máriu a sv. Jozefa. Odpoveď však bola: „Nie, choďte preč!“ Povedal to tvrdo, ale so slzami v očiach. Keď pocestní smutne odchádzali, chvíľku stál s otvorenými ústami a s vráskou na čele. Potom zvolal: „Ostaň, Jozef! Dám Márii svoju izbu!“

Čo nasledovalo? Iste zmätok medzi hercami, deťmi... Po scénke, keď sa ľudia rozchádzali, bolo počuť, ako diváci hovorili, že chlapec hru pokazil, ale iní tvrdili, že to bolo najkrajšie na celej scénke.

Chvíľa, ktorú prežívame, je milosť, dar, ktorý nám dáva samé Božie dieťa Ježiš. Je správne, že si uvedomujeme a cítime potrebu zmeny vo vzťahu k Bohu, duši, sebe samým či blížnym. Náš život nie je hra, ale realita. Dnešná noc sa už nezopakuje. Je správne, že naše ústa na slová anjelov o pokoji a dobrej vôli šepkajú: Buď vôľa tvoja. Takto sviatok Narodenia Pána Ježiša je správne nami pochopený.

Roky letia. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že v našom počítaní rokov sa urobila chyba, ktorá je päť či sedem rokov. Pre našu spásu to nie je podstatné. Memento je inde. Koľko rokov už prichádzame k jasliam? A s akým účinkom? Dožijeme sa ešte jedných sviatkov Narodenia Pána Ježiša? Nevieme. Jedno však môžeme všetci. Ďakujme Bohu, že sme jeho deťmi. Klaňajme sa Bohu, ktorého dnes vidíme ako Dieťa. Prejavme lásku svetu, v ktorom žijeme. A prijmime Boha za Pána svojho života.

Amen.